Patrícia Gabrišová: Boh nám žehnaj každého!

Charles Dickens : Vianočná koleda

V anglosaskom prostredí je Vianočná koleda (orig. Christmas Carol, 1843) v podaní Charlesa Dickensa azda najznámejším vianočným príbehom, ktorý sa dočkal množstva filmových či divadelných adaptácií. Ako kultúrny fenomén zohráva dôležitú úlohu pri vnímaní Vianoc, ktorých synonymom sú pokoj, nádej a láska. Popularita príbehu vzrástla takmer okamžite po vydaní a podnietila ľudí k zamysleniu sa nad skutočným zmyslom vianočných sviatkov a ľudského smerovania vôbec.

Kľúčovou postavou novely je pán Ebenezer Scrooge pracujúci ako obchodník – je modelovaný ako (anti)hrdina,  archetyp mizantropa natoľko racionálneho a pragmatického, že ním ani v najmenšom neotrasie smrť obchodného partnera, Jacoba Marleyho.

S podobnými charakterovými vlastnosťami (lakomosť, chamtivosť, nedôverčivosť voči ľuďom) sa stretávame v Moliérových komédiách, pričom ide o zámernú deformáciu charakteru (hyperbolizáciu) postavy s cieľom vyvolať efekt komického či následného poučenia. Jedinou optikou, akou pán Scrooge nazerá na svet, je hodnota peňazí, dokonca aj v deň pohrebu vlastného spoločníka sa najviac teší dobre uzatvorenému obchodu. Dickens ako hlavné motívy v próze využíva oheň (zastupujúc pozitívne hodnoty, láska, ľudské teplo, dobrota) a chlad (egoizmus, ľahostajnosť voči potrebám iných), ako možno vidieť na nasledujúcom úryvku: Scroogeovu hlavu, obočie i pichľavú bradu pokrývala ľadová inovať. Chlad vanul z neho ustavične, aj v letných horúčavách bolo v jeho kancelárii ako v ľadovni, a cez Vianoce mráz v ňom nepoľavil ani o jeden stupeň.

Okrem neprívetivej povahy Scrooge disponuje nelichotivým fyzickým vzhľadom, ktorý budí v ľuďoch prirodzený odpor a rešpekt. Po všetkých stránkach je so sebou nadmieru spokojný a osamelosť vníma ako prirodzenú súčasť života – prítomnosť iných len ako nutné zlo. Aj preto sa ho ľudia stránia – jediný, kto mu opakovane dáva šancu, je jeho synovec,  ktorého ponuku vianočnej večere Scrooge pochopiteľne odmieta. Ľahostajnosť voči slabším a chudobným dokazuje aj to, že odmieta prispieť na vianočnú zbierku chudobným odkazujúc ich na väzenia a pracovné tábory a ďalej argumentujúc : Do cudzích ľudí sa nemiešam, mám dosť vlastných starostí.

Náš príbeh je rámcovaný Štedrým večerom, v tomto čarovnom čase by sme prirodzene očakávali zázraky – pán Scrooge je však obrovským odporcom akejkoľvek radosti. Očakávaná sviatočná atmosféra tak ide mimo neho, ale predsa len nastáva problematizácia inak pokojnej situácie, ktorú  naznačuje aj samotná príroda: Kto pozoroval, ako ten zlovestný mrak klesá k zemi a všetko zastiera, mohol sa nazdávať, že niekde nablízku príroda chystá poriadnu búrku. Za Scroogeom postupne prichádzajú prízraky z nadprirodzeného sveta – ako prvý jeho už sedem rokov mŕtvy spolupracovník, ktorý zastupuje ducha Vianoc. Jeho atribútom je reťaz, ktorá zosobňuje všetky životné hriechy a previnenia a aj jeho príbeh mimo ľudského sveta. Atmosféru neistoty dotvára hmla silne pripomínajúca stav očistca, v ktorom blúdia stratené duše.

Marleyho duch ľutuje život premárnený naháňaním sa za materiálnymi vecami a Scroogea varuje pred pochmúrnou budúcnosťou: Láska k blížnemu, súcit, zhovievavosť a dobrota – tým som mal napĺňať svoj život !

Ďalšími mystickými postavami sú trojica duchov zastupujúcich minulosť, prítomnosť a budúcnosť, Dickens pracuje s magickými číslami a signifikantným časom (hodina po polnoci až do svitania, tri dni od Vianoc). Duchovia sprevádzajú Scroogea v spánku – zo symbolického hľadiska sa jeho duša dostáva do iných sfér vedomia.

Prvá mystická postava nápadne pripomína dieťa, čo priamo korešponduje s návratom do Scroogeových detských čias: Bol to prízrak čudnej postavy – akejsi detstkej, a predsa nevyzeral ako dieťa, skôr sa podobal starcovi, keby ste naňho hľadeli cez nejakú nadprirodzenú clonu a ukázal by sa vám ďaleko, zmenšený do rozmerov dieťaťa. Je to zrejme jeho najpozitívnejšie obdobie, hoci sa spočiatku spája s obrazom osamoteného chlapca budiaceho skôr súcit ako pohŕdanie. Dozvedáme sa, že má vrúcny vzťah so sestrou, ktorá v mladosti zomrela a zanechala mu synovca, o ktorého už Scrooge dlhšie nejaví záujem. Príjemné vidiny minulosti v Scroogeovi vyvolávajú dávno zabudnuté pocity a za drsným povrchom odhaľujú zraniteľné vnútro:  Ovzdušie bolo presýtené tisícimi vôňami a v Scroogeovi každá vzbudzovala nespočetné spomienky, nádeje, radosti a strasti dávno, dávno zabudnuté. Ako zvlášť autorita v Scroogeových spomienkach vystupuje postava spravodlivého a dobrosrdečného majstra Fezziwiga: V jeho moci je urobiť nás šťastnými alebo nešťastnými, môže nám prácu uľahčiť alebo strpčiť, môže z nej urobiť zábavu alebo úmornú lopotu. Nezáleží na tom, či tá moc spočíva v slovách alebo pohľadoch, vo veciach natoľko drobných a  bezvýznamných, že ich nemožno spočítať a zvážiť. Rozdáva šťastie, ktoré je vzácnejšie ako bohatstvo. Po detských spomienkach sa Scrooge mení na dospelého muža a s pribúdajúcim bohatstvom dochádza aj k zmene charakteru, a to až natoľko, že sa od neho odvráti milovaná žena, ktorá nájde svoj šťastný domov inde. V doteraz bezcitnom Scroogeovi vyvolajú spomienky silné emócie a aj nám čitateľom sa odrazu javí z perspektívy zatrpknutého, raneného a sklamaného človeka, ktorý pravdepodobne veľa lásky nezažil.

Duch prítomných Vianoc Scroogea zavedie do rodiny Crachitovcov,  ktorá síce patrí k chudobnejším, ale panuje tam harmonická rodinná atmosféra. Naskytá sa nám smutný pohľad na mrzáčika Timyho, ktorému je predpovedané, že sa nedožije ďalších Vianoc. Príklad zmrzačeného dieťaťa vzbudí v Scroogeovi nečakané city – Dickens na Timym zobrazil potrebu spolupatričnosti a štedrosti, ako svoj spôsob empatie s ubiedenými.

Posledný duch Vianoc – mlčanlivá postava v čiernom –  vedie Scrooega do budúcnosti, kde mu umožní zakúsiť vlastný pohreb. Horšia ako smrť je nepochybne skutočnosť, že ako človek nikomu nechýba a upadne do hlbokého zabudnutia. Scroogeovo umieranie musí prebiehať na duchovnej úrovni, aby sa zrodil nový človek, schopný otvoriť sa ľudskej blízkosti. Ako by sme očakávali, v závere dochádza ku katarznému momentu a vnútornému prerodu Scroogea na štedrého a zhovievavého človeka. Jeho životná premena evokuje nemenej známe dielo Oscara Wildea Šťastný princ (1888), v ktorej následník trónu precitne z bezstarostného života a začne sa zaujímať o osudy chudobných a biednych.

Duch Vianoc – duch doby

To, že Dickens veľmi dobre poznal spoločenské pomery v Anglicku devätnásteho storočia odzrkadľujú aj jeho ďalšie diela – Veľké nádeje (1860), David Copperfield  (1849) či Malá Dorritka (1855). Častá postava opusteného dieťaťa žijúceho v ťažkých životných podmienkach (napr. Oliver Twist, 1838) je formulovaná na základe Dickensových raných spomienok – sám pochádzal z nízkej spoločenskej vrstvy a mal pohnutý osud. Jeho otca zavreli do väzenia pre dlžníkov, a preto sa v útlom veku musel zamestnať v továrni na výrobu krémov do topánok. Je pochopiteľné, že prežité skúsenosti v ňom zanechali nepríjemné spomienky a  mal preto veľké pochopenie pre ľudí v sociálnej núdzi.

Tzv. dlhé storočie v Anglicku je síce právom pokladané za produktívne  obdobie industrializácie a ekonomického pokroku, ale moderná spoločnosť sa ustaľovala len postupne, čoho dôsledkom môžeme hovoriť o negatívnych následkoch, a to prehlbovaní sociálnych rozdielov (bohatší bohatli a chudobní chudobneli), zhoršujúcich sa životných podmienok v mestách či náročnej detskej práci. Využitá realistická poetika často zobrazovala moc peňazí a materiálnych hodnôt priamo súvisiac s premenlivým spoločenským usporiadaním a deskriptívna metóda dokázala verne zobraziť realitu, jej nedostatky a ľudské slabosti. Zvláštnosťou novely je komunikácia s nadprirodzenou sférou – v navonok racionálnej viktoriánskej ére bola mimoradne príťažlivou témou, preto sa nemožno čudovať prenikaniu paranormálnych javov aj do literatúry (sám Dickens amatérsky koketoval so špiritizmom). Síce sú v novele vykreslené aj dobové špecifiká,  text je aktuálny o to viac, že práve vo viktoriánskej ére sa fenomén Vianoc sformoval do približne takej podoby, akú poznáme dnes. K vianočnej atmosfére neodmysliteľne patrila tradícia vianočného stromčeka či pozdravov, štedrovečerná hostina pozostávajúca z pečenej morky či husi a gaštanov a všeobecná nálada štedrosti a odpustenia. Vianočná koleda nemá dominantný náboženský, ale sociálny rozmer – no i v symbolickej rovine sa  zimným slnovratom završuje prírodný cyklus a umožňuje príchod nového roka, a teda aj prísľub lepšieho života.

Kontrast medzi vládnucou elitou a chudobnejšou vrstvou je v Dickensových dielach výrazný, ale nie je len vecou sociálneho usporiadania, ale najmä morálnych kvalít spoločnosti. Vianočná koleda nesie síce atribúty (modernej) autorskej rozprávky, navyše je zavŕšená šťastným koncom, ale zároveň plní funkciu ostrej spoločenskej kritiky viktoriánskej éry a rodiacej sa buržoáznej spoločnosti. Atmosféra pochmúrneho Londýna prispieva k umocneniu emocionálneho zážitku. Dickensovo rozprávanie je citlivé a realistické zároveň – rezolútne sa stavia na obranu slabších a spoločnosť zobrazuje bez ilúzií a akýchkoľvek príkras. Treba tiež vyzdvihnúť psychologickú kresbu, ktorá je skvelou štúdiou ľudských charakterov a záverečný katarzný moment prinášajúci nádej na zlepšenie spoločnosti – hoci len na príklade jedného človeka.

Okrem Vianočnej koledy napísal Dickens ešte ďalšie štyri knihy priamo odkazujúce na tento titul. K zaujímavostiam patrí, že novela vznikla na objednávku – Dickens bol v čase napísania vo finančnej núdzi a jeho motivácia bola čisto účelová.

Nič to nemení na skutočnosti, že z príbehy aj po rokoch sála ľudské teplo a čaro ducha Vianoc, ktorý nám vždy pripomenie, ako sú súcit a láska (aj) v našom svete potrebné.