Peter Šulej: Fytopaleontológia

(úryvok z knihy)

3.

Takto to predsa nemalo byť. Celé zle. Jednoducho cé zet. Peter sa zamiloval do krásnej, inteligentnej, bystrej, talentovanej, očarujúcej, pracovitej, šikovnej atď. mladej ženy. Netušil, že si s ňou berie aj svokru. Doteraz bol skalopevne presvedčený, že všetky vtipy o svokrách sú naozaj len a len vtipy. Hodia sa tak akurát do stupídnych televíznych seriálov a reality show. Úprimne si myslel, že svokra je človek ako každý iný. Bežný rodinný príslušník. Podobne ako starí rodičia, strýko, teta, bratranec, sesternica z druhého alebo hoci aj z tretieho kolena. Dokonca tak bežný a normálny ako svokor. Štandardný výskyt podobných elementárnych častíc je raz, maximálne dvakrát do roka, pri príležitosti všerodinných zletov. Povinná jazda počas sviatkov. Šeredne sa mýlil.

Teraz tu stojí ako malý chlapec, snaží sa vystrúhať celé spektrum ospravedlňujúcich grimás, netušiac, za čo by sa mal vlastne ospravedlňovať, a popritom počúva, ako im ježibabisko nadáva.

Svokra sa po chorvátsky povie „svekrva“, ale vyslovuje sa príznačnejšie – svekriva, s takmer nepočuteľným „i“. Svekriva! Absolútne výstižná etymológia.

To ste nemuseli ani chodiť! Však je desať preč! Kedy sa chodí na pole, há? Takých pomocníkov ja nepotrebujem. Mali ste tu byť pred ôsmou. Kto to kedy videl!

Ale mama, vieš predsa, že sme nechceli budiť malého. Ozve sa bojazlivo Nina. Snaží sa vytvoriť synergický efekt, jednoliaty odpor spolu s Petrom. Obranný val, ktorý by odrazil aj najurputnejší útok podrezaného jazyka. Je unavená z celého týždňa. Kedy začína a kedy týždeň končí? Nevedela. Ten jej určite nemal sedem dní. Na predĺžený víkend sa celkom tešila. Oddýchne si. Vypustí. Príde na iné myšlienky. Zdá sa, že sa tešila predčasne.

Ninka do noci pracovala. Špitne Peter.

Ty mi budeš rozprávať! Máva rukami ako šialená a začína pobehovať hore dole.

No jasné, kto som ja, vaše blahorodie, aby som rozprával? Taký niktoš voľajaký, ktorý si dovolil vziať za manželku vašu prvorodenú princeznú. Odpad. Horská ledačina. Pomyslí si v duchu. Zmôže sa len na slabučké:

Ale…

Dosť bolo planých rečí! Robota stojí. Zruší ho v cuku letku. Stále bezprizorne dupoce sem a tam, až niekde vyhrabe zhrdzavenú motyku a rozbehne sa jeho smerom. Mimovoľne cúvne. Ide ho snáď tou motykou prizabiť.

Mama! Vykríkne Nina a ich šesťročný syn Florián sa skryje za jej sukňu. Tuší, že niečo nie je v poriadku.

Ty čuš! Čoho som sa to len dožila. Vlastná dcéra sa na mňa vykašle.

Ale mama…

Nevďačníci!

Svokra mu strčí do rúk motyku. Vidí, ako Ninine oči vlhnú. Nakoniec sa jej však podarí nával emócií zvládnuť. Nenápadne si pretrie unavenú tvár. Do druhej klikala myšou. Ďalší šibeničný termín. Len čo sa jej podarilo zaspať, Flo mal nočnú moru. Musela to byť Satana, pretože vrieskal ako zmyslov zbavený. Satana. Dusí, škrtí a niekedy vraj aj zabíja. Satana má chorobne dlhé prsty, aby mohla nešťastníkovo hrdlo pevne zovrieť a nikdy nepustiť. Satana vraj chodila zásadne v noci a votrela sa svojím obetiam do sna. Kto sa nezobudil, zomrel. [1] V kúpeľni syna kriesila studenou vodou. Nakoniec sa prebudil. Ale beda! Pohľad do zrkadla ho na smrť vydesil. Opäť krik a čičíkanie. Prezliekla mu spotené pyžamko a uložila k sebe, na svoju polovicu manželskej postele. Ráno si Florián už nič nepamätal. Vyspinkaný do ružova. Na rozdiel od nej. Svitalo, keď upadla do krátkeho, nepokojného spánku.

V Petrovi to vrie. Pozná ho. Navonok na ňom síce nevidno nič, ale všetku zlosť dusí vo vnútri. Už-už vybuchne. Dnes chcel konečne písať. Práca z neho postupne vysávala energiu. Reklama ako mentálny upír. Po revolúcii, ale aj v nultých rokoch do agentúr napochodovali priam légie spisovateľov a básnikov. Nedopadli dobre. Peter ešte odolával. Dokedy?

Ľudia si umenie často zamieňajú s marketingom. Poéziu zvlášť. Preto sa profesionálne venujem marketingu. Peter mal podobných bonmotov v zásobe viac. V súčasnosti už žiadne podobné perly ducha z rukávov nevyťahoval. Koniec srandy. Aspoň, že mu dovolili zobrať si pár dní voľna.

Nine sa ho naveľa-naveľa podarilo prehovoriť. Pukanec zvíťazil. Vinobranie je pre mamu sväté. Jednoznačný vrchol sezóny. Deň D. Sem sa upínajú všetky jej túžby. Sem smeruje všetka energia každého naozajstného vinohradníka.

Florián mal bohužiaľ smolu. Narodil sa presne na vinobranie. V deň pôrodu ju matka prehovára, či by zajtra predsa len neprišla. Pred malou chvíľkou sa prebudila z narkózy. Nevie poriadne, ani kde je. Hmla a hviezdičky pred očami. Celé telo ju bolí. Ruka jej tŕpne, ako drží telefón pri uchu. Chce vidieť svoje dieťa. Peter stojí v pozore s obrovskou kyticou ruží. Narodil sa predsa prvorodený syn. Za ním doktor zdvorilo zakašle a matka len hustí

a hustí o vinobraní.

Kde je moje dieťa! Kričí jej vnútro. Derie sa nekompromisne von. Moje dieťa! Chcem vidieť moje dieťa! Zacíti závan paniky. Hlas v telefóne vraví, že predsa nevynechala ani jedno vinobranie. Malý si pospinká v hojdacej sieti. Do očí sa jej hrnú slzy. Opýtala sa, či sa nezbláznila. Mama začne vrieskať do telefónu. Rezignovane pustí mobil. Padne s hrmotom na dlážku. Cez presklenú stenu vidí sestričku s vozíkom. Doktor s Petrom sa usmievajú od ucha k uchu. Florián. Konečne.

Otrasie sa. Zaženie spomienku späť do hlbín unavenej hlavy. Vinobranie! Musia mame predsa pomôcť! Argumentovala si sama pre seba, hoci už dávno neverila. Pomôcť s čím? S vytváraním ešte väčšieho neporiadku a chaosu? Potrebujú predsa pripraviť oslavu. Podvolia sa. Príjmu podmienky kapitulácie. Pre pokoj v dome, kým mama a spol. nezdvihnú kotvy.

Na! Začneš zhora! Poriadne vypliesť! Do večera máš čo robiť! Rozkazuje svokra, ako keby bol posledný otrok, nie- kde na bavlníkovej plantáži. Alabama, 1860. Každopádne sa nikdy necítil ako poľnohospodársky robotník. Raz jej bude musieť vysvetliť, ako sa veci majú, a to potom bude bolieť. Poriadne. Zdá sa však, že dnes nie je na vysvetľovanie správny deň.

No áno, zajtra oslavuje štyridsiate narodeniny a pozval všetkých priateľov na „garden party“. Nuž všetkých ako všetkých. Tých niekoľko, ktorých mal. Daniela a jeho feministickú úderku – Andreu a Mišu. Večne rozbehaného Mira s novou a hlavne neznámou akvizíciou. Nechcel mu nič prezradiť. Všetko až na narodeninách. Miro nezvykol byť nikdy pán Tajomný. Tentoraz to muselo byť vážne. Hoci vážne to bolo stále.

Naposledy priviedol vymaľovanú zlatokopku odniekiaľ z Hornej Dolnej. V zásade bola príjemná, len sa ocitla na nepriateľskom území. Televíznu moderátorku, primerane krásnu a zhovorčivú, Andrea s Michaelou roztrhali na márne kúsky, požuli, vypľuli a hodili psom. Pridala sa dokonca aj väčšinou pokojná Nina. Slečna mala určite množstvo predností, ale briskný intelekt medzi ne rozhodne nepatril. Miestami mu jej bolo ľúto. Robili si z nej neho- ráznu srandu. Miro sa len prizeral a nechal ju ugrilovať do chrumkava. Nakoniec sa milá-zlatá strieskala pod obraz boží a viackrát sa porozprávala so záchodovou misou.

Doraziť by mal, samozrejme aj Boris, jeho spolupútnik, druh v zbrani, spoluautor projektu Novotvar. Veľa čitateľov si síce toto „revolučné“ dielo nezískalo, ale Daniel s Mirom si podľa neho pomenovali svoju firmu. Aspoň nejaká satisfakcia. Boris bol šialenec. Dúfal len, že neškodný. Vždy v to veril a aha! – žije.

Pozval všetkých sem. Do vinohradu. Presnejšie do svokrinho vinohradu. Tá sľúbila, že po vinobraní pôjde na výlet do Prahy, spolu s Nininou sestrou. Musí teda skákať, ako píska. A svokra si moc očividne vychutnáva. Zamarí sa mu, že počuje, ako hovorí:

Tvoja úloha, Popoluška, je, ako iste tušíš, jednoduchá. Než sa vrátime, nechcem tu vidieť ani zrniečko! Šošovicu zvlášť kukuricu zvlášť. [2]

Šťastie, že nevysypala na zem obsah misiek krčiacich sa na priedomí. Ktovie, čo v nich bolo, ale puch šíriaci sa odtiaľ neveštil nič dobré. Radšej ani nechcieť vedieť. Rozhodne to nebola ani šošovica, ani kukurica. Nakoniec sa spamätá. Fu, tak predsa to len nebola úloha pre Popolušku. Predtým, ako sa vyštverá hore, na pozíciu, do kopacieho módu, má ešte obrať jeden riadok vinohradu. Pekné strapce, vhodné na konzumáciu, odkladať bokom, ostatné do vedierka.

Radšej pôjdem s tebou, aby si to nepobabral. Hlaveň svokrinho guľometu je stále rozpálená do biela.

Aby ste ma mohli ďalej buzerovať, však? Ach, za čo, súdruhovia, za čo?! Chce skôr vykríknuť ako sa opýtať, ale nakoniec nepovie nič, zoberie motyku a poberie sa hore do vinohradu. Odmenou mu je svokrin víťazoslávny úsmev. Vyhrala. Pretože o to tu ide. Petrovi je to jasné. Ide o dominanciu. O moc. Treba prejaviť rešpekt. Pri každom stretnutí skladať lénnu prísahu. Dlho to však nepotrvá. Utláčaní povstanú. Vzbúria sa. Rozpútajú revolúciu.

Zvrhnú utláčateľov. Dnešok však ešte pretrpí. Raz o tom napíše román. Téma je na román stopercentne zrelá. Musí si poctivo zapisovať všetky svokrine činy a hlavne výčiny. Nakoniec sa opäť potvrdí, že všetko zlé je na niečo dobré. Len nevie, či ide písať komédiu alebo drámu. Nakoniec si povie, že s najväčšou pravdepodobnosťou tragikomédiu.

Nina si vydýchne. Petrov odpor by skončil jej úplným zrútením. V nemocnici by si možno konečne oddýchla. Cítila, ako jej hystéria hneď po príchode do vinohradu začala zaplavovať mozog, ale už registruje, ako ju napätie opúšťa. Predstaví si fľašu s farebnou tekutinou, napríklad vodu s malinovým sirupom. Fľaška sa postupne vyprázdňuje, červená mizne.

Poď, Flo, dáme králikom. Povie chlapcovi a ťahá ho preč od starej mamy.

Mama? A králiky nehryzú?

Nie, králiky nehryzú. Iba hryzkajú, aj to len potravu a možno zlých ľudí.

Tak potom nerozumiem, prečo ich babka chová. Vieš, aby ju nepohryzkali celú.

Ale choď! Nina naoko mávne rukou, ale chlapec vidí, že sa konečne usmieva.

Dlaňami máva nad ušami. Napodobní zajaca:

Chrum. Chrum. Chrum.

[1] Satana (…) zomrel.  Peter Šulej: Spolu. Bratislava, Marenčin PT 2015.

[2] Tvoja úloha (…) kukuricu zvlášť. František Pavlíček: Tři oříšky pro Popelku

Publikované: 24/06/2020