Patrícia Gabrišová: Koncept lásky na pozadí zbierky Dotyky od Miroslava Válka

Miroslav Válek : Dotyky

Miroslav Válek podľa súčasnej literárnej kritiky spoločne s Milanom Rúfusom na základoch tradičnej poetiky vybudoval poéziu moderného rázu a je pokladaný za majstra voľného verša – aj v čase prevládajúceho modelu socialistického realizmu sa mu v básňach podarilo prelomiť schematizmus a namieril svoje poetické smerovanie k jedincovi a jeho malej vnútornej dráme. Túto poetickú orientáciu dokázal uplatniť už vo vysoko hodnotenej debutovej zbierke Dotyky z roku 1959, kde ako debutant sformoval svojbytný básnický výraz nadväzujúc na tradičné rezidua slovenskej poézie (napr. doznievajúci symbolizmus).Uvedený typ intímnej lyriky uprednostňuje estetické nad etickým a na rozdiel od proklamovaných spoločenských tém socialistického realizmu smeruje k ľudskej intimite. Orientácia na ľudskú individualitu neprebieha priamočiaro, ale deje sa mnohovrstvovo a polytematicky – spočíva v nerovnováhe medzi individuálnym a spoločenským, očakávaním a realitou, túžbou po naplnením a jej popieraním/neuskutočnením. Aj napriek tematizácii subjektivity je Válkova poézia konkrétna, zmyslami a rozumovo uchopiteľná, mnoho básní je vystavaných na epickom podloží a dajú sa rekonštruovať ako samostatný (zvyčajne) ľúbostný príbeh.  Literárny vedec Valér Mikula v recepcii Válkovej tvorby vyzdvihuje odklon od pátosu a scivilnenie aj veľkých tém, akými sú láska a jej strata, život či smrť – práve v ich univerzálnej platnosti hrozí skĺznutie k literárnemu klišé. Ako funkčný výrazový prostriedok Válek s obľubou používa sarkazmus či iróniu, vďaka čomu dochádza k odľahčeniu pesimistickej, ponurej nálady. Básne sú senzualisticky nasýtené – obsahujú silné vizuálne (čierny dub/chodí po lese/sám ako prst) a auditívne prvky (smutno zvonia smutné zvonce, som tvoja hudba/melódia, ktorá nejde z hlavy).

Dotyky podľa názvu implikujú atribúty telesnosti a zmyslovosti premietajúce sa v subjektívnej, intímnej línii cyklu. Cyklus pozostáva z 22 básní v rámci troch častí – Zápalky, Nite a Rovina. Zápalky označujú predmet nevyhnutný k vytváraniu ohňa ako jedného zo živlov, zdroja tepla, potravy a pod., no zároveň sa na ich príklade manifestuje nenápadnosť, bezvýznamnosť. V rovnomennej básni je nepatrnosť zdôraznená refrénovito vo verši už dávno nezáleží na mene – lyrický subjekt poukazuje na pominuteľnosť lásky na motíve zápalky, ktorá raz celkom iste vyhasne, rovnako ako ľúbostný vzťah, čo ako perspektívny, podlieha životným okolnostiam – no ja som iný/ona zmenená je/už dávno nezáleží na mene. Namiesto pozitívnych emócií nastupujú pocity samoty a skepsy, ktoré východiskovo pripomínajú modernu (napr. poetika Ivana Kraska) a vzťah sa javí zbytočný a vopred určený k zániku – mal som ju rád/no škoda o tom slova.  Partnerské vzťahy sú pozbavené sentimentu a idealizácie a láska je v jeho ponímaní zložitým a komplexným procesom prechádzajúcim viacerými štádiami a zvyčajne končí rozchodom alebo nepochopením. Dokazuje to napríklad v azda najznámejšej Jesennej láske (aj pre zhudobnenie M. Žbirku), v ktorej úprimne polemizuje nad hodnotou lásky, pre ktorú sme ochotní urobiť všetko, a zároveň nič – a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu kluše, pre každé chce umierať, žiť nechce pre nijaké, chcel by mať jedno pre seba, je mu jedno aké. V básni sa kolobeh ročných období premieta na problematiku vzťahu v kríze. Podobne ako v Smrekovej poéme Básnik a žena funguje prírodno-psychický paralelizmus – kým leto je obdobím nádeje, jeseň avizuje čakanie na nevľúdnu zimu – a teda aj ukončenie vzťahu – len jeseň, tá vie o všetkom a jeseň nepovie to. Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju: túžieval/čakal/dočkal sa/odišla, nepozná ju. Jeseň je bohatá a plná sľubov – rovnako ako lyrický subjekt ochotný udržať si lásku za každú cenu – aspoň v slovnej rovine.

Motív návratu a (márneho) čakania tematizuje báseň Hrdlička, kde je láska vo svojom absolútnom ponímaní znásobená používaním vymedzovacích zámen, inak však bez šťastnejších momentov:  Na každom nábreží sveta som ťa čakal/každého som sa pýtal každý deň !

Podobne má láska neperspektívny charakter v básni Jablko – na motíve jablka skĺzajúceho zo skrine sa odvíja nevyvážený, možno až nezrelý vzťah  ktorý predstavuje pre oboch partnerov ťažkú skúšku, a to najmä pre emocionálnu nevyzretosť muža: Ale ja som raz vedel/že mám toho dosť/vstal som/zdvihol som jablko/ešte zaprášené a zelené/a položil som ho na stôl. Tento obraz je okrem jednoznačného vzťahovej anamnézy výpovedný aj vizuálne.   Láska sa Válkovho  lyrického subjektu bytostne dotýka, no lyrický subjekt neverí v jej nekonečnú platnosť, hoci sa ňou zaoberá. Romantickejšiu náladu hraničiacu so sentimentom dosahuje v básni s postsysmbolistickým názvom Už koľkú noc, v ktorej dominuje tradičnejšie vyznanie lásky k žene a až obsesívne požadovanie sa jej prítomnosti : Už koľkú noc/už koľkú noc tak ťažko je jak dneska?/Si jediná láska moja, šťastie moje/osud môj.

Duševné a emocionálne utrpenie lyrického subjektu je  banalizované a  posmešne  ukotvené v sivej, každodennej mestskej realite, ktorá ho však paradoxne drží pri zemi. Aj v Panoráme slovenskej literatúry III. sa kritika v súvislosti s Válkovým písaním zmieňuje, že ide o poéziu 20. storočia, čomu náleží aj príslušný jazyk a reálie.

Potvrdzuje to napokon aj báseň Zem pod nohami opierajúca sa o konkrétnu reálnu skutočnosť. Repetitívny motív dažďa (Myší sonet, Dážď, Večer)  zastupuje vždy negatívne konotácie – pochybnosti, beznádeje, neuspokojenia – momenty, keď nám city unikajú medzi prstami – v tomto obraze navyše ide o sugestívne audiovizuálne podnety –  bubny dažďa/lejak zlý a prudký/bubny na stromoch/a bubny na strechách/vybubnujú ti všetky moje smútky, všetok hlúpy strach.

Válkov lyrický subjekt sa okrem mierne ironickej polohy dostáva do určitého dobrovoľne zvoleného trpiteľstva, v ktorom je primárne prítomný pocit samoty, napríklad v básni Lynčovaný, kde je ochotný zájsť do sebadeštruktívnej roviny a vyhlasuje sám seba za mŕtveho – Zdalo sa mi, že som visel na povraze/bez myšlienok, bez slov, bez sily/… nebojte sa, mŕtvy sa už nepohne. Pseudorozprávkové prvky nachádzame v básni Problém, lyrický subjekt sa štylizuje do podoby raz poddaného, raz kráľa, opäť sa však vzťah – založený na deľbe moci a nerovnováhe – ukazuje ako problematický: mať k tomu kľúču nedobytný hrad/tak ťa tam zamknem samotnú a hladnú./Ty si ma, milá, naučila vládnuť/ja som ťa nenaučil poslúchať.

Prekvapivo humorne vyznieva báseň Šachy – obraz života ako súperenia a pozície moci je trefne vypointovaný – v partii často vyhrávajú kone/jedine kráľ však môže dostať mat.

V Smutnej rannej električke je smútok rozšírený z ľudskej domény na predmety – zasahuje električku, mesto, parky, pláž, opätovne sa štylizuje do pozície mŕtvoly – lebo bez lásky život nemá zmysel: smutná ranná električka/a ja v nej/už ma vezú/ako v rakvi sklenenej/.

V časti Rovina prenáša lyrického hrdinu z mesta na vidiek, no nejde o klasickú opozíciu, aká sa v slovenskej literatúre často vyskytuje. Rovina je vykreslená ako priam rozprávkové, idylické prostredie, lyrickú hrdinku bude pri vlaku čakať sedem čiernych koní, čím sa kontrastuje civilný a rustikálny priestor. Efekt ľúbostného citu je paradoxne znížený či až devalvovaný hyperbolizujúcimi formuláciami typu že ťa nechám miliónkrát pozdravovať/miliónkrát že ťa prosím/ … nechaj všetko tak, ako to je/a pricestuj sem prvým vlakom/sem pricestuj za mnou, na širokú rovinu! V tejto básni sa prežívanie lyrického subjektu harmonizuje, dostáva nostalgickejšie, spomienkové kontúry, je prítomný obraz babičky navodzuje archetyp múdrej ženy, akcentuje sa motív zeme ako pôdy pod nohami a istej životnej stability naplnenej v axiologickom zmysle ako systém trvalých a nemenných hodnôt, na ktoré sa človek v neistom svete môže spoľahnúť: ale rovina zostala/rovina je večná/ibaže dýcha rýchlejšie a nahlas.

Je isté, že osobnosť M. Válka je aj dnes vnímaná ako kontroverzná zo spoločenského hľadiska vzhľadom na jeho politické pôsobenie počas komunistického obdobia, angažovanú básnickú zbierku Slovo (v ktorej sa však dá polemizovať o výraznej irónii a viacvrstvovosti) a zastávanie postu ministra kultúry.  Príbuzné intímne ladenie majú okrem Dotykov ďalšie Válkove zbierky Príťažlivosť (1961), Nepokoj (1963), Milovanie v husej koži (1965), ktoré vyšli súborne pod názvom Štyri knihy nepokoja v roku 1973 a neskôr básnická zbierka Z vody.

V Dotykoch je ľúbostná línia primárna, ale rieši aj iné existenciálne otázky, napríklad zmysel života, pocit samoty či túžba po blízkosti a zmysle života – a nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite (báseň Nite). Tematizujú sa aj závažné dobové otázky, vyrovnávanie sa s druhou svetovou vojnou, ale táto línia je skôr okrajová.

 Literárna kritika sa ďalej zhoduje na používaní relativizácie ako efektívneho štylistického  prostriedku, vďaka ktorému sa prekračuje čierno-biele videnie sveta. Vo Valkovom debute vedľa seba ešte koexistujú archaizmy a “moderné výrazy” či hovorová lexika, vyskytujú sa poetizmy ako perute, kader, šerenie sa či zlomené srdcia či havran lietajúci ponad pusté lesy ako rezidúa moderny a spolu s nimi aj odkazy na civilizačný pokrok, v ktorom hurtujú vlaky a neúprosne sa hýbu smutné ranné električky či kvília škrekľavé, obohrané platne. Majstrovstvo Válkovej poetiky tkvie v nápaditej metaforike a obratnosti, vďaka ktorej vytvára intelektuálnu poéziu prinášajúca  aj estetický zážitok. A hoci sa primárne lyrický subjekt cíti nepochopený, rozorvaný, niekedy pristupuje až s prehnaným odstupom, ktorý nemá ďaleko od ľahostajnosti či chladnokrvnosti, predsa len Válek vie byť tak absolútny, keď túži po láske, ktorej možno už niet –  vždy, keď idem takto k tebe/vždy, keď idem takto k vám … ľúto mi je vlastnej smrti/vždy sa vo mne niečo zrúti/vždycky v sebe niečo pochovám. Jeho nadmieru úprimné lyrické gesto ostro preniká až do vnútra a hoci už dávno nezáleží na mene, predsa len nám občas záleží – na láske.

Použitá literatúra :

VÁLEK, Miroslav. Dotyky. Mladé letá : 1959