Peter F. ‘Rius Jílek: K (ne)tematizácii transrodovosti v slovenskej próze

Problematika rodovej identity sa v priebehu desiatych rokov dvadsiateho prvého storočia začala postupne dostávať do verejného povedomia naprieč demokratickými spoločnosťami najmä prostredníctvom silnejúceho emancipačného hnutia, ktorého snahy o občiansku akceptáciu osôb primárne so sexuálnou príťažlivosťou voči rovnakému pohlaviu napokon v mnohých krajinách vyústili do legislatívneho dorovnávania práv s heterosexuálnou a cisrodovou[1] majoritou, či už vo forme substitučného inštitútu registrovaného partnerstva, alebo plne ekvivalentného manželstva s možnosťou adopcie detí (Felter – Renwick, 2020). Na tento proces zároveň paralelne zareagovali aj početné opozičné hlasy konzervatívneho spektra, často hovoriac o nebezpečnom sociálnom experimente, dokonca s rozvratným dosahom na základy samotnej civilizácie (Harari, 2019). Prudký rozvoj informačných technológií však v tom istom čase otvoril priestor novým mediálnym platformám na internete, čoho dôsledkom bola zásadná zmena v rýchlosti šírenia a dostupnosti extrémistických nábožensko-politických postojov, neraz manipulatívne pristupujúcich k odborným faktom (Jankowicz, 2020).

Konšpirativistické myslenie vyprodukovalo teóriu o takzvanej džender ideológii, ktorej cieľom je likvidácia tradicionalisticky chápaných rol medzi mužmi a ženami. Slovné spojenie v skutočnosti hanlivo naráža na termín gender studies tým, že ho zbavuje akademického rozmeru, aby sa tak všetky výskumy konfigurácie kategórií rodu a sexuality javili ako radikálny názorový konštrukt sociálnoliberálneho uvažovania. „Ideológia džender je proti bohu, je proti zdravému rozumu a je proti prírode“ (Kuffa, 2018) – upozorňuje vo svojej homílii rímskokatolícky kňaz Marián Kuffa. Vo viacerých obdobne nenávistných alebo fobických vyjadreniach dochádza pravidelne k nepochopeniu, prekrúcaniu a hlavne k zosmiešňovaniu pojmov sexuálnej orientácie a rodovej identity, pričom práve druhý z nich sa stigmatizuje najviac. „Popelka sa dá preoperovať na princa alebo princ na Popelku“ (tamže) – spomína sa ďalej v uvedenej kázni.

V bežnom ponímaní sa transrodovosť naozaj spája hlavne s chirurgickým zákrokom, ktorým človek permanentne získa vonkajšie pohlavné znaky vizuálne korešpondujúce s jeho bytostne prežívaným kultúrnym rodom. No transsexualita je len jedným z prejavov transrodovosti. Prefix trans- síce zdôrazňuje napätie medzi biologicky daným telom a cíteným rodom, ale nie vždy si vyžaduje operatívny zásah. Napríklad cross-dressing sa prejavuje úpravou výzoru a nosením oblečenia podľa opačného rodu, avšak potreba zmeny telesných znakov determinovaných narodením absentuje, prípadne rodová identita môže byť v súlade s fyziologickým telom (Gilbert, 2000). Tento pojem si taktiež netreba mýliť s parafíliou transvestizmu, kde obliekanie oblečenia opačného rodu napĺňa iba úlohu sexuálneho uspokojenia.

Objavuje sa i pojem genderqueer, ktorý zahŕňa manifestácie nonbinárnych rodov, neviažucich sa na ustálenú dichotómiu medzi mužským a ženským, akými sú osoby genderfluid so schopnosťou prestupovať cez rodové identity, alebo agender bez kladenia dôrazu na rodovú identitu (McCrea, 2013).

V sexuologickom bádaní dochádza od konca druhej svetovej vojny k systematickému mapovaniu transrodovosti, ktoré vyvrcholilo v roku 2013 výmazom poruchy rodovej identity z Diagnostického a štatistického manuálu mentálnych porúch Americkej psychiatrickej asociácie a jeho nahradeniu pojmom rodová dysfória, čím sa zdôraznilo, že transrodovosť nie je duševných ochorením, ale psychicky veľmi zaťažujúcou okolnosťou. Hostilné nálady v spoločnosti navyše môžu u takýchto osôb aktivizovať úzkostné či depresívne stavy vedúce až k samovražedným pokusom (Brown – Haas – Herman, 2019).

Napriek existencii nezanedbateľného odporu voči právam osôb s inou sexuálnou orientáciou a rodovou identitou dochádza k ich akceptácii nielen legislatívne na inštitucionálnej úrovni, ale aj laickou verejnosťou vďaka prienikom do popkultúrneho priemyslu.

Na Slovensku sa stali dostupnými napríklad cez streamovaciu službu Netflix seriály Orange Is the New Black (2013 – 2019), v ktorom je prezentovaná transrodová žena vo vedľajšej úlohe, Pose (od roku 2018) odohrávajúcom sa v marginalizovanej afro- a latinskoamerickej LGBT komunite či AJ and the Queen (2020) v hlavnej úlohe s populárnou drag queen[2] RuPaulom (1960). Z blízkeho geografického okolia mal tiež dosah český seriál Most! (2019) s transsexuálnou ženou ako protagonistkou.

V divácky náročnejšej produkcii mohol po nežnej revolúcii zarezonovať španielsky režisér a scenárista Pedro Almodóvar (1949), ktorý už od osemdesiatych rokov vo svojich snímkach uvedomelo spracúva otázky sexuálnej orientácie a rodovej identity (Piganiol, 2009).

Rovnako sa tematizácia transrodovosti v priebehu dvadsiateho storočia vo väčšej alebo menšej miere objavila v prozaickej tvorbe. Za všetko stačí spomenúť niektoré romány, ktoré vyšli v českom alebo slovenskom preklade: Orlando (1928) od Virginie Woolf (1882 – 1941)[3], Svet podľa Garpa (1978) od Johna Irvinga (1942)[4], Volám sa Damián (2001) od Suzany Tratnik (1963)[5] či Kafka na pobreží (2005) od Harukiho Murakamiho (1949)[6].

Vo viacerých spomenutých filmových a knižných referenciách je transrodová osoba stvárňovaná civilne, konfrontujúc sa okrem vlastnej inosti aj s bežnými životnými peripetiami, čím sa vedome alebo neuvedomelo napĺňa občianska výchovná funkcia v prospech napĺňania antidiskriminačnej agendy[7].

Hoci postuláty takzvanej džender ideológie hovoria v tomto prípade o indoktrinácii, zo zachovaných archeologických nálezov je zrejmé, že na začiatku dvadsiateho prvého storočia spolitizovaný biokultúrny fenomén transrodovosti sa prirodzene objavoval už v prehistorických dobách (Talalay, 2005, s. 136) a nezriedka ho reflektujú mytologické, umelecké či historiografické písomnosti v jednotlivých epochách od staroveku (Conner – Sparks – Sparks, 1998).

V slovenskej literatúre môžeme za prvé uchopenie transrodovosti považovať poviedku Travesty šou z rovnomennej zbierky od Uršule Kovalyk, publikovanej v roku 2004 Záujmovým združením žien Aspekt.

Humorné rozprávanie sa zameriava na postavu Jeleny Horáčkovej, ktorá bola „stredom hudobného biznisu, jeho modlou“ (Kovalyk, s. 158), dokým sa mediálny záujem o ňu nevytratil, „pretože stará vykopávka spievajúca sladkasté songy o láske už nikoho nezaujíma“ (tamže, s. 158). Jej meno je zároveň slovnou hračkou, nápadne pripomína reálnu celebritu česko-slovenskej popmusic Helenu Vondráčkovú.

Vo chvíli, keď sa zhasínajúca hviezda vnútorne konfrontuje so svojím vekom a osamelosťou, dostane sa k pozvánke na výročnú stretávku so svojím maturitným ročníkom. Po jej skončení sa však na naliehanie bývalého spolužiaka ocitne v netradičnom nočnom klube: „Podnik, do ktorého ju zatiahol, bol plný bizarne oblečených dám s dlhými nohami v strieborných pančuchách a s trblietavými nohavičkami. […] Mužské hlasy, ktorými ženy hovorili, ju miatli.“ (tamže, s. 166).

Autorka názvom svojho textu odkazuje na zábavné drag show, obľúbené v gejskej komunite, založené na imitácii popkultúrnych ikon, prevažne žien účinkujúcimi mužského pohlavia: „Keď ju už úplne prešla nervozita, všimla si, že v publiku sedia dve Madonny, Diana Ross, Amanda Lear, celá kompletná ABBA, tri Suzy Quatro“ (tamže, s. 169).

No tieto výstredné predstavenia nie sú naozajstnou manifestáciou rodovej identity, naopak, ide o jej karnevalovú hyperbolizáciu a subverziu. Herci v prevleku, nazývaní drag queens, vystupujú v burlesknom či kabaretnom formáte, bez ohľadu na ich osobnú sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu (O’Brien, 2018), ktorá pre autorku ani nie je podstatná. Poviedka teda tento periférny kultúrny priestor načrtáva skôr ako dekórum, ktoré má hlavnú hrdinku povzniesť sa nad osobné melanchólie z nenávratnej minulosti a ubiehajúceho života: „Speváčka v červených šatách sa tvárila presne ako ona, hýbala sa ako ona, tancovala ako ona, špúlila ústami ako ona a rukami vyzývala divákov, aby tlieskali.“ (Kovalyk, s. 167).

Podstatné je, že autorka zachytáva motív transrodovosti nekonfliktne, hoci zo začiatku sa nevyhýba zdôrazneniu obskúrnosti, a to opäť iba cez optiku protagonistky zoznamujúcej sa s novou situáciou, postupne však prijímajúcej realitu, v ktorej sa vyskytla.

Ďalšou knihou, v ktorej sa objavuje transrodový prvok, je román Eskorta z roku 2007 od Michala Hvoreckého. Autor svoju prózu otvára slovami: „Odjakživa som si myslel, že by som vyzeral lepšie ako žena. […] Už od detstva som počúval vety ako ‚to by bola krásna dcéra!‘ alebo ‚ty si mal byť dievčatko!‘” (s. 6). No ďalej už autor nepokračuje v rozvíjaní nastoleného rodového spochybňovania a sústreďuje sa na lineárne životopisné rozprávanie svojho narátora, od ktorého sa dozvedáme, že mal homosexuálnych rodičov a starých rodičov, ale on sám je heterosexuál, ktorý sa po nežnej revolúcii stal gigolom, teda plateným spoločníkom za sexuálne služby určené pre ženskú klientelu.

Vzhľadom na kvalitatívne aspekty tento román nebol kritikou prijatý pozitívne. Podľa Dany Kršákovej sa Eskorta „vyznačuje takou intenzitou extravagantností, až sa pomimo akéhokoľvek prekvapenia stáva smiešne trápnou“ (Kršáková, 2007), čo ďalej v recenzii dáva na vrub pseudointelektuálnej povrchnosti plnej „banalít, slovnej vaty, logických nepresností, jazykových i štylistických prešľapov“ (tamže).

Napriek tomu ide o prvý text, ktorý sa v slovenskej literatúre otvorene venuje otázkam sexuálnej orientácie a objavuje sa v ňom prvok tranzície, čiže pohlavno-rodovej premeny, preto ho nemožno opomenúť.

Na rozdiel od Kovalyk sa zdá, že Hvoreckého extravagantnosť má primárne osloviť čitateľskú cieľovú skupinu efektným, šokujúcim príbehom, čo v podstate korešponduje s komerčnou časťou edičného plánu vydavateľstva Marenčin PT.

Zamyslenie sa nad rodom hlavnej postavy zo začiatku románu sa nakoniec naplno rozvinie až v jeho poslednej časti, kde sa pod vplyvom vedľajších účinkov hormonálnej antikoncepcie, ktorú nelogicky užíva, začne meniť na biologickú ženu: „Keď som sa osem dní po prvej dávke pozrel do zrkadla, ohromili ma moje obnažené prsia. Dotkol som sa bradaviek, ktoré okamžite reagovali vzrušujúcimi impulzmi.“ (s. 222). Záverečnou fázou metamorfózy sú nové genitálie: „Potom mi jednej noci odpadol penis. Časť premeny sa nezmeniteľne zavŕšila. O niekoľko dní sa mi len pár milimetrov od miesta, kde predtým čnel úd, začala v lone hĺbiť pošva.“ (s. 225).

Samozrejme, že táto tranzícia je bizarná a fantastická, nielen v spôsobe prevedenia, ale vôbec nedotýka sa podstaty transrodovosti, pretože v nej chýba prejav rodovej dysfórie, hoci k tranzícii dochádza aj na gramatickej rovine: „Rozhodol som sa zájsť ešte ďalej a od prvého krvácania som používal ženský rod. Tak som sa rozhodol. Tak som sa rozhodla.“ (s. 226).

V románe principiálne uniká význam tejto premeny, zdá sa, že hlavná postava sa mení na ženu, pretože celý svoj aktívny život prostitúta sexuálne uspokojovala ženy. Je zaujímavé, že k takýmto „rodovým transgresiám“[8] (Laqueur, s. 175) dochádzalo skôr vo veršovaných poviedkach fabliaux: „V 16. storočí sa ‚zženštilosť‘ chápala ako chorobná labilita, stav, do ktorého upadnú muži, ktorí sa v dôsledku prehnanej oddanosti ženám začnú ženám podobať“[9] (s. 174). Tento moment podčiarkuje fakt, že Hvorecký sa svojím hoci postmoderným románom nedotkol dobovej modernity natoľko, aby uchopil rodovo-sexuálnu inosť práve touto optikou.

Jediný román, ktorý sa ako prvý celistvo venuje transrodovosti v slovenskej literatúre, napísala v roku 2017 Mirka Manáková pod názvom Telo ako trest.

Jeho hlavná postava Kristián/Kristína trpí rodovou dysfóriou: „Vedel som, že nastal môj čas a musím si nájsť ženu, aby som zbavil rodičov pochybností o tom, že mi šibe. Keby len tušili, ako veľmi ma trápi, kým som, keby len vedeli, ako sa nenávidím, keď na seba hľadím v zrkadle. Túžil som byť ženou. Skutočnou. Nefalšovanou.“ (Manáková, s. 12).

Po konfliktoch v domácom vidieckom priestore uniká do metropolitnej Bratislavy a Prahy a časom napokon prechádza kompletnou tranzíciou: „Ležala som v nemocničnej izbe, pripravená na životnú zmenu. Na úplnú zmenu pohlavia. Mala som za sebou hormonálnu liečbu, odstránené semenníky, plastickú operáciu prsníkov i rôzne úpravy na tvári. Nejeden muž sa za mnou na ulici otočil. Šikovné ruky plastických chirurgov dokázali naozaj urobiť zázraky a tí, ktorí ma predtým nepoznali, hľadeli na mňa ako na ženu.“ (tamtiež, s. 203).

Z hľadiska žánrovej formy však ide o sentimentálny vzťahový príbeh napĺňajúci požiadavky nenáročného čitateľského publika, čo potvrdzuje vydavateľská značka Elist. Nízku mieru plastickosti postáv navyše zvýrazňuje banálna štylistická kompetencia autorky, čím v konečnom dôsledku ďalšie sprievodné témy ako alkoholizmus, dysfunkčné manželstvo a sexuálne zneužívanie strácajú svoju zásadnú schopnosť byť komplexnou spoločenskou výpoveďou.

Ako príklad, kedy sa môže obdobný román stať spoločenský zásadným, je vhodné uviesť knihu Volám sa Damián, ktorá vyšla v slovenskom preklade ako prvá kniha z edície Sto slovanských románov. Slovinská autorka Tratnik v nej fundovaným spôsobom tematizuje otázku transrodovosti a kriticky analyzuje malomestskú spoločnosť cez kulisy domáceho prostredia. (Jílek, 2014).

Manákovej text navyše pracuje so stereotypmi mužského a ženského, akoby práve ony mali byť determinantom sexuálnej a rodovej inosti: „Otec miloval futbal, hokej a posedenie pri pive, mňa to však nezaujímalo. Radšej som si dal pohár kvalitného červeného a s prekríženými nohami som rozoberal najnovšie módne trendy s kamarátkami.“ (Manáková, s. 23).

Minimalistická próza Jany Bodnárovej pod názvom NOCturná z roku 2018 tematizáciu transrodovosti opätovne prinavracia k sofistikovanejšiemu umeleckému spracovaniu, no iba ako krátku epizódu v texte fragmentovaného na viacero mikropríbehov.

Keď postaršia klaviristka počas nočnej jazdy zastavila stopujúcej osobe, „uvedomila si, že je to muž. Nalíčený mladý muž.“ (s. 38).

„Chlapec premenený na dievčinu“ (s. 39) sa síce sám oslovuje v ženskom rode, ale vodička používa mužský, potom sa zarazí, radšej prejde k rodovo neutrálnemu vykaniu, hoci vševedúci rozprávač zostáva pri maskulíne: „V kútiku úst mal čerstvú krv. / […]        ‚Keby si nenosil… Keby ste nenosili také nemožné topánky, mohli ste ísť do K. pešo.‘ / ‚Vedela som, že ma vezmete.‘“(tamže). Autorka sa tým na naračnej rovine zrejme neuvedomelo dopúšťa pri formovaní identity transrodovej ženy zásadného lapsusu, keď gramatický rod ponecháva v konflikte s manifestovaným rodom. Jednou z požiadaviek transrodových ľudí je totiž inkluzívny jazyk. Rodová identita stopárky tak nie je naplnená. Hoci k nej autorka pristupuje citlivo, uprednostňuje biologické determinanty tela, cez rozprávača prezentuje kostýmovaného muža, teda neúplnú ženu. Na tento charakteristický prvok si, paradoxne, dali záležať Hvorecký aj Manáková. Na margo by bolo vhodné pripomenúť, ako ku gramatickej tranzícii pristúpila anglická autorka Woolf v románe Orlando už v roku 1928: „ale odteraz už naozaj musíme používať ‚jej‘ namiesto ‚jeho‘ a ‚ona‘ namiesto ‚on‘“ (Woolfová, s. 121).

V ďalšom fragmente sa stopárka predávajúca svoje telo sa dostáva do sporu s predchádzajúcimi klientmi: „Ale ten druhý svalnáč, ten pekný svalnáč, no s ksichtom tupým ako kožená aktovka, mu cez potrhané sieťové pančušky tlačil do lýtka zapálenú cigaretu.“ (s. 50). Bodnárová tak svoj text naďalej necháva na problematizujúcej rovine tým, že načrtáva závažnú otázku sexuálneho násilia, ktoré sa dá vnímať i ako náznak intersekcionálneho pohľadu.

Z uvedeného defilé vyplýva, že na základe nedostatočného množstva textového materiálu sa nedá dospieť ku komplexnejším záverom o reflexii transrodovosti v slovenskej literatúre. Minimálne možno usudzovať, že transrodovosť spolu so sexualitou majú potenciál byť efektným prvkom v texte, bez rozdielu na kvalitatívne aspekty spracovania problematiky.

Otázkou zostáva, prečo je slovenská literatúra pomerne chudobná v uchopovaní transrodovosti. Okrem tematickej a motivickej roviny máme na mysli najmä jej realizáciu v rozsiahlejšej epickej forme akou je poetologicky zrelý spoločenský román. Bolo by možné argumentovať veľkosťou národnej literatúry, čo by však bolo len kvantitatívnym hľadiskom, pretože uvedený príklad z blízkej slovinskej literatúry potvrdzuje, že veľkosť národnej literatúry nie je kľúčová. Azda môže ísť o symptomatický znak spoločnosti, ktorá sa na začiatku dvadsiateho prvého storočia politicky nechce, prípadne kultúrne nevie vyrovnať s existenciou rodovo-sexuálnych menšín.

–

Zoznam bibliografických odkazov

CONNER, R. P. – SPARKS, D. H – SPARKS, M. (1998): Cassell’s Encyclopedia of Queer Myth, Symbol and Spirit. Londýn: Cassell.

FELTER, C. – RENWICK, D.: Same-Sex Marriage: Global Comparisons. [Cit. 2020-06-24]. Dostupné na internete: <https://www.cfr.org/backgrounder/same-sex-marriage-global-comparisons>.

GILBERT, M. M. A.: The Transgendered Philosopher. In: The International Journal of Transgenderism, 4/3.

BROWN, T. N. T. – HAAS, A. P – HERMAN, J. L. (2019): Suicide Thoughts and Attempts Among Transgender Adults: Findings from the 2015 U.S. Transgender Survey. [Cit. 2020-06-24]. Dostupné na internete: <https://williamsinstitute.law.ucla.edu/wp-content/uploads/Suicidality-Transgender-Sep-2019.pdf>.

HARARI, Y. N. 50 years after Stonewall: Yuval Noah Harari on the new threats to LGBT rights. [Cit. 2020-06-24]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/books/2019/jun/22/fifty-years-after-the-stonewall-riots-yuval-noah-harari-on-the-new-threats-to-lgbt-freedom>.

JANKOWICZ, N. (2020): How to Lose the Information War: Russia, Fake News, and the Future of Conflict. 1. vyd. Londýn: I.B. Tauris.

JÍLEK, P. F. ‘R. (2014): Milenijski pícaro. In: Literatura, 2014, 273/26.

KOWALYK, U. (2004): Travesty šou. 2. vyd. Bratislava: Záujmové združenie žien Aspekt.

KRŠÁKOVÁ, D. (2007): Na efekt. [Cit. 2020-06-26]. Dostupné na internte: <http://www.iliteratura.cz/Clanek/21185/hvorecky-michal-eskorta-in-pravda>.

KUFFA. M.: Marián Kuffa – Zastavme zlo z Istanbulu |apríl 2018| Bazilika minor Michalovce. [Cit. 2020-06-24]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=PDExJ40sZv0>.

LAQUEUR, T. (2017): Rozkoš mezi pohlavími: Sexuálni diference od antiky po Freuda. 1. vyd. Praha: Nakladatelství Karolinum.

MANÁKOVÁ, M. (2017): Telo ako trest. 1. vyd. Bratislava: Elist.

McCREA, A. (2013): Under the Transgender Umbrella: Improving ENDA’s Protections. In: Georgetown Journal of Gender and the Law,

O’BRIEN, J. (2018): The Psychology of Drag: Understanding the science behind the art of pushing gender boundaries. [Cit. 2020-06-26]. Dostupné na internete: <https://www.psychologytoday.com/us/blog/all-things-lgbtq/201801/the-psychology-drag>.

PIGANIOL, M. (2009): Transgenderism and Transsexuality in Almodovar’s Movies. In: Amsterdam Social Science, 1/2, s. 79-95.

TALALAY, L. E. (2005): The Gendered Sea: Iconography, Gender, and Mediterranean Prehistory. In: E. Blake, A. B. Knapp (ed.): The Archaeology of Mediterranean Prehistory. Malden, Oxford, Victoria: Blackwell Publishing. s. 130-148

WOOLFOVÁ, V. (2016): Orlando. 1. vyd. Bratislava: Petit Press.

Pôvodne vyšlo v konferenčnom zborníku K vybraným aspektom slovenskej literatúry po roku 1989 I. v roku 2020.

_

[1] Prefix cis- vyjadruje kompatibilitu medzi biologickým telom a kultúrnym rodom, na rozdiel od prefixu trans-.

[2] Drag queen je herec karikujúci ženské roly, opakom je drag king, herečka karikujúca mužské roly.

[3] Prvý český preklad vyšiel v roku 1929 nakladateľom Rudolfom Škeříkom, slovenský v roku 2005 vo vydavateľstve Ikar.

[4] Prvý český preklad vyšiel v roku 1987 vo vydavateľstve Odeon, slovenský v roku 2003 vo vydavateľstve Slovart.

[5] Prvý český preklad vyšiel v roku 2005 vo vydavateľstve One Woman Press, slovenský v roku 2008 v Literárnom informačnom centre.

[6] Prvý český preklad vyšiel v roku 2006 vo vydavateľstve Odeon, slovenský dosiaľ nebol publikovaný.

[7] Pri románe Orlando treba brať do úvahy, že jeho autorka Woolf bola členkou intelektuálneho združenia Bloomsbury Group s liberálnym pohľadom na sexualitu.

[8] Preložené z češtiny: „genderovým transgresím“.

[9] Preložené z češtiny: „V 16. století se ‚zženštilost‘ chápala jako chorobná labilita, stav, do něhož upadnou muži, kteří se v důsledku přehnané oddanosti ženám začnou ženám podobat.“