Autor fotografie: Michal Vozár
Michal Tallo (1993) je básnik, prozaik, prekladateľ a publicista. Vydal tri básnické zbierky (Antimita, Delta, Kniha tmy), organizačne spolupracuje s niekoľkými filmovými a literárnymi festivalmi, pôsobí ako koordinátor súťaže Básne SK/CZ, vo vydavateľstve BRAK spoluvedie a rediguje básnickú edíciu Lentikular. Jeho tvorba bola preložená do mnohých jazykov a publikovaná v niekoľkých zahraničných antológiách. Pravidelne moderuje autorské čítania a diskusie o súčasnej literatúre a filme. Básne, prózu a texty o filmoch či knihách publikuje v časopisoch a v rozhlase doma aj v zahraničí (Vlna, Glosolália, Vertigo, Kapitál, Tvar, A2, Listy a i.). Momentálne pracuje na prozaickom debute – ak mu to dovolí jeho obézna Sphynx mačka.
Na začiatku bolo odhodlanie „vstúpiť do telesnosti slov“ (N. Pesquès). Rozhovor by sa nemal začínať ako výstrel z pištole, ale ja to risknem: chcel by si žiť vo svojich knihách?
Azda sa výstrelu uhnem, ak odpoviem mnohoznačne: nie je písanie o temnejších odtieňoch ľudského cítenia a prežívania vo svojej podstate snahou, aby sme do nich neupadli v tzv. reálnom živote? V tvorbe často využívam hyperbolizáciu, pretože zveličenie môže samo osebe fungovať ako varovanie; v zmysle: cítime prítomnosť čohosi zlého, no skúsme sa zamyslieť, o koľko horšie to ešte môže byť. Zamyslieť na ploche básne. Kým je ešte čas. Samozrejme, povedané neplatí pre všetky moje knihy, domnievam sa, že sú aj z tohto hľadiska celkom rôznorodé. Hovorím teda najmä o tretej Knihe tmy, ktorá je v porovnaní s Antimitou a Deltou menej osobná. V prvých dvoch knihách som istý čas žil. Zrejme som ich musel napísať, aby som sa z ich sveta dokázal vymaniť. Umelecky ma baví balansovať na hrane: moje písanie sa pohybuje jednou nohou v mojej realite, druhou však v úplnej fikcii. Jedno s druhým má však vždy nevyhnutne veľa spoločného.
–
Tvoj aktuálny spôsob písania má za sebou iste nejaký vývin; na základe vonkajších znakov tu vidíme konkrétnu spriaznenosť a inklináciu, ktorú už hádam ani netreba komentovať. Chcem sa však pristaviť pri vnútornom spracovaní tebe prístupných, teba oslovujúcich autorských prístupov a ich okolností: aké boli jeho začiatky, neskoršie posuny, príp. peripetie? Nakoľko šlo o – povedzme to tak – vedomú voľbu, nakoľko o súhru nepredvídateľných situácií?
Snaha neustále zaraďovať písanie autorov a autoriek k akýmsi prúdom a inklináciám mi v niečom príde nedostatočne pružná. Vždy ma prekvapí, ak ma niekto stále zaraďuje k tzv. anestetickému prúdu slovenskej poézie – hoci to nepochybne platilo pre moju debutovú zbierku, nasledujúce dve však tieto tendencie skôr popierajú. Rovnako ma šokuje, ak je časť literárnej vedy ešte dnes schopná označiť napr. posledné dve zbierky Michala Habaja za odosobnené, resp. podvratné písanie – prístupy a miera akejsi úprimnosti v týchto zbierkach predsa od jeho prvých kníh azda ani nemôžu byť vzdialenejšie. Snažiť sa zaškatuľkovať fixnú poetiku niekoho, kto žije v čase, a teda sa aj časom jeho písanie mení a vyvíja, je do istej miery vždy kontraproduktívna. Ale aby som sa vrátil k podstate tvojej otázky: myslím, že je to obojsmerný proces. Každý tvoriaci človek aj ako čitateľ, resp. percipient, prirodzene vyhľadáva také diela iných autorov a autoriek, aké k nemu osobne prehovárajú najbližšie – potom je tiež celkom pravdepodobné, že budú mať niektoré spoločné charakteristiky aj s jeho vlastným umeleckým prejavom. Pamätám si moment zlomu, keď som ako začínajúci mladý autor objavil (z môjho debutu, ako už tu padlo, najsilnejšie citeľnú) anestetickú líniu slovenskej poézie – konkrétnejšie ranné zbierky Nóry Ružičkovej, Márie Ferenčuhovej a Kataríny Kucbelovej. Odrazu som mal pocit, že toto je poézia písaná pre mňa, jazykom, ktorý je mi blízky, ktorému rozumiem a ktorý vyhovuje aj mne ako spôsob vyjadrenia toho, čo si myslím a čo cítim. Nepochybne to súviselo aj so špecifickou rezervovanosťou tohto typu písania a mojou vtedajšou plachosťou. V tomto type písania sa pod povrchom odohráva veľa, no jazyk akoby ostával v ustrnutí, pretože sa bránil vyliatiu všetkého, čo pod jeho hladinou vrie ako pretlakovaný parný hrniec –, a to mi ako plachému mladému človeku bolo veľmi blízke. Dnes je to, samozrejme, inak, ľudsky som prešiel nejakú cestu a do nejakej miery som sa zmenil – a tak aj Delta a predovšetkým Kniha tmy sú oveľa priamejšie a pracujú s emocionalitou veľmi expresívne. Bližšie je mi tak momentálne napríklad písanie českej literárnej skupiny Fantasía alebo môjho rovesníka Jana Škroba. Súvisí to s naznačeným osobnostným vývojom. Každé obdobie života má u človeka istým spôsobom svoju vlastnú poetiku.
–
Existuje v tvojom písaní nejaká zásadná udalosť, ktorá ho doposiaľ formuje, príp. niečo, čoho si sa následkom znepokojujúcich obáv musel zrieknuť?
Skôr by som hovoril o sérii menších formatívnych udalostí, ktoré sa odrazili na podobe a obsahu jednotlivých kníh. Antimita pre mňa bola kľúčom k tomu, aby som sa naučil nahlas artikulovať, čo cítim a čo si myslím – a aby som nadobudol pocit, že mám svoje pocity a myšlienky vôbec právo vysloviť. Dopísanie Delty ma zase oslobodilo z mimoriadne toxického životného obdobia, ktoré je v knihe zaznamenané v podstate od začiatku do konca. Asi som niektoré veci potreboval zaznamenať, aby som ich následne dokázal uzavrieť. Kniha tmy, z mojich zbierok najmenej osobná, nevypovedá o konkrétnej udalosti, ako skôr o strachu zo série katastrofických udalostí, ktoré pri aktuálnom smerovaní ľudskej spoločnosti môžu v blízkej budúcnosti nastať. Preto aj tá výrazná mytologická rovina knihy, preto stopa zaniknutej fiktívnej civilizácie, ktorá bola odlišná, no predsa tej našej veľmi podobná. Nezriekam sa vo svojom písaní ničoho. Píšem, pretože písať potrebujem, a práve veci, ktorých sa najviac obávam, považujem za nevyhnutné spracovať, takpovediac v záujme sebazáchovy. Aby som mohol každodenne pokračovať a nezblázniť sa. Obavy teda nemôžu byť na mieste. Únik nič nerieši, iba všetko komplikuje.
–
Ako sa pri písaní značne osobných textov vysporadúvaš s objektivitou jazyka – jeho vecným, vzťahovým až verejným zameraním? Máš nejakú skúšku správnosti napísaného?
Literárnu tvorbu vnímam ako snahu zviesť s objektivitou jazyka boj. A hoci je možno vopred odsúdený na neúspech, snahu uchopiť univerzálny verejný jazyk a komunikovať ním veci hlboko osobné – a predsa podľa možnosti tak, aby tieto osobné obsahy prehovárali k úplne neznámym ľuďom – považujem za básnickú výzvu. Platí však, že osobné je verejné. Súkromné je politické. Univerzálny jazyk skúšame uchopiť a vytvarovať z neho čosi, čo je jednoznačne naše. Skúškou správnosti napísaného môže byť jedine naša vlastná snaha o odstup, k nej prislúchajúci čas na odležanie medzi napísaním a neskorším kritickým zhodnotením textu a, samozrejme, aj využívanie skúšobných čitateľov a čitateliek pred akoukoľvek publikáciou.
–
Povedzme, že nám písanie ponúka štyri konštanty: poznávaciu a pochybujúcu, odhaľujúcu a maskujúcu. Aký vzorec by vystihoval tvoju poetiku?
Stotožňujem sa s každou z nich. Dokonca by som povedal, že všetky tieto vlastnosti od dobrej poézie požadujem, či už ako autor, alebo, a to možno predovšetkým, aj ako čitateľ. Chcem sa dozvedieť niečo nové – v zmysle nazerania na veci z nových uhlov. Chcem pochybovať o stave vecí, chcem odhaľovať neodhalené a zároveň túžim po tom, aby aj po tom všetkom v texte ostalo tajomstvo, a teda maska, ktorá ma motivuje opätovne sa k nemu vracať.
–
Dnes sme svedkami prehnanej vulgarizácie verejného sektora (stačí zmieniť politicky exponované osoby, sociálne siete…), čím nemyslím len verbálny prejav, ale celkový pohyb smerom k segmentácii, ekonomizácii až anorganickému zjednodušovaniu, čo môže výrazne zredukovať našu skúsenosť so svetom; tejto kvalitatívnej zmene sa nevyhla ani literatúra. Aby som „ekonomizoval“ aj ja – nakoľko je podľa teba využiteľná?
Neuvažujem nad literatúrou z hľadiska využiteľnosti, tá predstava je mi proti srsti. Domnievam sa však, že ak vnímame istý stav, v ktorom sa svet aktuálne nachádza – a ten si naformuloval celkom presne – práve literatúra by naň mala upozorňovať, alebo ho aspoň brať do úvahy a nezatvárať pred ním oči. Vulgarizácia každodennosti či všadeprítomné zjednodušovanie a „zefektívňovanie” (to ma samé osebe desí, všetko musí byť efektívne, produktívne, čoraz viac začínam potrebu byť neefektívny, neproduktívny a takzvane lenivý vnímať ako nevyhnutnú formu radikálneho aktivizmu) nemajú znamenať zjednodušenie či vulgarizáciu literatúry ako takej (ale nič proti vulgárnej literatúre, ak je vulgárna funkčne!). Tá môže stáť v protiklade – môže tieto procesy zaznamenať a tak nám pomôcť, aby sme si ich jasnejšie uvedomovali. Je to len jedna z jej mnohých funkcií, no nepochybne najmä dnes dôležitá.
–
V súčasnej literárnej produkcii sa udomácňuje čoraz viac marginalizovaných hlasov; na druhej strane jazyk tenduje k automatizácii, informatizácii a globalizácii. Ako sa dá obrniť proti týmto unifikačným účinkom?
Marginalizované hlasy boli v literatúre prítomné vždy; je len naším nedostatkom, že sme im nevenovali dostatočnú pozornosť. Necítim potrebu obrňovať sa voči globalizácii. Aj automatizácia a informatizácia vedia byť v literatúre uchopené a využité ako esteticky hodnotné postupy, i keď priznávam, že mi to ako autorovi osobne blízke nie je. Niekomu inému však iste áno, a to je úplne legitímne. Myslím si teda, že sa nie je prečo obrňovať – stačí si isté veci uvedomovať a rozhodnúť sa, akú cestu zvolím ako autor alebo autorka. Individuálny autorský hlas ako nosný prvok každého diela je napokon jediné, čo ma ako čitateľa zaujíma.
–
Pre mnohých autorov je úzkosť z jazyka bežnou skúsenosťou pôsobiacou aj po napísaní; iným prináša intenzívne potešenie, eventuálne nezáživný proces hraničiaci s pracovnou činnosťou. Je pre teba jazyk skôr partnerom alebo protihráčom?
Stojím kdesi na pomedzí, myslím, že jedno s druhým sa vôbec nevylučuje. Z jazyka môžeš mať pôžitok a úzkosť zároveň; úzkosť z jazyka dokážeš tíšiť pôžitkom z nej, a odkiaľsi z hlbín pôžitku môže naopak vyvierať úzkosť. Produktívne napätie medzi týmito zdanlivými protipólmi potom samotný proces písania často poháňa. Ale aby som to povedal úplne jednoducho: najdôležitejšie je, aby ma písanie ako také bavilo. Nezáživný proces hraničiaci s pracovnou činnosťou to teda nie je nikdy – ak cítim, že ma text nudí, jednoducho ho zahadzujem. Jazyk je mi teda partnerom, ale zároveň som naň prísny a vyžadujem, aby mi kládol odpor. Nad jediným konkrétnym miestom v texte som potom schopný sedieť celé týždne, hľadajúc vhodné slovo.
–
Pre tvoj rukopis je typické hojné využívanie negácií, vymedzovacích zámen (v negatívnej forme); podčiarkujem názov debutu, v druhej knižke sa objavilo napr. sčernenie textu a apokálipsis spomenuté (J. Škrobom) v anotácii ku Knihe tmy je z etymologického hľadiska dokonca negáciou negácie (apo + kalyptein), doslova „preč od zakrývania, skrývania“. Je to cieľavedomý výber, alebo ako-tak „nápadné“ textové nevedomie?
Časté negácie si dnes už uvedomujem, no priznávam, že ku mne prichádzajú z nevedomia – ich výskyt vnímam preto, že som na ne bol viackrát upozornený, teda toto pozorovanie vo svojich reflexiách alebo analýzach spomenulo viacero literárnych vedcov či vedkýň. Už dlhšie preto uvažujem, čím ma tak priťahujú, jednoznačnú odpoveď však zatiaľ nemám.
–
Vzhľadom na uvedené si doprajem naivnú, možno až hlúpu otázku: o čom sú tvoje texty? Podľa všetkého o láske, no skús ju, prosím, tematizovať v bezprostrednej blízkosti vyššie spomenutej negativity.
Som presvedčený, že by umelec alebo umelkyňa – či už v literatúre, alebo v akejkoľvek inej umeleckej disciplíne – na otázku, o čom je jeho/jej tvorba, zásadne nemal/a odpovedať. Neurobím to teda ani teraz, pristavím sa však pri tebou identifikovanej láske, ktorá je, samozrejme, témou veľkej časti môjho písania. Dokonca aj v Knihe tmy, napriek tomu, že je táto zbierka, domnievam sa, predovšetkým o zle. Lásku máme tendenciu vnímať ako výsostne pozitívnu, čistú a ušľachtilú emóciu, a ona taká samozrejme byť môže (a v ideálnom prípade aj je, svet ale nie je ani nemôže byť ideálny) – zároveň ma však ale zaujíma celé spektrum polôh a odtieňov, ktoré dokáže nadobudnúť a ktoré pod lásku dokážeme zaradiť. Láska môže byť napokon rovnako obludná, absolútne toxická, môže byť deštruktívna alebo nebezpečná. Láskou – a nehovorím teraz iba o láske k inému človeku, ale napríklad aj k abstraktným hodnotám, k viere či veciam – dokážeme ospravedlňovať neospravedlniteľné. Či už sami pred sebou, alebo pred inými. Z tohto hľadiska je to pre mňa nevyčerpateľná téma. S vedomím, že nad tým mnoho ľudí ohrnie nosom, opakovane tvrdím, že každá dobrá poézia je svojím spôsobom o láske. Písanie poézie samé osebe vyžaduje veľkú dávku lásky k svetu okolo nás. Z dobrého textu musím ako čitateľ cítiť, že na jeho téme autorke alebo autorovi bytostne záležalo. Rovnako považujem každú dobrú ľúbostnú poéziu za odtieň spirituálneho písania. A naopak.
–
Uvedený element vo mne vzbudzuje predstavu filmovej montáže, avšak nie (primárne) s úmyslom komponovať usporiadania, ale nechávať udalosti miznúť v na seba navrstvených znakoch; akoby sa tvoje texty ocitli v postavení miznúceho prostredníka medzi zobrazením a dokonalou nedostupnosťou; vedel by si vysvetliť tento interval? Nakoľko je inšpirovaný kinematografiou?
Baví ma, že ešte stále dostávam v takmer každom jednom rozhovore otázku, nakoľko je moje písanie inšpirované kinematografiou. A ja vždy odpovedám, že hoci som film vyštudoval a občas sa ním ešte zaoberám z pozície recenzenta, nemyslím si, že je ním moje básnické písanie ovplyvnené. Výnimku tvorí makrokompozícia prvých dvoch kníh; ak veľmi chceme, vieme Antimitu vnímať ako americkú trojaktovú štruktúru a Deltu ako európsku päťaktovú. Pokiaľ sa však pozrieme na jednotlivé texty, osobne v nich film vôbec nevnímam. Ak ho tam však vnímajú čitatelia a čitateľky, je to, samozrejme, v poriadku a považujem to za zaujímavú interpretáciu. Neexistuje jediná správna alebo nesprávna interpretácia poézie.
–
Spojenie a časové poradie tvojich kníh je zaujímavé aj z pohľadu vymedzenia sociálnej skupiny (klasifikovanej podľa veľkosti): kým prvá tematizovala dyádu a druhá triádu, Kniha tmy symbolizuje akési interregnum „sociálnych“ útvarov (aj keď na pozadí dyadického či triadického vnímania). Tento nárast sa nemenej ukázal v postupnom kvantitatívnom rozmachu textov. Azda to znie špekulantsky, ale je tvoje chápanie lásky bezprostredne podmienené príležitosťami jej nekonečného vyznávania?
Keď prišla Kniha tmy z tlače, uvedomil som si celkom vtipnú vec: hoci je každá moja kniha rozsahom väčšia než tá predošlá, zároveň platí, že najprísnejšiu textovú selekciu som vykonal na tretej zbierke a najmenej básní som, naopak, vyhodil z rukopisu tej prvej. Z pôvodného rukopisu Antimity sa do výslednej knihy nedostala jediná báseň. Z pôvodného rukopisu Delty sa do knihy nedostalo básní možno päť-šesť. No a z pôvodného rukopisu Knihy tmy? Odhadom tak 20. Asi som mal jednoducho to šťastie, že som sa po publikovaní debutu výrazne rozpísal. To obdobie ale nateraz pominulo, väčšinu rukopisu Knihy tmy som dokončil ešte začiatkom roku 2020, odvtedy som celkovo napísal azda len dve básne. Ale to je v poriadku, aspoň sa teraz môžem sústredenejšie venovať písaniu prózy. Odbáčam; pýtaš sa na príležitosti nekonečného vyznávania lásky. Vyznávanie (hoci komplikovanej a v konečnom dôsledku nešťastne skončenej) lásky som absolvoval v Delte; odvtedy potrebu písať priamočiaro ľúbostnú poéziu necítim. Nerád robím dvakrát tie isté veci, autorsky potrebujem skúmať vždy (pre mňa) nové územia. Chápem však, že ako vyznávanie lásky môže v Knihe tmy pôsobiť časť Kniha svetla, tá je však napísaná a do škatuľky vložená programovo, ako istý protiliek. Z ďalších vyznaní lásky v jednotlivých textoch ostatných častí Knihy tmy je, pevne verím, jasné, že nejde o môj pohľad, a hlasy, ktoré v nej lásku vyznávajú (často vyslovene démonickým entitám) ma samého desia. Nestotožňujem sa s nimi, naopak, varujem pred nimi.
–
Kniha tmy je heterotopiou v dvojnásobnom stave: na jednej strane krabička ukrývajúca nezviazané, voľne radené texty (pripravené sa premiestňovať); na druhej ich zmysel spočívajúci v zachytení obdobia po akejsi katastrofe. Jej kritický odtieň je nespochybniteľný, no nie je napokon dielom optimistickým, ako nám to – pomocou dvojitej negácie – nepriamo odhalil J. Škrob?
Čítaš to správne. Kniha tmy je zo všetkých mojich kníh najoptimistickejšia. Iste, apokalypsa je v nej chápaná ako koniec – ten je síce zo svojej podstaty zničujúci, zároveň však dáva príležitosť nových začiatkov. Ide o obraz cyklu, kolobehu, v ktorom veci vznikajú, zanikajú, vznikajú a opäť zanikajú. Veľmi sa mi páči, ako ju čítal Jan Škrob – teda ako odhalenie. Ak je nám podstata čohosi zničujúceho odhalená včas a dostatočne jasne, máme väčšiu nádej, že sa v novom cykle poučíme a nenarobíme tie isté chyby. Alebo aspoň časť z nich. A možno narobíme, kto vie: možno si z odhalenia neodnesieme vôbec nič. Rozhodol som sa však veriť. V tom spočíva optimizmus mojej tretej zbierky.
(S Michalom Tallom sa zhováral Stanislav Olejár)
