Patrícia Gabrišová: Narcis, outsider, unikát, Sloboda

Rudolf Sloboda: Narcis

 Rudolf Sloboda debutoval v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a dodnes sa pokladá za autora, ktorý mal výrazný vplyv na ďalšie smerovanie slovenskej prózy. Za ústredný znak jeho písania je pokladaná autoštylizácia, rozporuplnosť medzi vnútorným chaosom a vonkajším svetom a  prítomnosť existenčných situácií, v ktorých najviac odhaľujeme samých seba. Všeobecne povedané, reflektuje témy, ktoré sa bytostne dotýkali človeka bývalého socialistického režimu, ktorý žil v spoločensky neistej situácii, a rovnako tak nie sú ľahostajné ani súčasnému čitateľovi. Patrí k non-komformistickým autorom, ktorí v totalitnom období upustili od zobrazovania spoločenských a angažovaných tém a priklonili sa k individuálnemu a intímnemu, a to najmä z osobných dôvodov.

Naprieč celým jeho dielom sa odhaľuje dôležitosť prežívania individuálneho bytia subjektu. Autobiografické prvky sú prítomné neraz v parodickej polohe, nie v zmysle znevažovania, ale so zámerom na poukazovania na rôzne polohy života, a teda aj na fakt, že k životu patrí aj jeho sivá každodennosť a zdanlivá banálnosť. Triezvy pohľad do Slobodovho vnútra ponúka priamo mnohovrstevnatý debut Narcis (1965). Román tematizuje životný úsek hrdinu Urbana Chromého, jeho odchod zo štúdií, vojenskú službu a následnú prácu pomocného robotníka v baniach, vzťahové peripetie a pokus o ustaľovanie si pozície v neustále sa meniacom svete. Napätie a tenzívnosť pramení z okolitého sveta a vonkajších predispozícií, ale je spôsobené aj osobnosťou hlavného hrdinu a neustálou konfrontáciou s rôznymi životnými situáciami.

Možný význam titulu Narcis vychádza zo zamerania na ego, v popredí je individuálne prežívanie protagonistu a vzdialenie sa myšlienkam kolektivizácie, rozpor medzi introspekciou a úsilím o zaradenie sa do sociálneho kontextu. Podobne ako pri mýtickej postave Narcisa dochádza k zrkadleniu subjektu, ale aj keď Slobodov hrdina nevykazuje črty narcistického človeka, píše o sebe samom, o tom, čo ho najviac zaujíma a priamo sa ho dotýka. Použitie priezviska Chromý môže u čitateľa evokovať telesný hendikep alebo deficit, pri pozorovaní protagonistovho života máme často pocit straty, nedostatočnosti a podhodnotení.

Urban Chromý nezapadá do baníckeho prostredia,  je profilovaný skôr ako samotársky intelektuál so záujmom o riešenie filozofických otázok. Hrdina v bežných otázkach aj zásadných rozhodnutiach tápa:  dochádza k problematizácii subjektu, nesplneniu požiadaviek okolia či odklonu od ideálov rozhodného, ambiciózneho a angažovaného človeka doby.

Miestami sa Urbanovo správanie zdá dokonca iracionálne a málo motivované vonkajšími okolnosťami. Aj to je súčasťou autorského zámerumodelovanie hrdinu, ktorý musí čeliť viacerým existenčným krízam a svojou neschopnosťou efektívne sa zaradiť do bežného človeka pripomína typ zbytočného človeka: O čo mu šlo, dofrasa? Najprv získal vzdelanie, no ty, Urban, zostaneš nedoukom, skrachovaným študentom. ani života, ani ženy si neokúsi…Všetci kričia, že bolo zbytočné odchádzať zo školy, ak sa vôbec odhodlajú s ním o tom hovoriť. A Urban im vlastne odôvodňuje svoj krok vždy ináč, a nikdy nie – pravdivo. Pomocný robotník! Či je to vari ideál? (s. 63).

Rozkolísanosť a neukotvenosť vo svete nevylučuje úsilie o nadviazanie sociálnych kontaktov, napríklad stretom hneď s niekoľkými ženskými protagonistkami, medzi ktorými nájdeme aj jeho osudové ženy, Soňu, Vieru či Danu. Pesimistickú atmosféru románu dotvára aj banícke prostredie, ktoré nie je zobrazované jednotvárne, ale v sujete sa prepájajú výseky reality, snové vízie a iracionálne prvky. Protagonistov intelekt a záujem o filozofiu je podložený aj fiktívnymi rozhovormi so známymi vzdelancami, napríklad filozofmi Spinozom či Heglom, aj napriek ontologickému či gnozeologickému charakteru dialógov repliky často zámerne môžu pôsobiť banálne, čím sa len dokazuje nezmyselnosť ľudského správania:  Pojem je niečo slobodné, je pre pre seba jestvujúcou substanciálnou mocou a totalitou. Každý z jeho momentov je celkom a je stanovený ako tvoriaci s ním nerozlučnú jednotu. Takto je vo svojej identite niečím osebe a pre seba užitočným.

• Musel som veľa utekať, pripomenul Urban.
• Koľko zarobíte?
• Tisíc dvesto čistého.
• Máte deti?
• Nie… Ale tento mesiac som veľmi zle hospodáril. Nevyšlo mi to…
• Vy asi pijete, povedal po chvíli Hegel.
• Vôbec nie.
• Ako sa voláte?
• Som Spinoza.
• Je deväť hodín tridsaťpäť minút (s. 20).

Aj dialóg ako forma filozofickej metódy je teda parodizovaný a úsilie o získanie poznania alebo vyšších cieľov je nenaplnené. Podobne tak autor relativizuje aj už prekonaný rozpor medzi vysokým a nízkym princípom zobrazovania v literatúre, napríklad v otázke telesných potrieb, ktoré sú rovnako dôležité ako filozofické diskusie.

Rezignáciou na „veľké témy” Sloboda naznačuje absurditu a nezmyselnosť ľudského konania: úspech v kariére či vzdelaní ani uspokojivé partnerské vzťahy nedokážu dlhodobo človeka urobiť šťastným: Celý doterajší život mu pripadal nanajvýš smiešny a zbytočný (s. 20).

Kniha  je označovaná ako román s voľnou kompozíciou, a to kvôli uvoľnenému preskupeniu časových pásiem, prepájaniu žánrov denníkového typu a dôsledného pozorovania okolia. Sloboda využíva princíp pozorovania a analýzy, častý je vnútorný monológ, reflexívnosť a meditatívnosť. Nezvyčajným je aj striedanie naračných techník, využívanie zriedkavejšej du-formy rozprávania, a tak na rovnakú situáciu dokáže nazerať optikou viacerých postáv. Čitateľ sa však miestami stráca vďaka dejovým odbočeniam a špecifickej výstavbe sujetu, preto si dovoľujem tvrdiť, že ide o interpretačne miestami ťažšie uchopiteľné dielo, určené pre náročnejšieho čitateľa. Nedochádza tak k absolutizácii určitého konceptu alebo svetonázoru, ale relativizujú sa rôzne pohľady na ľudské prežívanie, nevyhýba sa zobrazovaniu negatívnych emócií, skepsy či frustrácie. K istej zámernej diskrepancii dochádza aj na úrovni jazyka, v závislosti od scén prevažuje raz civilný jazyk, dokonca subštandard, ktorý vhodne dokresľuje robotnícke prostredie Ostravy a inde ide o reflexívnejšie, meditatívne pasáže s presahom do filozofie, kde sú frekeventované latinské výrazy alebo práca s filozofickými termínmi. Zároveň Sloboda dokáže vytvoriť pútavé opisy prostredia, zameriava sa na prežívanie postáv, ale zachytáva aj ich prejavy správania a vzájomné interakcie.

Súčasťou románu je aj riešenie náboženských otázok: posudzovanie hriešnosti a vzťah k viere, následne odvrat od nej a príklon k ateizmu a nihilizmu, ani v spirituálnej sfére hrdina nenájde uspokojivé otázky,: Povedal si, že nevkročí do kostola, veď ho pri viere drží len obrad omše a misál, z ktorého čítal a sledoval omšu. Boli to veľmi materiálne putá a povedal si, že aj tie zničí a nikdy viac nebude o Bohu rozmýšľať. Prestal teda chodiť do kostola a prestal sa modliť. Požičal si učebnice materialistickej filozofie a všetko sa mu videlo také samozrejmé a múdre, že sa čudoval, ako mohol tak dlho a hlúpo veriť. Lenže smútok sa zväčšil (s. 44).

Narcis reflektuje predovšetkým večné hľadanie: svojho miesta vo svete, zmyslu života, túžbu po porozumení a naplnení harmonických vzťahov. Finále románu poukazuje na to, že všetko doposiaľ vynaložené úsilie je len stratou času : Urban si vo vestibule vyhľadal odchod osobného vlaku do Zohoru a pomyslel si, že roky, ktoré prežil mimo domova, sú jeho prehrou (s. 255). Istú nadväznosť na román Narcis vidno aj v Slobodovom ďalšom románe Rozum, ktorý sa pokladá za voľné pokračovanie debutu. Aj tu nachádzame rozporuplného protagonistu, ktorý sa usiluje vyhraniť voči systému, v tejto polohe je viac vyhranený a kritický voči spoločnosti. Jeho úsilie o transformáciu je bez väčších úspechov a možnosti zmeniť svoje rozpoloženie: Romány Druhý človek i Rozum pôsobia v konečnom dôsledku dosť deziluzívne. Príčinou však nebola len spoločenská determinácia dobou, ale aj stále prítomný existenciálny pocit biologickej determinácie človeka (Panoráma slovenskej literatúry III., s. 104).

Literárna kritika v súvislosti so Slobodovým písaním hovorí o zaujímavom prepojení literárnej fikcie a autobiografii, oceňuje odvážny jazyk a štýl, hutnosť výrazu, ako aj vyváženie emocionálneho a racionálneho módu. Narcis je síce príkladom individuálneho osudu, ale do istej miery vykresľuje aj krízu moderného človeka, ktorý je súčasťou určitého systému, ale nanovo si musí  potvrdzovať ustálenosť hodnôt a princípov, čeliť životnej ťažobe, prázdnote, ktorú sa napokon autorovi nepodarilo prekonať.

Sloboda zostáva výnimočný autor: vlastnou skúsenosťou a špecifickým videním sveta pobádal k spoločenskej zmene, ale aj možnostiam, ako sa nanovo definovať, alebo sa o to aspoň pokúsil.

Literatúra:
ČÚZY, Ladislav. Panoráma slovenskej literatúry III. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006. 176 s.
SLOBODA, Rudolf. Narcis. Bratislava : SLOVART, 2004. 262 s.