Patrícia Gabrišová: Zoči-voči múrom

Jean – Paul Sartre: Múr

„Sloboda je voľba vlastného bytia. Táto voľba je absurdná.“

V citáte francúzskeho filozofa Jeana – Paula Sartra definujeme niekoľko zásadných impulzov jeho filozofického konceptu: slobodnú voľbu, bytie a absurditu. V historickom kontexte medzivojnovej Európy sa javilo gesto slobody ako vyhranenosti voči svetu, do ktorého bol jedinec násilím vrhnutý.

Filozofia existencializmu (lat. existentia – bytie) sa prebúdzala  v dvadsiatych rokoch minulého storočia v Nemecku v dielach Martina Heideggera, Karla Jaspersa a Edmunda Husserla. Učenie ovplyvnené nihilizmom Friedricha Nietzscheho a existenciálnymi otázkami Sørena Kierkegaarda sa zameriavalo na najpodstatnejšiu ontologickú otázku ľudstva, človeka a jeho zmysel bytia vo svete.

Po prvej svetovej vojne sa centrum pozornosti presunulo do Francúzska, kde si vďaka širokému spoločenskému dosahu okamžite nachádza svojich prívržencov.

Literárny vstup Jeana – Paula Sartra, Alberta Camusa či Sartrovej celoživotnej partnerky Simone de Beauvoir bol nárazový a intenzívny. Opätovné prežívanie vojnových udalostí si akoby vynucovalo jasné spoločenské stanovisko. Francúzski existencialisti si pomerne netradične zvolili beletrizovanú formu (romány, drámy, eseje) na šírenie svojho filozofického modelu, čo sa ukázalo ako mimoriadne produktívny prístup. Ich myšlienky boli takto sprostredkované v popularizovanej verzii širšej verejnosti a stali sa mimoriadne obľúbené. Zaujímavosťou je, že obaja autori získali Nobelovu cenu za literatúru (Camus v roku 1957, Sartre v roku 1964 – neprijal ju, pretože podobné ocenenia pokladal za príliš konvenčné gesto).

V príspevku zameriam pozornosť na kľúčových predstaviteľov existencialistickej filozofie, Jeana – Paula Sartra (zbierka poviedok Múr, v origináli Le Mur)  a Alberta Camusa (filozofický román Cudzinec, 1942, v origináli L’Étranger) ako na prototypy non-konformistických intelektuálov. Týchto existencialistov spája vynikajúce vzdelanie, plodná novinárska a spisovateľská činnosť či spoločenská angažovanosť (predovšetkým Sartre ako krajne ľavicový politik). Ako mimoriadne silné intelektuálne autority ovplyvnili európsku spoločnosť a dodnes je ich tvorba predmetom mnohých interpretačných a kritických  diskusií.

Sartrov zámer pomenovať novelu Múr malo svoje reálne opodstatnenie – explicitné označenie múru naznačovalo spôsob popravy zastrelením. Na zavŕšenie svojho krátkeho života čaká v španielskej  väznici revolucionár Pablo Ibbieta. Na budovaní úzkostnej atmosféry sa podieľa úvodná scéna: „Nahnali nás do veľkej bielej sály a ja som začal žmúriť, pretože ma v tom svetle boleli oči. Potom som videl stôl a za ním štyroch chlapov v civile, ako sa dívajú do papierov. Ostatných väzňov vyhnali dozadu, museli sme za nimi cez celú sálu. Tí dvaja predo mnou mali svetlé vlasy a guľaté lebky, boli si podobní, asi Francúzi. Jeden z nich si neustále poťahoval nohavice, nervy.“

V hraničnej situácii – pár hodín pred smrťou – zaznamenáva, že fyziologické deje, pocity hnusu z vlastného tela či telesnosti sú silnejšie ako láska k milovanej žene. Aj napriek ťaživým okolnostiam je zachovaná svojbytnosť subjektu, ktorý zostáva sám sebou (alebo v sebe?)

Absurdita tohto rozhodnutia je znásobená vo finále: Ibbieta si zachráni život nezámernou zradou práve vo chvíli, keď sa vzdal myšlienky na život. Pomyselný múr je formou psychickej obrany jedinca voči skutočnosti, konfliktom individuálneho a kolektívneho. V motíve vnútorného múru možno nájsť aj východisko ďalšej Sartrovej tézy, podľa ktorej sú iní peklom, ktorému musíme čeliť.

Román Cudzinec  presvedčivo mapuje osamotenosť a odcudzenie súčasného človeka vo svete. Príbeh z pohľadu prvej osoby je odosobnený, neutrálny, vyrozprávaný bez akýchkoľvek emočných prejavov.

Osud hlavnej postavy alžírskeho úradníka Mersaulta je spečatený od počiatku  deja. Neuspokojivý pocit z existencie, rezignácia na vyššie ambície, bezcieľnosť, to všetko sa podieľa na tvarovaní človeka bez budúcnosti. Zároveň forma spoločenského odsúdenia človeka pripomína Proces od Franza Kafku (1925) – bezútešnosť postavenia človeka v mašinérii novodobej sterilnej spoločnosti.

Postava – nástroj?

Krátkosť poviedky Múr neumožňuje plne rozvinúť mužské charaktery postáv (Tom, Juan, Pablo), sú len akýmsi archetypom človeka v úzkostnej situácii. Reakcie odsúdených (strach, vyrovnávanie sa, prehodnocovanie životnej etapy) sa striedajú s dôkladným zaznamenávaním telesných prejavov. Väzenský lekár je ako postava zvonka vnímaný ako cudzí živel – živý medzi (takmer) mŕtvymi. Domnievam sa, že postavy nie sú samostatnými činiteľmi, ale slúžia ako nástroj na aplikovanie Sartrových filozofických teorém. Napriek tomu je zachovaná určitá miera realistického vykreslenia postáv. Pocity hnusu a odporu voči konvenciám dominujú aj v jeho predošlom románe Hnus (1938) či filozofickom diele Bytie a ničota (1943).

Mersault ako protagonista spĺňa funkciu nevýnimočnej, svojím spôsobom nesympatickej postavy v zložitých podmienkach. Neudržiava tradičné priateľské a rodinné vzťahy, izoluje sa od vonkajšieho sveta, jeho záujem je obmedzený na základné telesné potreby. V porovnaní so Sartrovými postavami – typmi pôsobí samostatnejšie a uveriteľnejšie. Aj napriek pudovému konaniu a prijímaniu každodennej reality postava nie je pasívna – respektíve, aj jej pasivita je istým typom postoja a vymedzenia sa. V záverečnej scéne – rozsudok smrti – naplno prejaví autentickosť svojho bytia: „Vyzerám, akoby som mal len prázdne ruky. Ale som si istý sám sebou a všetkým som si istý, som si istý životom aj touto smrťou, ktorá už dlho čakať nebude. Samozrejme, mám len to. Ale aspoň tú istotu držím v rukách rovnako pevne, ako ona drží mňa. Mal som pravdu a mám pravdu, vždy mám pravdu. Žil som určitým spôsobom a bol by som mohol žiť aj inak. Robil som toto a nerobil som iné. Neurobil som to alebo ono, ale urobil som zas niečo iné. No a čo?“

Filozof a žena

Nonkonformistické gesto oslobodenia sa od sentimentu a osamotenosti subjektu vo svete sa premieta aj vo vzťahu k ženskému elementu. Existencialistické texty premietajú predovšetkým fyzickú, živočíšnu formu lásky (éros) bez hlbšieho emocionálneho puta. Obaja hrdinovia majú svoje dočasné „osudové“ ženy, ktoré vnímajú výlučne na základe telesnej príťažlivosti. Mersaultov vzťah k matke ako k najbližšej osobe je prinajmenšom svojský. Jej smrť v domove dôchodcov berie ako formálnu záležitosť, na pohrebe neplače ani nijak neprejaví emócie, čo sa na súdnom pojednávaní vyhodnotí ako nedostatok empatie. Smrť je neoddeliteľnou súčasťou života, v ktorom akoby na ničom podstatnom nezáležalo: „Myslel som na to, že je dnes nedeľa, že je maminka po smrti, že zajtra zas idem do práce a že sa skrátka nič nezmenilo.“

Rovnako pred smrťou si Pablo Ibbieta uvedomuje individuálne prežívanie, jedinec čelí okolnostiam sám: „Concha bude plakať, keď sa dozvie o mojej smrti, celé mesiace nebude mať chuť žiť. Umrieť ale budem musieť sám. Myslel som na jej krásne nežné oči. Keď sa na mňa pozerala, niečo z nej na mňa prechádzalo. Ale povedal som si, že je koniec: keby sa na mňa pozrela teraz, pohľad by zostal v jej očiach, nedošiel by ku mne. Bol som sám.“

Záver

Na rozsahovo útlej ploche poviedky Múr Sartre manifestuje všetky zásadné znaky existencialistickej poetiky: opis hraničnej situácie, stupňované spektrum úzkosti a strachu, naturalisticky živé opisy a finálne gesto pomyselnej slobody.

Camusov Cudzinec odzrkadľuje osamotenosť ľudského subjektu vzhľadom na spoločenské podmienky, ale aj na vlastný pocit životnej rezignácie. Modelový hrdina existencializmu sa neustále pohybuje na hranici medzi revolučnou akciou a vlastnou nečinnosťou.

Pre oba texty sú príznačné atribúty ako autentickosť či naliehavosť výpovede, hoci boli priamo ovplyvnené pochmúrnou povojnovou situáciou. O spoločenskom ukotvení existencializmu niet pochýb, na literárne výslnie sa postupne dostávali ďalšie literárne smery (nový román, magický realizmus, neorealizmus a iné). Napriek tomu tento filozofický model nestráca opodstatnenie. Boj odohrávajúci sa medzi našimi vnútornými múrmi je rovnako prítomný aj dnes. Zásadná otázka ľudstva, sloboda napriek všetkému a všetkým, zostáva pre každého z nás nezodpovedaná.