Mária Modrovich: K vode XVI. – Ne/kompatibilita

Doma stojí pred kuchynským oknom lipa, v lete teda Silvia nevidí do okien bytov náprotivného domu. Ale na jeseň, keď listy opadajú, začne divadlo. Jej muž presne z tohto – teda opačného – dôvodu neustále zaťahuje rolety. Nech nás tí úchyláci nevidia.

Kedysi bola Silvia zvyknutá pohybovať sa doma nahá. Nemalo to nič s nudizmom alebo exhibicionizmom, išlo o funkčné úseky nahoty – napríklad prejsť z postele do kuchyne napiť sa bez toho, aby sa človek najprv zaťažoval hľadaním gatiek, trička či teplákov. V lete spať celkom bez pyžama a prípadne sa až do obeda neobliecť. Svojich rodičov ako dieťa a dievča bežne vídavala nahých, napríklad keď vychádzali z kúpeľne. Aj keď medzi nimi nefungovalo takmer nič, zdalo sa, že svoje telá vzájomne vždy absolútne rešpektovali. Silvia, zvyknutá na nekonečné vojny dvoch vysoko inteligentných rodičovských rácií, považovala nahotu za príjemné útočisko. Telo bolo nespochybniteľné, a napriek tomu, že od detstva, prirodzene, zápasila s nejedným komplexom, spôsobeného tým, že sa jej fyzično odmietalo podriadiť aktuálnemu ideálu krásy, predstavovalo akési prirodzené status quo. Svojou nahotou šokovala niekoľko spolubývajúcich kamarátok a partnerov, z ktorých sa nakoniec nevykľuli stálice. Ako mám po tebe túžiť, keď ťa hocikedy vidím holú? Silvia na to nemala odpoveď, ale pochopila, že ľudia vnímajú obnažené telo rôzne.

Keď sa spolu s mužom nasťahovali do spoločného bytu, samotná nahota nebola problém. Problém predstavovali potenciálni očumovači. Silvii mužova paranoja sprvu lichotila – musí mu na nej veľmi záležať, keď si predstavuje, že by sused z domu na kopci vytiahol ďalekohľad a pozoroval ju. Po čase jej jeho urýchlené zaťahovanie závesov, keď prechádzala bytom začalo byť smiešne. Potom ju iritovalo, ale keďže jemu bolo ukradnuté, že ju svojím chovaním irituje, Silvia značne obmedzila časové úseky, počas ktorých sa po domácnosti pohybovala odhalená.

Nevedela, či ju niekto z okolitých domov skutočne pozoruje, ale sama s potešením nazrela do okien, za ktorými sa dal tušiť pohyb. Najmä počas víkendov vstávala suseda z náprotivného domu bývajúca o poschodie nižšie zhruba v rovnakom čase ako Silvia. Zdalo sa, že sú s mužom bezdetní. Ale vstávali spolu. Silvia ich odhadovala na svojich rovesníkov. Žena používala namiesto pyžama voľné biele tričko a podľa nezaujímavého strihu aj vzoru zrejme pohodlné nohavičky. Muža Silvia poriadne nevidela, zachytila vždy len vstávajúcu siluetu. Zjavne na posteli zaberal miesto, ktoré bolo ďalej od okna spálne. Z dvojice nesálalo sexuálne napätie mladých milencov, ani vnútorná sloboda, ktorá by ich možno povzbudzovala v tom, aby spolu spali nahí, napriek tomu však bolo jasné, že im je vzájomná prítomnosť príjemná. V spoločnom vstávaní sa dala prečítať zhoda, možno dokonca spokojnosť. Žena otvorila okno a vyhodila naň svoju perinu; muž jej postupne podával vankúše a svoj paplón. Boli zohratí.

Párová kompatibilita nebola vždy niečím, na čo Silvia ašpirovala. Bavilo ju napätie – priťahovať sa mali protiklady. Až keď to s niekoľkými protikladmi nevyšlo, stretla svojho muža – teda, v skutočnosti ho stretla v závere jedného protikladného vzťahu a nadchol ju tým, že ponúkal pokoj, ktorý Silvia vyhodnotila ako synonymum pre harmóniu. Harmónia sľubovala bezpečie a Silviu prekvapilo, keď nezaveľa-nezadlho zatúžila po dieťati.