Hodnotené texty autorov: Ján M., Zuzana B., SlovakFox
Okrem prvého sú všetky básnické texty Jána M. písané jednotným štýlom. Autor sa usiluje prekvapiť čitateľa osobitou metaforou či prirovnaním (napr. „depilujem báseň“, „Dívam sa na babičku, svetlušky sadajú na obvyklé miesta.“, „(…) Michalovia a Márie / (…) / pestrofarebné motýle“). Niektoré obrazy by si ešte žiadali zváženie. Chce to viac hľadať, „originálnosť“ sa zväčša nespája s prvou myšlienkou, ktorá nám napadne. Vyvarovala by som sa očakávaným obrazom a spojeniam, ktoré sú zaužívané v bežnej reči alebo v bulvári („chrbtová kosť“, „pulz dejín“, „osudové zaoblenia“) a vo všeobecnosti genitívnym metaforám, ktoré sú pre (hlavne začínajúcich) autorov často skôr lenivou skratkou. Ich kúzlo rýchlo vyprchá, pretože zvádzajú nepremýšľať do hĺbky. Výsledkom je síce efektne znejúci verš („tajomné serpentíny intríg“, „vagóny rodu“, „plynúca trať času“), ale pod povrchom nemôžeme objavovať ďalšie významy.
K najvydarenejším textom patria Báseň a Babička mi vravievala. Pôsobia nenútene, sú presvedčivé vo svojom výraze a ich pointy nie sú silené. Kým Báseň je hravá, Babičku… charakterizuje lyricko-baladická nálada, intímnosť a z nich plynúca emotívnosť. Priestor na zlepšenie vidím v dotiahnutí niektorých metafor, napr. v úvodnom verši by som vyškrtla slovo tmavá, ktoré tam podvedome už tušíme. Jeho nevyslovením vznikne v básni produktívne napätie. Taktiež by som pracovala s veršom „Pri tmavej stene leží babička.“ a zvolila údernejšie – Babička leží v tme –, čo by zároveň rytmicky súznelo so začiatkom ďalšieho verša „Viečka privreté“ (takáto tma je akoby dvojnásobná, tma ako absencia dňa, denného svetla a tma v nadväznosti na babičkino úmrtie…). Autor by si mohol dať pozor na didaktizujúci podtón (s výnimkou prvej je prítomný v rôznej miere v každej z básní), čitateľ by sa nemal ocitnúť v role poúčaného alebo karhaného, pôsobí to nepríjemne. Sú básnici a poetky, ktorí a ktoré si napriek určitej miere poúčania zachovávajú odstup od témy. Ich básne vyznievajú ako vlastné poznania, objavy a zistenia.
Ján M. je vo svojom hľadaní niekde na pol ceste. Nechýbajú mu nápady a má vedomosti o tom, ako s nimi pracovať. Odporúčam mu pozorovať texty iných a osvojovať si rôzne básnické techniky. Práve tie by mu mohli pomôcť „vidieť inak“ a vyšvihnúť sa nad priemer.
Tipy na čítanie:
Juraj Briškár: Z pohľadu dvoch pohárov mlieka. Kordíky: Skalná ruža, 2018.
Erik Jakub Groch: viety. Kordíky: Skalná ruža, 2021.
Ján Gavura: Každým ránom si. Levoča: Modrý Peter, 2006.
Básne Zuzany B. je možné čítať ako lyrický cyklus, ktorý predstavuje kultivovaný záznam o stave lyrickej hrdinky a písania textu ako aj písania „samej seba“: „Pozná číslovanie mäkkosti / hrúbku a dĺžku / Všetko preto aby bola / schopná / napísať báseň / Vie presne ktorá slúži / na písanie / a ktorá na krúžkovanie“ (…).“ Obracia sa k textom iných (Haugová, Plath, Bendzák), ktoré dôverne pozná: „(…) ovláda konvergenciu / v Plathovej veršoch / Vie ako sa miluje / v Haugovej básňach / ktoré pripomína Bendzákovi / Terezka“. Vytvára pomyselný vnútorný monológ/a dialóg s čitateľom a čitateľkou, v ktorom sa ako tvoriaci subjekt porovnáva so svojimi literárnymi vzormi.
Autorka zachytáva dramatickú lyrickú situáciu – opisuje rozpoloženie, emócie a stavy lyrického subjektu počas písania. Básňam nechýba nápad. Autorkino písanie má aj potrebnú naliehavosť. Osamostatňovanie veršov dáva zmysel, autorka ich vyčleňuje tak, aby podčiarkla ich význam, aby vznikla významová viacznačnosť alebo sa zvýraznilo napätie. Texty, ktoré sa obracajú samy k sebe nezriedka ponúkajú jednoduché riešenia zvádzajúce k pátosu, avšak básne Zuzany B. majú v sebe vtip a sympatickú sebairóniu. Vyznievajú vierohodne, čo prispieva k ich celkovému pozitívnemu „imidžu“. Oceňujem aj postupne „dávkovanú“ emocionálnosť, ktorá sa miestami dotýka citovej anestézie príznačnej pre autorky ako sú N. Ružičková, M. Ferenčuhová, K. Kucbelová a ďalšie.
K textom nemám výraznejšie výhrady, považujem ich za vydarené. Nechýba im originalita a básnický „náboj“. Zjednotila by som formálnu úpravu veršov a pridala aj adekvátny názov cyklu.
Texty autora SlovakFox znova prinášajú kombináciu science-fiction a dobrodružnej literatúry. Próza Exodus – Tunel predstavuje akési science fantasy, v ktorom sa spája špekulatívnosť s nadprirodzenými motívmi. V príbehu sa paralelne ocitáme v starozákonnom svete prorokov Mojžiša, Árona a Joshuu a zároveň v budúcnosti. Boh je stelesnený v hlavnom hrdinovi, mužovi – vojakovi, ktorý zo svojej „gravitačnej kapsuly“ počas „časovej poruchy“ vydáva príkazy a usmernenia: „– Mojžiš, počúvaj ma pozorne! – využívam otvorený komunikačný kanál nadviazaný s vedomím proroka Mojžiša. – Za pár sekúnd sa more rozostúpi, v mori sa objaví tunel, a do tunela sa začne valiť piesok z pláže. Oznám Izraelitom, aby všetci odstúpili do bezpečnej vzdialenosti smerom ku skalám, a aby do tunela nikto nevstupoval.“ Myšlienka nahradenia Boha človekom patrí k mnohokrát spracovaným motívom (nielen v literatúre), autor sa však pokúša byť originálny v zobrazení vedecko-fantastickej verzie „histórie“. Aj keď možno oceniť myšlienku a zámer, celkový dojem kazí klišéovitý jazyk („Joshua padá rezignovane hlavou k zemi. Roztiahnuté ruky, v ktorých už nedrží žiadnu zbraň, zabára skrvavenými dlaňami do milosrdného objatia teplého piesku Sinajskej pláže a odovzdane čaká na posledný úder.“) a nespisovnosť („kľudne“). Slabinou je aj žánrové klišé (akčnosť deja na úkor rozvinutia postáv, príliš rýchly dejový spád, zveličovanie, rozsiahle, avšak nepotrebné technické popisy a informačné poznámky, napr. o „božskej palici“). Dialógy sú pomerne vydarené, avšak zvážila by som ich nevyhnutnosť (napr. pri zvolaniach a niektorých výzvach), autor by sa mal vyhnúť aj zbytočnému pátosu.
Text Marseille rozvíja príbeh taxikára, ktorý svojim zákazníkom ponúka extrémne jazdy. Medzi klientmi sa ocitáva aj jeden dlžník, nebezpečná jazda tak získava aj iný rozmer – alebo by mala – pretože sa mi zdá, že autor celkom nevyužil potenciál tohto motívu. Sci-fi dôvetok textu skôr škodí, kým realistická časť má tú správnu atmosféru a aj dialógy sú presvedčivé. Irónia hlavnej postavy v texte pôsobí osviežujúco a prináša produktívne napätie: „Zákruty sa snažím vykrajovať v čo najväčších oblúkoch tak, aby bujná ofina môjho klienta ostala neporušená.“ Prikláňam sa k pokusu o realistickejšiu verziu textu, nakoľko by v nej autor mohol lepšie využiť potenciál zvolenej témy a motívov.
Prózam nechýba nápaditosť, ale zaslúžia si viac pozornosti, zvažovania, skúšania. Je potrebné
zapracovať na psychologizácii postáv. V rámci štýlu to chce viac jazykovej citlivosti.
Tipy na čítanie:
Knihy Dona DeLilla a Paula Austera
Texty hodnotí Katarína Hrabčáková
Katarína Hrabčáková (1989) vyštudovala teóriu literatúry na Prešovskej Univerzite v Prešove. Je autorkou monografie Semiopoetický aspekt básnickej identity. K problematike feminínnosti v súčasnej slovenskej poézii. Od roku 2016 je redaktorkou časopisu o poézii a básnikoch Vertigo. Je laureátkou viacerých literárnych súťaží pre mladých, doposiaľ knižne nepublikujúcich autorov a autorky. Niektorých sa neskôr zúčastnila ako porotkyňa. Štúdie, recenzie a vlastné básne publikuje v literárnovedných časopisoch a zborníkoch. Pracuje v knižnično-informačných službách.
