Ondrej Marchevský pôsobí ako docent na inštitúte politológie Prešovskej univerzity. Venuje sa predovšetkým dejinám ruskej filozofie druhej polovice 19. storočia a začiatku 20. storočia. Publikoval dve vedecké monografie o ruskom národníctve (Filozofia (z) dejín jadra ruského národníctva, Národnícka filozofia (z) dejín v ruskom myslení druhej polovice 19. storočia). V uplynulom roku mu vo vydavateľstve Pavel Mervart vyšla kniha Kant v Rusku (ne)milovaný.

Spojenie ruská filozofia znie v našich pomeroch exoticky, vďaka médiám môže vyvolať skôr politické konotácie. Vy sa ňou profesionálne zaoberáte vyše desať rokov. Čím vám v poslednom čase „vyrazila dych“?

Dokážem si predstaviť, prečo sa niektorým ruská filozofia asociuje s politikou, politickou praxou, ba priam ideológiou. Väzby sú historicky i aktuálne blízke. Je ale na škodu, ak je ruské filozofické myslenie vnímané len v tejto rovine.

To, čo ma stále udržuje v akomsi tvorivom napätí, je dynamika a pestrosť filozofických iniciatív v ruskom akademickom i širšom intelektuálnom prostredí. Živosť, ba priam živelnosť diskusií, sila presvedčenia a ráznosť prezentovania ideí. Je to myslenie formované výraznými osobnosťami so silnými a často tragickými osudmi. To ma ako človeka zvonka zaskočí vždy, či už čítam diela ruských klasikov, alebo sa osobne konfrontujem s kolegami na kongresoch, konferenciách, čítaniach, kolokviách alebo v osobných rozhovoroch. Naučilo ma to nahliadať na filozofický diskurz inak, než „ma to učili v škole“. Ak by som sa mal zmieniť vyslovene o dnešku, povedal by som, že s obdivom sledujem prácu redakcie časopisu Problémy filozofie (Voprosy filosofii). Diskusie, ktoré iniciuje, otázky, ktoré otvára, sa snažia prekračovať zaužívané tradície, umožňujú nahliadať na klasiku v nových čítaniach i stavať sa čelom aktuálnym výzvam našej doby. Nie je len redakciou, je svojbytným filozofickým prostredím, svetom filozofie.

Aká bola zo začiatku vaša skúsenosť s jej štúdiom a čím vás oslovuje dnes?

Prvé dotyky s ruským myslením mi sprostredkovala na gymnáziu lektúra Dostojevského, ku ktorej mi pootvoril dvere môj starší brat. Študentská inklinácia sa zmenila na „diagnózu“ počas stáže na Katedre ruskej filozofie Jagelovskej univerzity (Uniwersytet Jagielloński) v Krakove, kde mi bolo umožnené tútorské vedenie profesorom Rydzewským. Jeho prednášky i publikácie nasmerovali môj záujem na skúmanie ruského národníctva. Smeru, ktorý sa rozvíja počnúc polovicou 19. storočia a ktorého zavŕšenie je stále otázne (nielen) pre historikov filozofie. Silne na mňa zapôsobila aj náhla smrť môjho tútora. Smútok nám zrazil hlavy nadol, no zároveň umožnil kondolujúcemu študentstvu uzrieť na vlastné oči i počuť živú legendu skúmania ruskej filozofie, profesora Andrzeja Walického. Historika ideí i mysliteľa svetového formátu, ktorý už taktiež nie je medzi nami. Sú to práce Walického, ktoré ma oslovujú dodnes. Nie je to len prenikavým spracovaním dejinno-filozofického materiálu, ale predovšetkým posolstvom, ktoré v sebe nesú. Učia, že pre ruské myslenie je potrebné osobité nastavenie recipienta, ktoré nie je jasným imperatívom, ale tým, čo každý musí hľadať v sebe. Musí prijať tajomnosť a do istej miery nezmyselnosť toho, s čím sa konfrontuje. Musí prijať eventualitu, že hľadané nikdy nenájde. Možno preto, že to neexistuje. Vlastný dril k tejto striedmosti ma neustále láka.

Čaadajev v roku 1836 vo svojich Filozofických listoch podnikol nekompromisnú kritiku Ruska, keď ho vykreslil ako osirotenú krajinu bez pozitívnej minulosti a tradície. Údajne neprinieslo civilizácii nič hodnotné, filozofiu nevynímajúc. Už táto rétorika prezrádza prozápadný postoj a to, čo by Foucault nazval posadnutosť 19. storočia dejinami. Čaadajevov výrok takpovediac naštartoval „oficiálnu“ ruskú filozofiu. Nakoľko bol oprávnený a akú mal odozvu?

Aj napriek tomu, že A. I. Gercen označil toto dielo za výstrel uprostred noci, po ktorom už nemožno zaspať, so štartmi a začiatkami ruskej filozofie to je trošku komplikovanejšie.

Záujem o dejiny a ich filozofický výklad je medzi ruskými mysliteľmi enormný. Korešpondovalo by to s vyjadrením Foucaulta, na ktoré odkazujete.

Určite by som súhlasil, že Čaadajevove myšlienky z tohto prvého listu zarezonovali najvýraznejšie. A to plne oprávnene. Nazdávam sa, že to je jedna zo skutočne klasických lektúr otvárajúcich brány k ruskému filozofickému mysleniu. Ak Čaadajev svojím prvým listom niečo odštartoval, tak formovanie do súčasnosti prítomných intelektuálnych tenzií medzi slavianofilmi a západníkmi, nazývanými aj okcidentalisti. Je autorom prekliatych ruských otázok či problémov, pýtaní: Ako kto sme? Sme veľkolepí alebo ničomní? Sme Európou, sme Euráziou alebo sme niečím, čo nemá a nebude mať obdobu? Taktiež jasne vymedzuje jeden z kľúčových referenčných rámcov pre ruské myslenie, a tým je Západ, ktorý sa zámerne označuje veľkým začiatočným písmenom. Vo vzťahu k Západu môžeme badať tú najpestrejšiu škálu postojov. Je to konfrontácia so Západom, v ktorej sa formuje ruské myslenie. Prirodzene, nejde o jediný referenčný rámec.

Táto kritika existuje dodnes. V predslove k českému prekladu Solovjevovej Teoretickej filozofie nájdeme poznámku istého akademika o nedisciplinovanosti ruských intelektuálov. Na druhej strane sú tu západní autori, ktorí sa im profesijne venujú (z pre nás dostupných uvádzam Úvod do myslenia Vladimíra Solovjeva z pera talianskej profesorky Micheliny Tenace). Ako sa vyvíjal vzájomný vzťah medzi ruskou filozofiou a západom?

Úplne tézovito by bolo možné povedať, ako som už naznačil, že išlo o intenzívne vzťahy, ktoré určovali a stále určujú ruské myslenie i kultúru ako takú. Ak podotýkam, že formujú, nemyslím tým nevyhnutne, že ide o formovanie podľa západných vzorov. Neraz sa tak deje v pomerne turbulentnej atmosfére. Pre ilustráciu by bolo možné uviesť obdobie osvietenstva za vlády Kataríny II. Mladí ruskí šľachtici kultivujú svoje poznatky počas tzv. Grand Tour s povinnou návštevou Talianska a Francúzska, fakultatívne aj Británie a Nemecka. Tých menej majetných (no nadaných) vysiela imperátorka na štúdiá do zahraničia. Takto sa napríklad profesor práva a filozof Semion Desnickij dostáva na štúdiá do Glasgowa k Adamovi Smithovi a Adamovi Fergusonovi. Je to doba, ktorá vytvára aj módnu dobovú tendenciu nazývanú často pejoratívne ako ruské volteriánstvo. Ide o preberanie francúzskych myšlienok, postojov, vízií a správania bez akejkoľvek reflexie, za účelom zapadnúť do dvorskej suity. Je to doba, počas ktorej Katarína II. Montesquieuovo dielo O Duchu zákonov prijíma za svoju „modlitebnú knihu“, no následne po revolúcii 1789 prikáže skonfiškovať všetky diela Voltaira. Jeho bustu, ktorá zdobila záhradu imperátorského sídla, zahodí do pivnice.

Je historicky známy osobný kontakt ruských a západných intelektuálov, či už vo forme privátnych stretnutí, alebo listových zásielok. Aká bola povaha týchto známostí? Išlo o niečo oficiálne a sporadické alebo tu vznikali aj trvalé priateľstvá?

Podobne ako v prípade priblížených kontaktov a konfrontácií medzi ideami, aj v kontaktoch mysliteľov ako ľudí by bolo možné vnímať širokú škálu vzťahov. Stretli by sme sa s mimoriadne rezervovanými, ideovo i osobne nevraživými postojmi, ako napríklad ten Igora Hrušovského k N. O. Losskému. No aj vzťahmi vrúcneho priateľstva, ktoré formovali rozsiahle a odborne hodnotné pojednania. Nemôžem nespomenúť príbeh Andrzeja Walického. Ten sa ako syn nepriateľa štátu za komunistického režimu v Poľsku nemohol dostať na vytúžené štúdium filozofie. Jeho otec, uznávaný kunsthistorik, profesor Michal Walicki, totiž počas druhej svetovej vojny viedol kontrarozviedku Zemskej armády. Priateľské väzby medzi Walického otcom a významným ruským filozofom Sergejom Hessenom, ktorý pôsobil v Poľsku, sprostredkovali Andrzejowi Walickému nielen výborné súkromné vzdelanie v ruskom jazyku, vo filozofii, no zároveň priame svedectvá o formovaní postojov, nálad a myšlienok ruských filozofov. To bol jeden zo základov, na ktorom sa formoval originálny prístup Walického. Ak som spomenul pretavenie do hodnotného pojednania, mám tu na mysli Walického dlhoročnú tvorivú osobnú polemiku s Isaiahom Berlinom. Je to práve Berlinovo dielo Russian Thinkers, ktoré predstavuje jedno z najznámejších pojednaní o ruskom myslení v západnom svete.

V súvislosti s ruskou filozofiou niektorí (Berďajev, Dostojevskij, Rozanov…) uvažovali o tzv. ruskej idei či ruskom charaktere (ruskej duši). Čo znamenajú tieto výrazy a nakoľko sú dôležité pri čítaní ruských spisovateľov?

Nemyslím, že práve ja by som mohol predstaviť vlastné miesto týchto pojmov v ruskom myslení a literárnej tvorbe. Rád sa ale podelím o to, ako im rozumiem a ako ich vnímam. Ruskou dušou, niekedy aj ruským svetom, býva označované to, čo robí Rusko takým osobitým na celej škále, od bizarností až po kolosálnosť a veľkoleposť. Ruská idea je v mojom ponímaní niečo s jasnejšími kontúrami, a to vďaka Dostojevskému. Práve jeho uchopenie tohto slovného spojenia so všeľudskosťou, s odstránením antagonizmov, ktoré vytvorilo hodnotné myslenie Západu, býva vnímané ako určujúce. Zastupuje hodnoty, vytyčuje vízie a ciele, no identifikuje aj problematické rámce. Zachytáva niekoľko momentov, ktorých sme sa dotkli, napríklad vzťah so Západom a prekliate otázky ruskej identity. Nesie v sebe úvahy naberajúce charakter mesianistický, viaže sa s ideou Moskvy – Tretieho Ríma. Vo svojich variáciách poukazuje na priam metafyzickú úlohu a poslanie pravoslávia. Má aj širšie „využitie“. O ruskej idey, pozostávajúcej z patriotizmu, štátnosti a sociálnej solidarity, písal vo svojom politickom programe v roku 1999 aj súčasný prezident Ruskej federácie.

Spomenuté výrazy pôsobia religiózne, preto ho niektorí súčasní ruskí intelektuáli odmietli (napr. dnes už zosnulý Sergej Horujij alebo Valerij Podoroga). No toto stanovisko zaiste nie je absolútne. Ako vyzerá ruská filozofia dnes a aký má vzťah k vlastnej (náboženskej) tradícii?

Nuž, je to vskutku komplexná otázka. Vo svojej reakcii sa obmedzím na jej druhú časť. V kruhoch ruských mysliteľov, ktorí sa identifikujú aj ako konzervatívni, má náboženská pravoslávna tradícia kľúčové postavenie. Je vnímaná ako hodnotový a hodnototvorný základ, určuje normálnosť a nenormálnosť sveta. Takto sa stáva metafyzickou, čo je uvažovanie posúvajúce význam metafyziky od jej uchopenia Aristotelom alebo scholastikou. Je vnímaná ako základ spoločenskej, ale aj inštitucionálno-štátnej integrity Ruska.

Ako filozofi z povolania vsádzajú Horujij a Podoroga na francúzsky postmoderný diskurz, nie sú však jediní. Francúzskych postmodernistov čítajú v Kremli (Vladislav Surkov sa ako bývalý Putinov poradca podieľal na tvorbe ideologického programu tzv. „putinizmu“, a to napr. pomocou diela Tisíc plošín), no čítajú ho aj odporcovia Kremľa (Zápisky z trestaneckej kolónie Nadeždy Tolokonnikovovej, frontmanky punkového zoskupenia Pussy riot, obsahujú odkazy na Foucaulta, Deleuza a Guattariho, a to v kontexte odporu voči Putinovej politike). Nič nie je viac politicky postmoderné, ako keď kritika štátneho aparátu splýva s taktikou vládnej moci. Ponúkajú ruskí filozofi nejakú analýzu domáceho politického spektra? Ak áno, v čom spočíva?

Nazdávam sa, že je prípustné uvažovať o kritike fixujúcej moci v Rusku ako o dôsledne prepracovanej. Exemplárnym príkladom môže byť populárna televízna večerná akože diskusná relácia Vladimíra Solovjova, no nie Sergejeviča, ale Rudolfoviča.

S politicky angažovaným uvažovaním sa najčastejšie stretávam na stránkach časopisu Náš súčasník (Naš sovremennik). Ide o proštátne orientované úvahy literátov, publicistov, umelcov a intelektuálov, ktoré, ako sa nazdávam, autenticky reprezentujú časť názorového spektra. Často sa objavujú emancipované úvahy o silnom postavení Ruska na svetovej geopolitickej scéne. Nerád by som sa ale púšťal do analýz, ktoré mi nie sú vlastné.

To, čo vnímam zo strany ruských filozofov, je záujem premýšľať o osudoch Ruska, jeho uberaní sa. Živou otázkou je, či vôbec, alebo ako by mala vyzerať alternatíva k súčasnému zriadeniu. Počas stáže v Moskve som v decembri 2010 mal možnosť byť hosťom v rodine Kužeurovcov, ktorej hlava Sergej Nikolajevič je jedným zo zakladateľov najvplyvnejšieho opozičného denníka Novaja gazeta. U nás známy osudom reportérky Anny Politkovskej. Problémy ruskej spoločnosti a verejného života, ktoré opisovali, boli zarážajúce, budili vo mne hnus a des. Vskutku ťažký „dezert“ po výbornom jedle. Avšak riešenia navrhované zo strany tohto názorového spektra, postavené na niekoľkokrát akcentovaných princípoch občianskej spoločnosti, mi prišli akosi nekompatibilné s krajinou, s Ruskom. Je prirodzene možné, že okolnosti nechápem náležite. Prípustné je tiež to, že za ten čas, viac ako dekádu, sa toho dosť zmenilo. Avšak pocit u mňa pretrváva bez zmeny.

Minulý rok vám vo vydavateľstve Pavel Mervart vyšla kniha Kant v Rusku (ne)milovaný. Venujete sa v nej interpretáciám Kantovho filozofického dedičstva v ruskom intelektuálnom prostredí. V čom vidíte najväčší potenciál Kantovho odkazu?

Potenciál vidím rozhodne v tom, že pre ruské myslenie je I. Kant vždy živou a aktuálnou výzvou. Historický zmysel tvorby, ktorú Kant zanechal, sa stáva predmetom vášnivej polemiky medzi ruskými mysliteľmi do dnešných dní. Význam vidím aj v tom, že nenastal čas jeho jasného historického preskúmania. I. Kant býva v ruskom prostredí vnímaný aj ako istý intelektuálny symbol. To spôsobuje, že tak náklonnosť, ako aj hraničná kritika, niekedy priam odpor k jeho tvorbe, nie je vždy sprevádzaný náležitou znalosťou jeho myšlienkového odkazu. Zastúpenie znalosti pôvodnej tvorby autora akýmsi skloňovaním intelektuálneho symbolu nazvaného menom svetovo známej autority nepostihuje len Kanta, nevyhli sa mu ani Hegel, Comte či Mill. Vnímanie Kanta v ruskom intelektuálnom prostredí umožňuje prehĺbiť skúmanie vplyvu západného myslenia v ruskom prostredí. Vplyv Kanta považujem za zásadný pre pochopenie ruskej identity ako takej, čo sa taktiež pokúšam v práci predstaviť. V tomto vidím perspektívny prínos svojej práce pre domáce akademické prostredie.

Kniha ponúka prehľad pozitívnych i negatívnych pohľadov na Kantovu filozofiu. Podľa akého kľúča ste vyberali hodnotiace stanoviská?

Určujúcim je pre mňa projekt Ruská cesta: Pro et contra, ktorej osnovateľom je Dmitrij Bogatyrev. Nejde len o vydavateľský projekt tvoriaci edíciu antologických zväzkov, nevytvára len reprezentačný prierez a genézu formovania národnej identity. Avšak ide ďalej. Ako taký je samostatným elementom tejto identity. Zachytáva proces jej rozvoja. V tom zmysle je skutočne podobný ceste a vytvára priestor širokých interdisciplinárnych diskusií. Zaujal ma zámer priblížiť súkromné osudy jednotlivých „hrdinov“ ako odzrkadlenie toho, čo by bolo možné nazývať univerzálnym obsahom ruskej kultúry a duchovnosti. Snaží sa poukázať na to, že filozofické myšlienky, ale aj pravoslávna duchovnosť či problémy spoločenského a politického života, ktoré zosobňujú tieto veľké osobnosti, sú výrazom všeobecných charakteristických čŕt ruských dejín.

Azda najviac kontroverzné boli tie, ktoré Kanta považovali za policajta, kostlivca filozofie, prípadne za čerta a neznaboha. Vladimír Ern v ňom dokonca videl strojcu nemeckého militarizmu. Na čom boli založené?

V prípade Belého, ktorý označoval Kanta za policajta či kostlivca, ide o poukaz na odbornú prísnosť jeho vyjadrovania. Žiada sa jedným dychom dodať, že pre Belého by bol Kant výborným „pohraničníkom“, ktorý by bedlivo chránil územie rozumu, a tým vytváral slobodný priestor inému uchopovaniu sveta, symbolistickému.

Ernova situácia je trochu iná. Jeho úvahy sa viažu na vojenský stret dvoch svetov. Kant pre neho zosobňuje svet vyčkávajúci a útočiaci zo zákopov jednej strany bojiska, na druhej strane bojiska je svet, v ktorom chce žiť Ern. Kant zrodil v Ernovom ponímaní svet, ktorý sa chce presadiť na úkor zdecimovania sveta hodnôt autentického živého kresťanstva, kresťanstva východného. Nazdávam sa, že nenávisť, ktorú Ern ku Kantovi prechováva, je vyjadrením toho, že Kant je vážnym súperom. Nenávisť nie je povrchným, ale ušľachtilým citom. Nenávisť nie je bežná antipatia či intolerancia, nesympatickosť, nenávidieť nemožno človeka, ktorý nám je ľahostajný. Nenávisť v sebe nesie demonštráciu toho, že nám je niekto minimálne seberovný. Často však vypovedá ešte viac, prisudzuje nenávidenej strane dôležitosť. Robí z nej nositeľa postoja, ktorý nás zasiahne natoľko, že raneným sa stáva naše najvlastnejšie vnútro. Nenávidený sa tak stáva niekým, kto dokáže ťať do živého v nás, do priestoru, ktorý dokáže byť rezistentný voči postojom všetkých tých z nereferenčného okolitého davu.

„Militantné“ tendencie sa však dajú chápať aj defenzívne. Zohrala táto dvojznačnosť nejakú rolu pri grafickom spracovaní obálky?

Okrem pokusu o vizuálnu pútavosť bolo zámerom obálky exponovať jednu z radikálnych pozícií voči Kantovi. Hodnotenie Vladimíra Erna, ktorý prirovnáva ničivý účinok myšlienok z Kant Verke sile artilérie z Krupp Verke v Essene decimujúcej bojiská drsnej prvej svetovej vojny.

Vaša kniha vyšla takpovediac v predvečer veľkého jubilea: o tri roky si bude intelektuálny „svet“ pripomínať 300. výročie narodenia Immanuela Kanta. Plánujete pri tejto udalosti ďalšie kantovské štúdie?

Keďže mapovanie ruských reflexií Kanta je akousi „pridruženou chorobou“ v rámci mojej „diagnózy“, určite sa mu chcem venovať paralelne s ruským národníctvom aj naďalej. Aktuálne moju pozornosť púta pojednanie Jakova Golosovkera Dostojevskij a Kant. Ide o útle dielo, ktoré bolo dlho v tieni jeho Logiky mýtu. Predstavuje osobitý pokus o posúdenia antitetiky Kanta z Kritiky čistého rozumu prostredníctvom Dostojevského románu Bratia Karamazovovci. Robí to pútavým spôsobom, ktorý pripomína priam kriminálnu vojnovú drámu, no za cenu odbornej korektnosti voči učeniu Kanta, ale aj Dostojevského.

To nepovšimnutie je spojené aj s dobou, v ktorej vyšlo – dobou sovietskou. Oprášenie tohto diela, nielen mnou, vnímam ako pozitívny signál pre otvorenie myslenia filozofov a historikov filozofie obdobiu druhej polovice 20. storočia. Tá bola a je, slušne povedané, dosť zanedbávaná. Možno by ste to mohli prijať ako doplnenie k druhej časti vašej otázky formulovanej na začiatku nášho rozhovoru. To je vskutku niečo, čo mi vyráža dych v pozitívnom zmysle slova. Otvára to totiž priestor na diskusie, ale aj priame rozhovory s ešte žijúcimi intelektuálnymi aktérmi.

(S Ondrejom Marchevským sa zhováral Stanislav Olejár)