„V nálade, citovom rozpoložení súčasníkov sú obsiahnuté akoby rozpustené všetky základné skutočnosti ako vo víne pôda, ľudská opatera, jarné mrazy, slnečné i daždivé dni“ (Tatarka, 1967, s. 70).
Dominikovi Tatarkovi (1913 – 1989) vyšla v roku 1963 novela Prútené kreslá. Čitateľ v nej sleduje kratší výsek vonkajšieho i vnútorného života protagonistu Bartolomeja Slzičku z konca 30. rokov 20. storočia vo Francúzsku. Najprv si pripomeňme niekoľko historických udalostí, aby sme lepšie porozumeli tomuto literárnemu dielu. Koncom septembra roku 1938 bol v Mníchove podpísaný tzv. mníchovský diktát, ktorým sa nemeckej tretej ríši, fašistickému Taliansku, politikou ústupkov našich spojencov, Veľkej Británie a Francúzska, a v spolupráci so slovenskými autonomistami podarilo rozbiť aj územne oklieštiť mladú dvadsaťročnú demokraciu, vystavanú na troskách Rakúsko-Uhorska – Československú republiku (1918 – 1938). O niekoľko mesiacov tak vznikol vazalský Slovenský štát (1939 – 1945) a podrobený a ovládaný Protektorát Čechy a Morava (porov. Hečková et al., 1999).
Sujet prózy Prútené kreslá je teda zasadený do obdobia konca 30. rokov 20. storočia a práve rozpínanie nacistického Nemecka v tých časoch a z neho na existenčnom stupni prameniaca úzkosť a strach jeho potenciálnych obetí (vieme, že autor novely bojoval v Slovenskom národnom povstaní) prechádza ako leitmotív celým textom. Hlavná postava novely Bartolomej Slzička (nomen omen) je československý študent francúzštiny na parížskej Sorbonne. Poznajúc viaceré fakty z Tatarkovho života i jeho individuálny štýl písania, môžeme konštatovať, že novela má značne autobiografický charakter. Dominik Tatarka študoval v rokoch 1934 – 1938 slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Obdobie 1938 – 1939 strávil na Sorbonne v Paríži. Podobne ako jeho protagonista Slzička, aj Tatarka sa chystal na učiteľské povolanie – počas 2. svetovej vojny aj učil slovenčinu a francúzštinu na gymnáziu v Žiline a vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine.
Príbehom novely nás sprevádza priamy rozprávač v prvej osobe. Okrem rámcovania – teda úvodnej a záverečnej kapitoly v prítomnom čase –, keď sa narátor prihovára epizódnej postave Jarmile na podnikovom zájazde pri mori v Poľsku, je rozprávanie retrospektívne, hoci občasne aktualizované prehovormi k Jarmile, prítomnými aj v iných kapitolách. Pozrieme sa na dva výrazné motívy novely, ktoré sú v sujete v komplementárnom a od seba závislom vzťahu – motív cudziny a motív intimity. V tejto intencii sa pokúsime poodhaliť symboliku názvu diela – Prútené kreslá. Prútené kreslo ako metafora. Ale metafora čoho?
Motívy cudziny a intimity sa v sujete tematizujú prostredníctvom priestorových objektov – budov, ulíc, parkov, zákutí, vodných plôch, izieb a pod. Pred Prútenými kreslami, v roku 1957, vyšli Tatarkovi cestopisné črty Človek na cestách; v ich druhom, rozšírenom vydaní z roku 1967 nachádzame Tatarkove cestovateľské zážitky z rôznych krajín – konkrétne ide o Švajčiarsko, Francúzsko, Anglicko, Fínsko, Mongolsko a Alžírsko. Práve osobné spomienky z Francúzska je zaujímavé porovnať s novelou Prútené kreslá – dalo by sa povedať, že do určitej miery sú Prútené kreslá zbeletrizované dve kapitoly knihy Človek na cestách – Prechádzky po Paríži a O uctievaní bohov. Opisom zážitkov a spomienok z Francúzska Tatarka nadväzuje na líniu niektorých svojich starších „bratov v pere“ – Martina Kukučína s jeho cestopisom Dojmy z Francúzska (1923) alebo Ivana Horvátha s esejou Návrat do Paríža (1947). Tatarka v knihe Človek na cestách píše: „Človek vykročil zasa do sveta… (…) V mysli sa obnažuje pred cudzím svetom. Často cíti sa len ako napätá blana bicích tympanov alebo ako membrána slúchadla. Často mu je, akoby vnímal svet iba jedným zmyslom, priestorovým“ (Tatarka, 1967, s. 9 – 10). Už tu vidíme dôraz na priestor. Cudzia krajina – v prípade Prútených kresiel priestor Francúzska a najmä mesta Paríža – v ňom vyvoláva nové silné pocity a prebúdza aj dávne skúsenosti: „V ustavičnom napätí človek na cestách získava pocit neobyčajnej intenzity života: je prítomné, čo sa stratilo v minulosti, je prítomné vzdialené“ (tamže, s. 11). Do bodky sa to napĺňa aj v umeleckej próze Prútené kreslá.
Človek na cudzom mieste teda podvedome zintenzívňuje svoje vnímanie. Deje sa to preto, lebo je odrazu „presadený“ do nového priestoru, ktorý nepozná a v ktorom sa musí zorientovať. Preto mobilizuje všetky svoje zmysly. Je ako prehistorický lovec v obrovskom pralese na stope mamutovi. V prípade Bartolomeja Slzičku sa ešte aj stmieva… A Bartolomej aj napriek tomu stopuje, loví – poháňa ho hlad po ľudskej intimite (bratskej, priateľskej, partnerskej, jednoducho všeľudskej). Jeho ohrozením sú krvilačné tigre šabľozubé s lebkami na čelách a dvomi bleskami na každej labe.
V Prútených kreslách teda Čechoslovák Slzička prichádza študovať na univerzitu do Paríža. Tam si náhodne z jedného prospektu v prvej cestovnej kancelárii vyberie rodinný penzión, v ktorom sa ubytuje. Penzión vedie „Madame“, ktorá sa narodila a väčšinu života strávila na ostrove Martinik, potom je tu jej dcéra – kreolka s manželom – „pánom domácim“. V tom čase je v penzióne okrem Slzičku ubytované aj ďalšie medzinárodné osadenstvo – štátom nekonkretizovaná severanka Ingrid, Francúzka Daniela, Francúz Luc, Američan Jack, Poliak Jerzy. Všetci títo klienti sú študenti a Slzičkovi rovesníci. Keďže príbeh sa odohráva pred začiatkom 2. svetovej vojny, mladí ľudia po večeroch debatujú o svetovej situácii a najmä o aktuálnom rozpoložení Československa, ktoré už de facto neexistuje. Bartolomej pozoruje svojich nových spolubývajúcich a vníma ich názory a postoje: „Domáci pán brúsil, šemotil, aby čosi zahladil, čo sa zahladiť nedalo, až to bolo celkom trápne. Videl som a z rozpakov sa ľahko domyslel, že sa tu viedli vášnivé spory – najmä Luc a Jack – či je Československo obetované a či nie, kto ho obetoval a či musel, či je už alebo ešte nie krajinou nikoho. A teraz medzi nich prikvitol ktosi odtiaľ. Dodatočne pociťovali predo mnou výčitky alebo sa dokonca hanbili. Preto bola všetkým odrazu trápna moja prítomnosť“ (Tatarka, 1964, s. 35 – 36). Tiesnivá a napätá medzinárodná situácia sa prirodzene prenáša aj do súkromných mikrosituácií, bežných každodenných činností a myšlienok: „Hovorilo sa o cestách, ženách, o dobytkárskej farme Jackových rodičov, ale nech sa hovorilo o hocičom, nešťastná zem nikoho sa neustále vynárala či v priamych a či vzdialených súvislostiach. Dokonca i Madame, ktorá rozmýšľala celkom ináč ako my mladší, to cítila. Musel som jej sľúbiť, že raz celý večer budem rozprávať o svojej vlasti. Všetci veľmi radi súhlasili, že celý večer zasvätíme Československu (…)“ (tamže, s. 37).
Aké je z tejto situácie východisko? Je zdanlivo prosté a prirodzené: odpútať sa od svojej ťaživej situácie pohľadom na druhých ľudí. Už pri prehliadke penziónu Madame zoznámi Bartolomeja s ďalšou svojou stravníčkou – francúzskou sirotou a zároveň tiež študentkou Collѐge de France – Danielou. Bartolomeja mladá Francúzka upúta na prvý pohľad. Navyše sa zdá, že sympatie sú vzájomné. Mladí ľudia sa spriatelia a Daniela sa pasuje do roly akejsi Bartolomejovej tútorky a sprievodkyne Parížom; postupne ho počas ich voľných chvíľ zoznamuje s mestom – jeho pamiatkami, sochami, ulicami, múzeami, podnikmi, parkmi, divadlami…: „Dievča pri mne klopkalo drobným krokom. Mal som potešenie z jeho hlasu, spevavého, francúzskeho, i z toho, čo mi vraví, ukazuje: posvätné miesta, budovy, mesto, ktoré sa mi videlo nevídaným a najkrajším na svete. Ale najväčšiu záľubu nachodím, pravda, v tom, že je so mnou toto dievča, celé ma to rozosmieva, ako chodí, klopká v lodičkách ako na kastanetách a hovorí, nesie sa. Učím sa pri nej chodiť. Včera som sem prišiel zbitý, smutný. A teraz sa mi na každom kroku, každým zaklopkaním čosi plní. Ach, ty zázrak akýsi! Čo viac môže chcieť cudzinec? Spoločnosť“ (tamže, s. 42).
Bartolomej teda v Danielinej prítomnosti zabúda na svoje pochmúrne rozpoloženie, keďže nevie, či ho francúzska polícia, ktorá si ho už viackrát predvolala, nepošle naspäť domov. V Danielinej spoločnosti žije jeho nádej a elementárna istota človeka, že tu bude aj zajtra, že bude slobodne dýchať a neskončí na bodáku nejakého nemeckého nacistu či slovenského gardistu. Bartolomej si to uvedomuje priam existenčne: „– Toto je vlastne váš prvý deň v Paríži! A mňa vtedy osvieti myšlienka: celkom nezakryte povytiahnem rukáv, pozriem na hodinky, kedy sa mi vlastne začína prvý deň v Paríži. Je sedem hodín dvadsať minút. Zajtra tiež o tomto čase by sa mal začať deň. A začne sa“ (tamže, s. 41).
Bartolomej však v cudzej krajine nezabúda ani na rodnú zem – práve naopak, chce, aby mu Francúzsko pripomínalo domov – a ono mu ho aj podvedome pripomína: „Myslel som si azda, že ráno v Paríži budem vyzerať ako doma. Roky som túžil po Paríži. A tak som si to predstavoval, že tu môžem vyzerať ako doma. Alebo nie? Chcel som, aby sa mi dobre vodilo, preto som si kúpil váš chlieb. Aha, moja mamka, keď na svite s košíkom bežala do mesta, nezabudla si nikdy vziať so sebou kus chleba pre každý prípad, pre šťastie. Nosiť chlieb so sebou je zvyk, azda povera, neškodná, ale pekná. Iste mi v tej chvíli prišla na um aj moja mamka“ (tamže, s. 54). Aj stovky kilometrov od vlasti je Bartolomej mysľou doma – je to silnejšie ako on: „Ako moji vrstovníci rôznych národností, i ja som prijímal a vyznával čudnú vieru, jej základný článok: Nemať a nerobiť si ilúzie o ničom a najmenej o svätej vlasti. A jednako“ (tamže, s. 94).
Domov mu evokuje aj samotná Daniela: „O chvíľu alebo pri ďalšom stretnutí zase som sa pristihol alebo ona mňa, že nepočúvam všetko, čo mi vraví. Daniela tak príjemne hovorila a mne sa tak dobre a slastne počúvalo, akoby som počúval jarný dážď šušotať na mladom lístí celého hája, celého lesa alebo akoby som počúval šumieť známu rieku od prameňa až po ústie do Dunaja“ (tamže, s. 58 – 59). Bartolomejova vnútorná neistota a napätie z vonkajšej politickej situácie, jeho až obsedantné pripomínanie, že je cudzinec, sa tematizuje na viacerých miestach novely: „Bol som ostražitý ako cudzinec“ (tamže, s. 44); „Na rukách, v mysli som poviazaný ako väzeň, ako cudzinec“ (tamže, s. 59); „Bol som odsúdený čušať ako nemý, ba ešte nemejší ako nemý cudzinec“ (tamže, s. 60); „Vďaka Daniele, v jej spoločnosti som zabúdal, necítil, že som tam cudzincom“ (tamže, s. 85) a pod.
Bartolomej a Daniela nájdu kaviareň, ktorá sa stane ich útočiskom, zázemím – na jej terase občas sedávajú v prútených kreslách, rozprávajú sa, doberajú sa navzájom, ale aj jednoducho mlčia či driemu. Práve motív prútených kresiel je určujúci – prútené kreslo je tu aj metaforou, ktorá symbolizuje vzájomnú priateľskú či partnerskú blízkosť a dôvernosť. Je to intímny priestor ako hodnota, ktorú si protagonista stráži a nechce o ňu prísť. Avšak vedomie dočasnosti Bartolomejovho rozpoloženia bráni jeho priamejšiemu konaniu voči Daniele: „Ale omráčilo ma pomyslenie: Roztrhnú nás, Danielu a mňa, ďaleko od seba odstavia naše prútené kreslá. Len to. Ale to bolo pre mňa práve všetko. Daniele som sa nedvoril, nepokúšal sa vyznávať jej lásku, nebadane odbočiť s ňou do tmavého zákutia parku, chytať ju za ruku alebo sa s ňou bozkávať, tým menej ju zvádzať, aspoň nie vedome, aby mi bola milenkou“ (tamže, s. 86). V stiesnených časoch nastupuje pragmatickejšie, ale aj pasívnejšie či skeptickejšie myslenie.
Ak teda človeku hrozí, že o niečo cenné príde, prežíva okamihy spojené s touto cennosťou akoby spomalene, uvedomuje si doslova každú sekundu jedinečnej chvíle, hoci už s trpkou pripomienkou možného blížiaceho sa konca radosti: „Medzi nami, ako vravím, všetko bolo zakázané a nemožné. I sny i pohľady. Všetko bola iba chvíľa, táto a nasledujúca, rad nasledujúcich chvíľ. Ani si neviem predstaviť, či za iných okolností by sa mohli mať takto radi dvaja mladí ľudia. Trvali sme akoby v mŕtvom bode, dýchali svoju prítomnosť. Ale tešil som sa. Ani vám vypovedať neviem, aký som býval natešený“ (tamže, s. 97).
Vzťah Bartolomeja a Daniely je čistý. Navzájom sa potrebujú ako dvaja opustení ľudia. Bartolomej – „uväznený, smutný utešiteľ uväznenej, smutnej, subtílnej Daniely“ (tamže, s. 100) – si uvedomuje, že jeho pobyt vo Francúzsku sa skončí možno aj predčasne: „Nadlávil som napochytre svoje zvršky do kufrov. A čakal. Prestal som chodiť na prednášky. Ako splašený kôň pobiehal som po Paríži. Od svitu do mrku sa obzeral, snažil sa vryť všetko do pamäti. Či som sledoval smetiarov či mliekarov roznášať mlieko a či som v Luxemburskej záhrade hľadel na chlapča, ako si na niti púšťa plachetnicu v bazéne, prikazoval som si zapamätať to všetko. A tak mi dodnes z tých čias v mysli zostali stovky čudesných, márnych, podivuhodných, clivých pohľadníc z Paríža. Iba teraz viem, že spoločné majú len bizarnosť a psychológiu odsúdenca, ktorého odvážajú na popravu: Ešte toto si zachovaj, kým ti hlava odpadne“ (tamže, s. 114).
Bartolomej neprežíva len extatické city voči Daniele, ale zúčastňuje sa aj chmúrnych úvah s ďalšími spolubývajúcimi z penziónu, keď sa rozoberá svetová situácia – a on zakúša snáď nečakanú spoluúčasť: „Neprešiel deň, ktorý by mi nie raz a nie desať ráz nejakým spôsobom nepripomenul ústami priateľov, titulkami v novinách, žurnálmi v kinách, že moju vlasť a mňa osobne čochvíľa pohltí nepriateľ, ktorého som nenávidel. (…) Myslel som si, že v penzióne mladí ľudia, moji vrstovníci rôznych národností, ma srdečne prijali iba zo zdvorilosti. Ale mýlil som sa. Skutočne som sa stal stredom ich záujmu a mučivej zvedavosti: Prišiel som odtiaľ a mal som to už za sebou, mal som za sebou otras a sklamanie, celú rieku sklamania, ktorou sa aj oni majú prebrodiť, ako tušili. Po večeroch znášali predo mňa nápoje a mámili zo mňa, aby som rozprával všetko, čo som videl, skúsil a čo si o tom myslím“ (tamže, s. 88). Američan Jack dokonca ponúka Bartolomejovi azyl a prácu v Spojených štátoch – Bartolomej to odmieta. Trápi ho aj pocit zmaru, sklamania, dokonca viny zo vzdania sa československej armády, ktorej bol súčasťou, nepriateľovi. Zveruje sa svojim priateľom: „Ako zástupca veliteľa odovzdával som nepriateľovi jednu našu pohraničnú pevnôstku. Škrípali sme všetci zubami. Jeden z môjho družstva hodil o zem čiapku, zaostal za nami a odbavil sa výstrelom do hrdla. Priznám sa, že i ja dosiaľ ľutujem, že som nespravil podobne, ale bol som – výhovorka – veliteľ. (…) Prečo sme vlastne poslúchli, prečo sme sa vzdali svojich pohraničných pevností? Prečo, prečo? Dotierali na mňa otázkami. Proti zrade zvonka, znútra vlastne niet obrany, vybuchuje ako mínové pole, roznesie každého“ (tamže, s. 89). Alebo na inom mieste: „Zradili nás, ale aj my sme sa zradili. – Škoda, že som sa nezabil, keď som tú svoju pevnosť odovzdával fičúrskemu dôstojníkovi v bielych glacé rukavičkách na bielom koni“ (tamže, s. 54 – 55).
Na tieto pocity viny je liekom zrejme len solidarita. Bartolomej ju nachádza u svojich priateľov v penzióne, ale aj na ulici – skrze „otca Augiera“, majiteľa obchodu s potravinami, ktorý sa k nemu správa ako k vlastnému synovi – a naopak. Bartolomej nachádza spoluúčasť, lebo je otvorený, hladný po ľudskom kontakte, v cudzine je táto potreba ešte znásobená. Človek vtedy zapája všetky svoje myšlienky, schopnosti, zmysly, aby našiel druhého človeka – robí to aj Bartolomej v penzióne, ktorý sa však pre nadchádzajúce Vianoce už pomaly vyľudňuje, keďže klienti odchádzajú stráviť sviatočné dni k rodine alebo krajanom: „Počúva a počúva väzeň, sluchový orgán vystrčený do priestoru. Tápem ním po chodbách, hmatkám okolo seba po stenách, dverách, každú celu v dome prepočúvam, sústrediac sa ako chrobák do končekov svojho vystrčeného sluchového orgánu. (…) Myslím, že len osamelí ľudia, starci alebo väzni vedia takto počúvať. Sluchom zakrádal som sa, blúdil po dome a vracal sa zas spiatky“ (tamže, s. 157). Aj Daniela, ako každé Vianoce, plánuje stráviť sviatky mimo penziónu – chystá sa sama k svojej tete do Verdunu.
Z Bartolomejovej osamelosti sa nanovo rodí jednoduché poznanie: ak chce mať okolo seba v ťažkých chvíľach blízkych ľudí, musí im byť aj on nablízku v ich trápeniach, pomáhať im a plnohodnotne ich počúvať, intenzívne vnímať. Doslova žiť ich život s nimi. Oni potom budú žiť jeho život s ním: „Počúvať toho druhého znamená dávať mu voľnosť rozletieť sa, znamená sústreďovať sa naňho, vrývať si na večné veky do pamäti všetkých zmyslov milého človeka, aby si ho aj naše prsty, oči, uši, celé naše telo zapamätali natoľko, aby nám ho v mysli nezatienila, nerozpustila najbližšia príhoda“ (tamže, s. 169). A tak sa okľukou vraciame na začiatok príbehu, kde nám rozprávač odovzdá túto skúsenosť: „V láske je náš raj, jediný raj muža a ženy, ktorý tu je, lenže my nevieme do neho vstúpiť, prebývať v ňom, sami sa z neho vyháňame, nevieme sa sústrediť na toho druhého. Sústrediť sa na toho druhého, to je to najdôležitejšie“ (tamže, s. 11).
Motív prúteného kresla a upokojujúce driemanie v ňom v spoločnosti blízkeho druha, ktorý prežíva podobné udalosti, ba pocity ako my, je vlastne synekdochou širšieho, zatiaľ ešte slobodného priestoru – mesta Paríža a jeho zákutí, ktoré sa, podobne ako Československo, má čochvíľa stať tiež korisťou nepriateľa. Francúzsko bolo nacistickým Nemeckom napadnuté v roku 1940 a Paríž bol následne obsadený. Trvalo štyri roky, pokiaľ bola krajina a jej hlavné mesto spojeneckými vojskami po ich vylodení v Normandii opäť oslobodené (porov. Hečková et al., 1999). A znova sa na tomto oslobodení podieľali rôzne národnosti. Osadenstvo penziónu v novele sa tak stáva synekdochou protinacistického odboja a zomknutia, na ktorom sa podieľali občania všemožných štátov: Američania, Briti, Kanaďania, Poliaci, Francúzi, Čechoslováci atď., postupom z východu tomu napomohli vojaci Sovietskeho zväzu.
V novele Prútené kreslá sa tak profilujú dve hlavné motivické línie – prvá je introvertná, intímna a tematizuje sa v nej prirodzený vzťah dvoch mladých ľudí a ich vnútorné prežívanie tohto vzťahu. Druhá línia je extrovertná, povrchová, ktorej náplňou je zachytenie vonkajších okolností a pohnutých dejinných udalostí, krušných a krutých, ktoré deformačne zasahujú do línie prvej. Sú to spojené nádoby. V napätej a bolestnej interakcii medzi týmto vonkajším a vnútorným svetom sa v postavách rodí potreba akéhosi medzičasu (medzi ešte slobodou a už neslobodou) a medzipriestoru, ktorý je politicky či vojensky neutrálny (penzión, múzeum, divadlo, nočný podnik, univerzita…) a v ktorom sa dá aspoň na chvíľu spočinúť, zabudnúť na ľudské odcudzenie, beštiálnosť a zlo a čeliť mu trebárs aj zavinutím partnerových oziabajúcich nôh do šálu, sediac pritom v prútenom kresle na terase parížskej kaviarne.
Literatúra
HEČKOVÁ, Jana et al., 1999. Dejepis. Pomôcka pre maturantov a uchádzačov o štúdium na vysokých školách. Nitra: Enigma, 256 s. ISBN 80-85471-67-1.
TATARKA, Dominik, 1964. Prútené kreslá. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 172 s.
TATARKA, Dominik, 1967. Človek na cestách. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 352 s.
Miroslav Činčár (1985) sa narodil a žije v Michalovciach. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Má rád knihy, hudbu, umenie, históriu, politiku, futbal, prechádzky, smiech. Občas si pre seba napíše báseň alebo poviedku a zloží pesničku na gitare či klávesoch.
