Marta Hlušíková: Kam zmizol môj brat

(úryvok z knihy)

Aj vo voľnom pokračovaní knižky Modré srdce s kečupovým fľakom sa stretávame s Laurou a jej mladším bratom Tomášom. Chodí už do školy a privádza do vývrtky svoju pani učiteľku. Je akčný a vynaliezavý, jeho citlivé srdiečko neznesie pocit, že niekde žijú osamelí starkí. Urobí všetko preto, aby ľudia mali k sebe blízko. Niekedy aj záhadne zmizne… Aj v tomto texte sa stretneme so sestrami Pavúkovými, s modrosrdiečkovým Lukášom a konečne sa ubezpečíme, že Fínsko naozaj existuje.

 

Sýkorová prináša ďalší šok

Konečne siedma hodina. Ešteže je občianska náuka. Učí nás ju Pinková, čo je dobre, lebo s ňou je aspoň zábava. Na tabuli je nadpis Osobnosti mesta a ja rozmýšľam, či sa mám prihlásiť, že aj v našom dome žije jedna taká osobnosť. Konkrétne Pavúková. Ale napokon som ticho, lebo ktovie, čo mama v tej upútavke videla. Ešte ma nakoniec vysmejú.

„Čo si o tom myslíš ty, Laura?“ pýta sa ma Pinka a ja neviem, kde je sever, lebo som rozmýšľala o Sibyle Pavúkovej.

„Prepáčte, nedávala som pozor…“

„Pýtala som sa, kto je to vlastne osobnosť.“

„Môže to byť spisovateľ?“ vravím a už-už mám na jazyku Sibylu.

„Môže,“ vraví Pinková. „No poďme, preberme sa, o chvíľu je obed. Kto by mohol byť ešte osobnosťou?“

„Celebrity!“ vykríkne Burger.

„Čím sú významné celebrity?“ pýta sa nás Pinka.

„Napríklad v Smotánke! Celebrity majú tisícové kabelky, luxusné topánky, dve autá, bazén a všetko k tomu…“ vykríkne Vivien, pozrie sa na Nicolu a prevráti oči.

„Ja raz budem určite celebrita, budem si nakrúcať a dávať na net kapitolky zo svojho života a budem mať tisícky followerov, ktorí ma budú lajkovať,“ prikyvuje Viviene Nicola.

„Bože, to sú ťapy…“ zamrmle Oliva vedľa mňa. Veď jasné, Oliva! Hlásim sa.

„Pani učiteľka, ja si myslím, že raz bude celebritou Oliva!“

„Prečo si to myslíš?“

„Lebo keď mala výstavu svojich kukuričných a slamených bábik, všetci ich obdivovali a bolo to fantastické! To nevie hocikto urobiť.“

„Máš pravdu, Laura, Oliva je veľmi šikovná. Ale nech nám povie sama. Oliva, chceš sa v budúcnosti zaoberať umeleckým remeslom?“

Oliva je červená, nie je zvyknutá na to, že sa všetci na ňu pozerajú.

„Ja… neviem. Možno pôjdem študovať na umeleckú priemyslovku. Chcela by som raz pre divadlá vyrábať bábky…“

Uvedomila som si, že Oliva už teraz vie, čo by chcela v budúcnosti robiť. Akurát Vivien s Nicolou si ťukajú po čele a ticho sa chichocú. Keď som sa na ne pozrela, spomenula som si na Kamilu, ktorá mi kedysi zobrala kartón a ešte dlho bola strašná zákeráčka. Ako dobre, že dnes už nie je.

„Myslím si, že ak je niekto naozajstnou celebritou, tak ho ostatní chvália pre jeho výnimočnosť. Lebo niečo dosiahol vlastnou šikovnosťou a umom,“ povedala Pinková a na tabuľu napísala: celebrita = výnimočný človek.

„Viete, celebrity nevidno na prvý pohľad. Napríklad vedci, lekári. Nehovorí sa o nich, ale bez nich by sme neboli tam, kde sme. Skúste mi do budúcej hodiny napísať pár viet o tom, ktorú osobnosť si vážite a prečo.“

Nastalo také čudné ticho. Možno sme sa na chvíľu zamysleli nad Pinkinými slovami a možno to bolo z hladu, lebo siedma hodina je siedma hodina.

A do toho ticha sa ozvalo klopanie. Do triedy strčila hlavu učiteľka Sýkorová a kývla na mňa, aby som vyšla von.

„Tomáš zmizol. Nevrátil sa z obeda do školského klubu,“ povedala a pozrela sa na mňa, ako keby tajne dúfala, že som ho ja niekde skryla.

Do toho všetkého zazvonilo a ja som nevedela, čo mám robiť.

Naši vraj niečo vymyslia

Keď som našim dnes rozprávala, čo sa stalo, mama bola nešťastná a ocko nad čímsi uvažoval.

„Prečo nám to robíš, Tomáško?“ povedala mama a ja som si po prvý raz uvedomila, že má o Tomáša najmenej taký strach ako ja. Už sa jej za takéto vety nebudem smiať.

„Boli sme dnes s pani učiteľkou cez telocvik na vychádzke a videl som, ako sa moja babka prechádza aj s Olinom v tom ich parku. Bol som vonku na ulici a ona s Olinom dnu. Musel som tam dnes ísť!“ povedal jej Tomino s vážnou tvárou. Bol taký odhodlaný, ten môj malý braček, že som bola naň fakt hrdá.

„Len to musíš niekomu povedať, vieš?“ ozval sa ocko.

„A nemohli by sme babku s Olinom zobrať k nám ako našu?“ spýtal sa Tomáš. „Tak pekne sa o Olina stará…“

„Vieš, Tomáško, babka s Olinom by tu bola celý čas sama, kým by som ja s mamičkou bol v práci a ty s Laurou v škole. Nemal by sa o ňu kto starať. Ale my s mamičkou budeme nad tým rozmýšľať a niečo vymyslíme.“

„Myslíš, že babka rozpráva Olinovi rozprávky?“ spýtal sa ma večer Tomáš. O takomto čase už dávno spí, no teraz spánok neprichádzal ani na neho, ani na mňa.

„Neviem,“ vravím. „Ja som babku vlastne ešte nepočula hovoriť. Vždy sa iba usmieva. Ty sa s ňou rozprávaš?“

„Dnes som jej hovoril o tom, čo bolo v škole a tiež som pridal to o tých komároch a ukazoval som jej, ako spia veľryby.“

„A čo ona na to?“

„Nič, iba sa usmievala a hladkala Olina. Ale začal som ju učiť rôzne veci.“

„Aké napríklad?“

„Škúliť. Dnes som ju učil škúliť.“

„Čo si ju učil?“

„No škúliť. Nájdi si na nete, ako starí Mayovia učili škúliť svoje deti. Oni už ale neexistujú, vieš?“

„Tí Mayovia, čo žili kedysi dávno kdesi v Amerike?“

„Áno, presne tí. V strednej Amerike. A oni preto učili škúliť svoje deti, lebo sa to považovalo za veľmi pekné. Tak som chcel vyskúšať, ako rýchlo sa dá naučiť to škúlenie. Bolo by aj dobre, keby babka bola trošku krajšia. Ale babke to nejde. Asi preto, lebo nie je… mo-je… die-ťa…“

Tomáš zaspával a ja som sa ešte dlho smiala do paplóna, aby som ho nezobudila.

Beseda so Sibylou

Na besedu so Sibylou Pavúkovou sme išli všetci, dokonca aj ocko, ktorý mal slabú nádchu a neustále si utieral nos do látkových vreckoviek. Neviem, či ešte poznám niekoho, kto používa také strašné veci ako látkové vreckovky. Všetci nádchoví ľudia si vyfúkajú nos a ten hnusný zasoplený papier zahodia. Len náš ocko si vyfúka nos a vreckovku si normálne strčí do vrecka. Dúfam len, že mama neperie tie jeho vreckovky spolu s mojou bielizňou! Musím sa jej na to opatrne spýtať.

„Dúfam, že nemáš covid,“ povedala mu ticho mama, ale ja som ju počula.

„Neboj sa, urobil som si test, nemám,“ upokojil ju ocko. „Predsa si nemôžem nechať ujsť našu Sibylu…“

V knižnici nebolo toľko ľudí, ako som si myslela. Okrem Melánie Pavúkovej, Sibylinej sestry, tam boli ešte susedia z druhého poschodia, Luki s Viktorom a čo ma prekvapilo, aj naša dejepisárka Vašíčková a Tomášova učiteľka Sýkorová. Tá sa posadila k našim a ja som si radšej sadla aj s Tomášom k Lukimu a Viktorovi, lebo som videla, že sa naše učiteľky s našimi dobre bavia. Čo ak náhodou spomenie Vašíčková, že občas sa na hodine zamyslím a nedávam pozor? Ešte to by mi tak chýbalo.

Chvíľku sme čakali, či ešte niekto príde, ale pretože nikto nechodil, tety z knižnice zamkli vchod do knižnice, na dvere dali ceduľku Literárna akcia a sadli si dozadu. Bolo nás všetkých sedemnásť aj so Sibylou. Tá nám najprv povedala, že Fínsko má asi toľko obyvateľov ako my, ale na rozdiel od nás Fíni majú mladú predsedníčku vlády, pričom Sibyla klikla myšou a na plátne vyskočila fínska predsedníčka vlády v plnej kráse. Keby som nevedela, že je politička, určite poviem, že je herečka. Sibyla povedala, že Sanna sa pred dvoma rokmi stala najmladšou premiérkou na svete. No toto! Potom sa hovorilo o dejinách Fínska a bola som dosť prekvapená, keď som zistila, že územie Fínska bolo osídlené pred vyše desaťtisíc rokmi. Vtedy sa na mňa Vašíčková pozrela a ja som si hneď spomenula na jej slávnu vetu, ako okolo nás kráča história… Potom Sibyla vykladala o tom, aký zvláštny jazyk Fíni majú, aký je odlišný od toho nášho a na biely papier, ktorý tam mala pripravený, napísala: hyvää päivää. Takmer sme si jazyky polámali.

„Napísala som dobrý deň,“ povedala Sibyla a dodala, že napriek jazyku sú Fíni geneticky príbuzní práve s obyvateľmi strednej Európy. A potom sa roztrhlo vrece s otázkami. Učiteľka Sýkorová bola zvedavá na to, čo Fíni jedia.

„Ryby, veľa zeleniny a ku všetkému tmavý chlieb, ktorý volajú ruisleipä. K jedlám často pijú mlieko.“

„Jedli ste aj niečo, čo u nás nemáme?“ spýtal sa zrazu Viktor.

„Možno údené sobie mäso a celkom mi chutili čierne slané cukríky, salmiakki. A jedia tam zmrzlinu aj v zime.“

„A mohla by som vedieť, ako sa povie po fínsky dobrú chuť?“ spýtala sa naša dejepisárka.

„Hyvää ruokahalua.“

Potom nám Sibyla rozprávala o rôznych zaujímavostiach, o stavaní pieskových hradov, o jazerách, ktorých je sto osemdesiat osem tisíc a sedemdesiat tisíc ostrovov. Nenápadne som pozorovala Melániu Pavúkovú, pre ktorú Fínsko donedávna neexistovalo. Vyzerala úplne normálne, čo ma nakoniec upokojilo.

Pri ceste domov sme sa všetci zhodli na tom, že to bola dobrá beseda, aj keď Tomáš hundral, že sme Sibyle netlieskali a nevolali nech žije.