PROTECT ME FROM WHAT I WANT (Jenny Holzer, LED nápisy v New York City, 1985)
DON’T PROTECT ME FROM WHAT I WANT (Dora Kendera, kresba, 2010)
Silvia mi doliala chardonnay a opýtala sa ma „A čo proti tej Mery vlastne máš?“ Hneď som povedal, že vôbec nič, len nie som zvyknutý ubytovávať sociálne prípady, alebo niečo podobné. Na to sa Silvia postavila, povedala, že keď už si dnes ráno výnimočne urobila na raňajky omeletu, dá si k nej aj pivo. A ako kráčala k chladničke, vedel som, že mi dáva čas a priestor, aby som zo seba striasol kokota a nabral odvahu povedať jej pravdu. Tak som sa nadýchol a začal som: o mojom produkčnom džobe, ako sme zháňali autorov z východnej Európy na písanie dialógov do filmu, veľkoprodukcie, o emigrantoch – o slovenských emigrantoch?, opýtala sa naivne a ja som odpovedal, že moja šéfka nebola rozhodnutá, či budú z Poľska alebo z Československa, ale že jej bolo jedno, odkiaľ bude autor upravujúci dialógy – a o tom, ako sme si s Mery začali vymieňať čoraz priateľskejšie emaily.
Sextovali ste?! opýtala sa. Panebože, nevedel som, že Gen X voľne používa slovo „sextovať“, povedal som hlasnejšie než som chcel. Nie, Silvia, nesextovali sme. Potom som dodal: Keď je na tom človek biedne, nie je veľmi vnímavý.
Myslím, že to nepochopila.
Keď Palino začal rozprávať o tom, že Mery vlastne pozná, Silvia mala pocit akoby sa nejakým bizarným spôsobom cítil byť zodpovedný za to, že skončila zaprášená na cípe kostarického polostrova plného túlavých psov a ľudí s dredmi predávajúcimi marihuanu. Vybavila sa jej postava schúlená na kovovej lavičke v Horskom parku. Prvý raz ju s Hanou videli na rannej prechádzke, kedy to tak mohlo byť… v júni? Práve odprevadila deti do školy, keď jej na whatsappe cinkla správa: Káva? Prechádzka? Doma čakal rozrobený preklad (S), hora žehlenia (H) a kopy riadov v dreze (S + H). Rozhodovanie bolo ľahké. Vnorili sa do zelenajúceho sa parku a stromy ich pohltili, mesto zmizlo.
V altánku kúsok od vstupu, ktorým vošli, sedela žena, na lavičke vedľa seba mala položenú kabelku, jeden z tých kožených modelov, ktoré má pripomínať nákupnú tašku, síce nie taký luxusný model ako nosí Angelina Jolie, ale slušnú napodobeninu, indikujúcu určitý strednostavovský status. Žena na lavičke sedela ako človek sedí doma na gauči, nohy skrížené pod sebou, namiesto deky prikrytá jarným kabátom. Bola čistá a upravená, až na druhý pohľad im došlo, že v altánku spala a oni sa uprostred prechádzky stali svedkyňami jej prebudenia a následných ranných rituálov. Niekoľko špakov, zrejme z noci, bolo starostlivo zarovnaných na múriku za sediacou postavou, pripravených na neskoršie vyhodenie. Chvíľu sa šeptom dohadovali, či majú niečo urobiť a čo konkrétne, napokon takmer naraz vyhŕkli, či je žena v poriadku a či jej môžu nejako pomôcť. Odpoveď bola jasná a takmer až prísna. Áno, je v poriadku, nie, nič nepotrebuje. Naozaj je v poriadku. Naozaj nič nepotrebuje. Hana so Silviou sa váhavo pohli ďalej, pošepky špekulujúc, čo ženu dohnalo stráviť noc v parku.
Vrátiť sa na terasu…
Palino, teraz mimo kontextu, ako by si do slovenčiny preložil slovo „empowered“?
V akej súvislosti?
V súvislosti so ženami.
Hm, povedal a odpil si z vína.
Počas letných prázdnin sa Silvia do parku nikdy nedostala pred desiatou, no v októbri, keď sa školská dochádzka ako-tak zabehla, utriasli sa krúžky a prekonali prvotné virózy a skôr než znovu prišiel lockdown a vyučovanie doma, sa jedného – už pomerne chladného – rána Hana so Silviou opäť ocitli na svojej trase. Zamrazilo ich, keď v altánku zbadali telo prikryté baloňákom, zakrytá bola aj hlava. Silvia ešte chvíľu dúfala, že to bude niekto iný, potom si všimla kabelku a hneď na to aj špaky zoradené na múriku. Kabelka bola otvorená, akoby si žena len na chvíľku potrebovala ukrytá pred svetom utriediť pod kabátom myšlienky, oddýchnuť si.
Text je úryvok z pripravovanej knihy „Deň noc voda“. Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Foto: Marika Majorová
Mária Modrovich je autorkou štyroch prozaických kníh, Lu & Mira, Tichý režim, Flešbek a Rozhovor s členkou kultu. Flešbek sa ocitol vo finálovej päťke ocenenia Anasoft litera 2018.