Peter Šajda (1977) je slovenský filozof. Pracuje na Filozofickom ústave SAV a ako docent na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií. Doktorát získal na Filozofickej fakulte UK. Študoval aj na Ženevskej univerzite a ako bádateľ pôsobil na Viedenskej univerzite. Špecializuje sa na filozofiu Sørena Kierkegaarda a jej recepciu v 20. a 21. storočí. Venuje sa antropologickým, etickým, filozoficko-náboženským a sociálno-politickým témam v nemeckom idealizme, filozofii existencie, neomarxizme a modernom katolicizme. Od roku 2003 spolupracuje s Výskumným centrom Sørena Kierkegaarda v Kodani. Je členom rehole dominikánov a používa rehoľné meno Česlav. V roku 2013 mu vyšla kniha Buberov spor s Kierkegaardom. O vzťahu náboženstva k etike a politike a o tri roky neskôr kniha Kierkegaardovská renesancia. Filozofia, náboženstvo, politika.

Vo svojich knihách okrem iného odhaľujete prepojenia medzi filozofiou, teológiou aj kulturológiou. Je to vzrušujúca práca, ktorá obsahuje dobrodružstvo, tenziu aj prekvapenia? Alebo ide o nekonečnú analýzu relevantných prameňov, prísnosť pri práci a vážne témy, pri ktorých je filozof neustále ponorený v ťažkých knihách?

Dovolím si vaše buď – alebo zmeniť na aj – aj. Prácu s filozofickými prameňmi, ponorenie sa do ťažkých tém a prísnu metodiku vnímam ako dobrodružstvo, ktoré prináša mnoho prekvapení a vytvára produktívnu vnútornú tenziu. Rád tvorím komplexné diela, ktoré majú niekoľko „poschodí“ – preto prepájam filozofiu s históriou, teológiou a kulturológiou. Myslím si tiež, že takéto diela majú potenciál osloviť širšie publikum.

Každá doba rieši svoje špecifiká, aj tá naša zažíva vlastné boje, prehry aj víťazstvá. Mnohí sa chopia moci, mikrofónu alebo zbrane, mnohí sa rozhodnú prakticky pomôcť obetiam, slabým, chorým, mnohí realizujú svoje vízie, konkrétne projekty buď pre dobro spoločnosti, alebo ide o finančné zisky. Mnohí hľadajú pravdu v súdnych sporoch, angažujú sa, bijú sa za spravodlivosť a občas na svoje aktivity doplatia. Filozofi akoby zápasili len teoreticky, len abstraktne.

Zaujíma ma filozofický žáner kritika doby. Filozof sa zamýšľa nad dobou, v ktorej žije, a usiluje sa opísať procesy, ktoré v nej prebiehajú, určiť ich pôvod a perspektívnosť. Robí teda diagnostiku i prognostiku, snaží sa odlíšiť podstatné od nepodstatného, trvácne od netrvácneho. Môže sám navrhnúť riešenia spoločenských problémov, ktoré vidí, ale môže sa aj obmedziť na analytickú činnosť. Výhodou dobrého filozofa je, že má nadpriemerne vyvinutú schopnosť rozlišovania – tá mu umožňuje vidieť veci, ktoré iní nevidia. Preto dokáže opísať súvislosti, ktoré iným nie sú zrejmé. Hoci je to teoretická práca, je mimoriadne účinná a vplyvná. Teória mení prax, myšlienky menia svet: z roviny vysokej abstrakcie sa postupne dostávajú do roviny každodennosti a osvojujú si ich rôzni ľudia. Filozofické postrehy tak prenikajú do bežných konverzácií, masmédií a pop-kultúry.

Od Kierkegaarda sa mi zapáčil Zvodcov denník. Tento dánsky filozof oslovil mnohé významné osobnosti Bertolda Brechta, Franza Kafku a i. Čím zviedol vás, že sa mu tak vyčerpávajúco venujete?

Kierkegaard bol mimoriadne prenikavý kritik doby. V polovici 19. storočia videl, že prichádza doba, v ktorej bude jednotlivec ťahať za kratší koniec a dav, masa, kolektív za ten dlhší. Videl aj to, že kľúčovú úlohu v „zbrúsení“ jednotlivcov na štandardné názorové prefabrikáty zohrajú masmédiá. Upozornil na to, že moderný človek, ktorý je hrdý na svoju samostatnosť a emancipovanosť, sa dobrovoľne vzdáva svojej jedinečnosti, prestáva sa usilovať o výnimočnosť a radšej hľadá uznanie v dave. Teda poukázal na rôzne degeneratívne procesy a sebaklamy modernej doby, ktorá pohŕda predchádzajúcimi dobami, no sama „zbrusuje“ jednotlivca viac než ony.

Kierkegaardova filozofia má mnoho ďalších zaujímavých aspektov, momentálne sa zaoberám jeho teóriou lásky, najmä napätím medzi romantickou láskou a láskou k blížnemu.

Aké miesto má podľa vás filozofické myslenie v štruktúre vzdelávania mladých ľudí, alebo jednoducho – načo sú nám filozofické knihy?

Filozofia je v prvom rade umenie rozlišovať. Ak nechceme, aby mladí ľudia uvažovali schematicky a správali sa stádovito, je potrebné rozvinúť ich schopnosť rozlišovania. Keď sa mladý človek vďaka filozofii učí kriticky a konštruktívne myslieť, je to investícia, ktorá obohatí rôzne oblasti jeho života. Navyše filozofia zohráva dôležitú úlohu pri tvorbe civilizácie. Naša západná civilizácia je nemysliteľná bez postáv ako Platón, Tomáš Akvinský, Descartes alebo Hegel. Kontakt s ich genialitou nám odkrýva korene našej civilizácie a pomáha nám ju ďalej budovať. Zo skúseností so študentmi viem, že chcú čítať diela veľkých filozofov: sú hrdí na to, že čítali a diskutovali o textoch, z ktorých vyrástla naša kultúra.

V súčasnosti sa v spoločenských diskusiách často stretávam s pojmom manipulácia. Niektorí ľudia výborne ovládajú jej techniky a vedia ju využiť vo svoj prospech, čo je iste veľmi nebezpečné. Možno preto, že sa veci zjednodušujú, zahmlievajú, prispôsobujú sa hromadnej móde, spoločenskej nálade a pod. Ale na druhej strane presne vysvetliť veci a javy v celej ich zložitosti sa mi zdá náročné, neviem, či sme na to dosť kompetentní. Kompetentní analyzovať a vysvetliť balast a zároveň kompetentní porozumieť a nebyť povrchní.

Pri pohľade na spoločnosť a kultúru sú dôležité dve veci: mať všeobecný rozhľad (a rozširovať ho) a v niečom ísť do hĺbky. V oblastiach, v ktorých nejdeme do hĺbky, si treba tvoriť názory s určitou opatrnosťou. Treba počítať aj s tým, že informácie, ktoré dostávame, niekto vyberá a často sú upravené s určitým zámerom. Najmä v masmédiách je ich prezentácia silno ovplyvnená politicko-ideovým profilom daného média. Kritický prístup k informáciám zabezpečuje, že sa nestaneme len ich pasívnymi konzumentmi. Mimochodom, dobrým mentálnym cvičením je čerpať informácie z rôznych ideových prostredí. Človek prirodzene inklinuje k nejakej ideovej línii, preto je veľmi dobré, keď sa konfrontuje s názormi, s ktorými nesúhlasí. Ak to dlhodobo nerobí, mentálne upadá a stáva sa ideovo fádnym.

Je filozof svojím spôsobom aj spisovateľ? Keď čítam nejakú filozofickú knihu, zídu mi na um aj myšlienky, ktoré v knihe nie sú priamočiaro uvedené, pripomína mi to neohraničený zatextový priestor umeleckej literatúry.

Kierkegaard raz napísal, že mysliteľ je človek, ktorý pri čítaní knihy už píše svoju vlastnú knihu. Filozofa možno považovať za spisovateľa vtedy, keď tvorivo pracuje so slovom a obrazom. Hlavným výkonom filozofa je práca s myšlienkovými štruktúrami, ktoré sú niekedy tak abstraktné, že sú bližšie k matematike než k literatúre. Filozofia je však bohatá vtedy, keď má mnoho žánrov, vrátane tých literárnych. Dostojevského román Zápisky z podzemia a Sartrova dráma S vylúčením verejnosti sú aj filozofické diela. Keď sa filozofia obmedzí len na úzky okruh žánrov, stráca potenciál viesť robustný dialóg so zvyškom kultúry.

Predstavte čitateľom váš ostatný preklad Kierkegaardovho diela Choroba na smrť.

Na Slovensku vyšlo po roku 2000 veľa prác o Kierkegaardovi, ale len málo prekladov jeho diel. Tento nepomer sa snažím zmierniť prekladom jeho klasického diela Choroba na smrť, ktoré vyjde zanedlho vo vydavateľstve Premedia. Je to dielo, ktoré sa často nazýva „rozpravou o zúfalstve“, pretože Kierkegaard v ňom skúma podstatu a rôzne podoby zúfalstva. Predstavuje ho ako vnútornú nerovnováhu a nezmyselnosť, ktorú si človek môže, ale aj nemusí uvedomovať. Je to nevydarený vzťah k sebe samému, v ktorom určité aspekty našej osobnosti potláčajú iné aspekty. Súčasťou zúfalstva sú rôzne sebaklamy a ilúzie, ktoré spôsobujú stav prázdnoty a nešťastia. Zúfalstvo je tiež odporom proti Bohu, keďže človek neprijíma seba takého, akého ho Boh stvoril. Problém sebaprijatia a sebarozvoja je v centre Kierkegaardovho uvažovania. Kniha je zaujímavá z filozofického, antropologického, teologického i psychologického hľadiska.

(S Petrom Šajdom sa zhovárala Silvia Kaščáková)