Katolíckeho kňaza Rastislava Dvorového som prvý raz zažil na bohoslužbe v Zemplínskej Teplici. Pôsobivo tam hovoril okrem iného o tom, že zmysel cirkvi sa nemôže vyčerpávať len rituálmi. Popri počúvaní kázne som vnímal, že jeho slová vzbudili spontánnu pozornosť aj v okolitých laviciach. Nešlo len o energický a vtipný spôsob ich prednesu, ale predovšetkým ich prekvapivý význam, ktorý sa vymykal všetkému, čo som v kostole dovtedy počul. Niekoľko nasledujúcich mesiacov som čítal jeho zamyslenia sa nad biblickými námetmi, ktoré pravidelne publikuje na svojom Facebooku. Keď mi Knihy na dosah ponúkli možnosť napísať text na tému pokoj, hneď mi napadlo pripraviť s pánom Dvorovým rozhovor. S mojou prosbou súhlasil, keďže však pôsobí aj na Sicílii v Taliansku, spojiť sme sa mohli len telefonicky. Keď sme sa po niekoľkých dňoch dohodli na poslednom možnom termíne, kedy je možné rozhovor do Vianoc nahrať, uvedomil som si, že nemám jeho číslo a v duchu som sa s týmto textom už rozlúčil. Napokon sa nám však predsa len podarilo spojiť a rozhovor sme nahrali v improvizovaných podmienkach: ja som otázky kládol v kaviarni v Prahe a pán Dvorový odpovedal na ceste do Mostu. Ešte než sme sa pustili do práce, nakrátko sme sa pristavili pri otázke biblického prekladu. Za významovo najpresnejší považuje pán Dvorový Roháčkov evanjelický preklad: „Ide síce o starý preklad Písma, ale prekvapuje ma svojou presnosťou. Nie úplne vždy – však od čias jeho vzniku sa biblická veda posunula, inak chápeme aj jazyk –, ale najpresnejší výraz spravidla nájdem u Roháčka. Pojmy, ktoré používa, niekedy pôsobia zastaralo, každopádne je ten preklad veľmi dobrý“. V priebehu rozhovoru sa ukázalo, že tento začiatok nebol úplne náhodný: uvažovanie nad významom a prekladom nielen slova pokoj totiž prestupovalo celý náš, takmer hodinový, rozhovor.

O Vianociach hovoríme ako o sviatkoch pokoja a mieru, hoci takými nie vždy sú, ako vtipne ukazuje rovnomenný dánsky film. Nejde ale len o ich moderné poňatie? Obdobie Ježišovho narodenia predsa nie je práve pokojným obdobím.

V prvom rade sa musíme zamerať na slovíčko pokoj. Biblický výraz par excellence! Už v Starom zákone sa o Bohu hovorí: On je náš pokoj. Čo však znamená pokoj? Jeho konotácie sú v našom chápaní iné, hovoríme: nech je pokoj, nech nie je vojna, nech sa nedeje nič zlé. Keď si prajeme pokojné sviatky, vlastne si prajeme pohodu, odpočinok od práce. To je však málo, pokoj v Biblii znamená čosi iné. V tomto prípade vychádzame z hebrejského „šalom“, ktoré počujeme v každom židovskom pozdrave, a tiež v každom moslimskom pozdrave, hovoríme totiž o tom istom. Keď sa židia zdravia, prajú si pokoj: „šalom alejchem“, pokoj vám, s rovnakým významom, aký má arabský pozdrav „salam alejkum“.

Čo mi teda želá biblický človek, keď mi želá pokoj? S čím prichádza Ježiš Kristus, keď po svojom vzkriesení učeníkom hovorí: „Pokoj vám“? Nehovorí im: nebuďte rozrušení, upokojte sa, už som tu, už je všetko v poriadku, prehrmelo to. Absolútne nie! Biblické slovo pokoj je omnoho, omnoho hlbšie, než ho chápeme my. Ide tu totiž o význam plnosti života. Pokoj znamená také podmienky, v ktorých sa ľudský život môže naplno rozvinúť, v ktorých sa človek môže úplne realizovať. Keď teda žid želá pokoj, vlastne hovorí: „Prajem ti, aby v tvojom živote boli také podmienky, ktoré ti umožnia prežiť krásny, naplnený život“. Pritom platí, že podmienka toho, aby nebola vojna, aby bol mier, je len jednou z mnohých. Možno hlavná a základná, ale aby môj život bol naplnený, potrebujem aj zdravie, lásku, pochopenie, odpustenie, príležitosti… Pokoj znamená všetky tieto podmienky, ktoré umožňujú, aby bol môj život naplnený a mohol sa uskutočňovať. Taký je význam biblického slova pokoj.

Židia, očakávajúc Mesiáša, očakávajú obdobie pokoja. Hospodin, váš Boh, je váš pokoj, on vytvorí podmienky, v ktorých sa váš život môže naplno rozvinúť, v ktorých sa môžete naplno realizovať. Očakávanie Mesiáša je spojené práve s touto nádejou, hoci v období, keď na scénu dejín prichádza Ježiš Kristus, je akcent tohto očakávania na politickom oslobodení, keďže izraelský národ je podrobený, žije pod nadvládou Rimanov. Židia túžia byť opäť slobodným, svojbytným národom. Ak chceme pochopiť pokoj, musíme svoju pozornosť upriamiť týmto smerom. Keď si želáme pokojné sviatky, vyjadrujeme to, že Ježiš je náš pokoj, on je Boh, ktorý tieto podmienky pre napĺňanie a uskutočňovanie života vytvára, pretože prináša úplne nový vzťah s Bohom, ktorý je založený na synovstve, nie na otroctve. Už nejde o postoj pána a služobníkov, ako je to v Mojžišovej zmluve – Boh vám dáva tento zákon a vy, ako jeho poddaní, jeho sluhovia, ho máte plniť; ak budete, bude dobre, ak nie, budete potrestaní. Ježišova rétorika je iná: prichádza a hovorí o Otcovi, prináša nový vzťah s Bohom, ktorý naplní ľudský život. V tomto smere je Ježiš náš pokoj.

Takéto poňatie pokoja mi pripomína spôsob, akým filozof Isaiah Berlin uvažoval o slobode. Rozlišoval negatívnu slobodu od niečoho a pozitívnu slobodu k niečomu. V čomsi typický postoj súčasníka je: chcem už mať od všetkého pokoj. Lenže vy hovoríte o pokoji k niečomu, o pozitívnom pokoji smerom k naplneniu života.

Tu možno poukázať na to, čím Ježiš nahradí Starú zmluvu, keď v Reči na vrchu vyhlási Blahoslavenstvá. Hovorí v nich: „Blahoslavení budovatelia pokoja, lebo ich Boh nazve svojimi synmi.“ Preklad sa snažím urobiť trochu zrozumiteľnejší, pretože v slovenčine čítame: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, pretože ich budú volať Božími synmi.“ Lenže pýtame sa: kto sú šíritelia pokoja? Mierové jednotky? Gréckemu originálu najlepšie zodpovedá preklad „budovatelia pokoja“. Hovorí sa tu o ľuďoch, ktorí vytvárajú podmienky, v ktorých sa život ľudí môže naplno rozvinúť, realizovať. Nejde tu pritom o nikoho abstraktného, to Boh ich nazve svojimi synmi, pretože práve on tieto podmienky pre človeka vytvára. Ak človek s Bohom spolupracuje na jeho pláne, prispieva k ich vytváraniu. Je jeho spolupracovníkom, je ako on, podobá sa naňho. V biblickom chápaní je teda človek jeho synom. Však aj my máme príslovie: Aká matka, taká Katka, aký otec, taký syn! Syn je ten, kto sa podobá na otca.

Budovať pokoj neznamená vyžiadať si pokoj v zmysle dajte mi pokoj, chcem mať od všetkého pokoj, nie! Poznáme takých pacifistov, len nech zbytočne… Naopak, budovatelia pokoja sú poriadne neznesiteľní ľudia! Robia skôr rozruch, nepokoj, pretože poukazujú na krivdy, na sociálnu nespravodlivosť, na pošliapavanie dôstojnosti človeka. A to sa nikdy nedeje pokojne! Títo ľudia spoločnosť znervózňujú, znervózňujú tých, ktorí profitujú z toho, že niekto podmienky pre plnosť života vytvorené má a ďalej ich vytvára na úkor druhých, ktorí sú o tieto podmienky obratí a nemôžu prísť k naplneniu života. Budovatelia pokoja sú buriči, pre niektorých sú to poriadne nepríjemní ľudia! Ježiš preto vzápätí hovorí o tom, že za vytváranie pokoja budú jeho budovatelia prenasledovaní.

Máme tu teda celú plejádu paradoxov. Hovoríte o budovaní, ktoré je zo svojej podstaty činorodé, lenže pokoj si dnes často predstavujeme skôr ako oddych.

To je prihrávka na smeč! Činorodosť je krásne slovíčko. Hneď mi evokuje fantáziu, kreativitu. Úžasná vec! Ak kresťanstvo nevedie k činorodosti, ak nerozvíja fantáziu a kreativitu človeka, ale vedie ho k pasivite, potom tu máme problém. Marx hovorí, že náboženstvo je ópiom ľudstva. V tomto význame teda podobne ako ópium uspáva, znecitlivuje človeka, vytesňuje ho do imaginárnej, neexistujúcej sféry, dnešným slovníkom takpovediac virtuálnej reality. A v nej ho drží ako droga. Ak je kresťanstvo zredukované na náboženstvo, skutočne sa stáva takýmto ópiom ľudstva. Človeku potom záleží len na tom, aby nejakým spôsobom prišiel k spáse, pretože je vnímaná ako posmrtná odmena za dobre prežitý život, a tak všetko projektuje na druhý svet a všetko podriaďuje tomu, aby nejakým spôsobom dosiahol spásu. Poznáme niekdajšie náboženské slogany, ktoré už našťastie počujeme čoraz menej: „Spas dušu svoju!“ Čo to je? Ježiš predsa neprišiel spasiť dušu človeka. Ježiš prišiel nastoliť Nebeské kráľovstvo, teda vytvoriť novú, alternatívnu spoločnosť, v ktorej fungujú úplne iné princípy než tie, ktoré poznáme z našej spoločnosti: mať majetok, popularitu, slávu, moc. To všetko Ježiš nahrádza úplne inými hodnotami. Slovo mať zamení slovom dať, namiesto o vyzdvihnutí sa hovorí o zostúpení, nevraví vládnuť, ale slúžiť. Nič z toho však nie je naprojektované do posmrtného života, naopak, Ježiš to všetko chce priniesť už na tento svet. Ak to nefunguje, tak len preto, lebo na tomto svete nič podobné neočakávame. Ježiš hovorí: Ako kresťania ste svetlo sveta a soľ zeme. Ste kvasom, ktorý svoju spoločnosť prekvasí. A toto všetko – svetlo, soľ aj kvas – potrebujeme pre tento svet, nie po smrti! Ježiš je vo svojom posolstve absolútne konkrétny. Prináša istý životný štýl. A hovorí: ponúkam ti alternatívu k tomu, ako práve žiješ, alternatívny životný štýl. Nie je síce pre každého, nie každý ho príjme, ale ponúkam ti dobrodružstvo: môžeš žiť úplne inak. Povedané súčasným jazykom: môžeš ísť proti prúdu. Niekto si možno zaťuká na čelo a povie, že si blázon, pre niekoho budeš nepríjemný a môže ťa dokonca začať prenasledovať, ale uvidíš, že moja ponuka urobí tvoj život naplneným a prinesie ti pokoj – taký je jeho prísľub.

V etymologickom zmysle slova sa Ježiš javí ako radikál (z lat. radix – koreň), ide ku koreňom situácie človeka vo svete. Podmienkou naplnenia života je predsa mať silu sa realizovať, však v Evanjeliu podľa Matúša čítame výzvu: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinúť.“ Znie to veľmi aktuálne, akoby bol oslovovaný náš súčasník.

Skúsme si vysvetliť, v akom kontexte Ježiš hovorí tieto slová. Často ich chápeme tak, že tu ide o úľavu od namáhavej práce. Lenže nie: preťaženosť a únava, o ktorých Ježiš hovorí, spočíva v ťažkých a neznesiteľných premenách, ktoré náboženská inštitúcia Izraela vešia na plecia ľudí. Ako Ježiš hovorí náboženským predstaviteľom svojej doby: vy sami ani prstom nepohnete, no nútite druhých niesť túto tiaž. Náboženstvo má vždy tendenciu naložiť na človeka čo najviac rôznych premien, zodpovedností, príkazov, zákazov a hrozieb: ak neurobíš toto, stane sa toto. Únava a preťaženosť teda vyplýva z nesenia náboženského bremena. Ježiš hovorí „Poďte ku mne“, lenže človek, ktorého oslovuje, už nemá dych. A Ježiš pokračuje: ja sa stanem vaším dýchaním, budem vaším dychom. Ak sa budete učiť odo mňa, ak prijmete môj spôsob života, uľaví sa vám.

Na chápanie Ježiša ako radikála by som si dával pozor, pretože radikalizmus je niečo, čo je vybičované do extrému – radikalizmus a extrémizmus je to isté. Lenže Ježiš nie je radikál v tom zmysle, že čosi prikazuje. Ježiš dáva ponuku čohosi, o čom si je istý, že po tom človek prirodzene túži. Dáva odpoveď na absolútne prirodzenú túžbu človeka, ktorá je v každom jednom z nás, a keďže túžime po plnosti života, Ježiš nám ju nemusí nanucovať, ako sa nanucuje aj náboženský zákon, nemusí hroziť, nemusí sa uchyľovať k radikalizmu, ale človeka osloví hrou na prirodzenú strunu jeho životnej túžby, a ten sa jej otvorí a odpovie na ňu. Vždy si musíme dať pozor na to, aby naše kresťanstvo neskĺzlo do náboženskej sféry, pretože tam nemá miesto. Ježiš priniesol životný štýl, ktorý vytrháva človeka z náboženského priestoru, v ktorom je namáhaný a preťažený, a namiesto toho ponúka nádych z plných pľúc. Problém je, že s Kristovým kresťanstvom z 99% nemáme skúsenosť. Predostreté je nám len ako náboženský systém. Preto nás neoslobodzuje, ale ešte väčšmi zaťažuje. V tom spočíva náš problém. V cirkvi preto musíme byť veľmi obozretní a otvorení reforme, aby sme pochopili citlivosť bodu, v ktorom sme z kresťanstva urobili náboženstvo, aby sme urobili krok späť a vrátili sa k tomu, čím kresťanstvo skutočne je.

Hovoríte o pôvodnej skúsenosti s Kristovým kresťanstvom. Je však dnes vôbec možné sa jej nejak priblížiť, rekonštruovať ju?

Pôvodná skúsenosť s Kristom a jeho posolstvom, s možnosťou jeho žitia, sú predovšetkým štyri evanjeliá a celý Nový zákon. Biblické texty Nového zákona, zvlášť evanjeliá, nie sú ničím iným než teologickou reflexiou skúsenosti prvokresťanských spoločenstiev s Ježišovým posolstvom. Preto sú pre nás smerodajné; nemáme totiž žiaden záznam Ježišovej reči, Ježiš sám nič nenapísal. Máme však k dispozícii evanjeliá, ktoré niekedy čítame ako historické knihy podávajúce historickú pravdu. To nás vedie k omylu a zrážke s ľuďmi, ktorí sa usilujú o dôsledne logické a doslovné pochopenie Písma. Povedia: „Však veríte rozprávkam“. Lenže my neveríme rozprávkam, ale tomu, že Ježiš Kristus a jeho posolstvo prinášajú naplnený život. Veríme v to na základe istej skúsenosti, ktorú máme s Ježišom a jeho posolstvom. V evanjeliách máme prístupnú ich teologickú reflexiu podanú teologickým jazykom s jeho symbolmi a obrazmi, a pre mňa je dôležité vedieť ich čítať. Keď idete do galérie, snažíte sa pochopiť symboliku farieb, zmysel toho, čo mi autor obrazom chce povedať. Nedívame sa predsa len na machule, za nimi je isté posolstvo. To isté sa týka biblických, evanjeliových príbehov. Nachádzame v nich posolstvo. Sú napísané iným jazykom, akým hovoríme dnes, sú napísané obrazne. Snažíme sa ho teda pochopiť, aby sa nám odhalilo to podstatné v jeho vnútri.

Ak hovoríme o porozumení, je dôležité byť pozorný voči výrazom, ktoré používame. Máme tu tri súvisiace slová – pokoj, mier a odpočinok – ktorých vzťahy a významy sa v jednotlivých evanjeliách líšia.

Evanjeliá nevznikli náhodou. Ich autormi sú literáti, vzdelaní autori svojej doby. Musíme si uvedomiť, že keď sa v tomto období niečo píše, je to určené pre úzku skupinu gramotných ľudí, nie pre masy. Autor si navyše dáva veľký pozor na to, čo napíše, pretože papier ako nosič informácie je drahý. Spisovateľ týchto čias si teda stokrát premyslí, čo napíše, a zvažuje každé slovo. To isté platí aj pre nás: keď pristupujeme k biblickému textu, musíme byť pozorní voči každému slovu. Isteže, autori evanjelií poznajú Starý zákon, Mojžišovu tradíciu. Výrazy, ktoré používajú, skloňujú v zmysle židovskej tradície, aby buď poukázali na kontrast voči nej, alebo na súlad s ňou.

Vrátim sa teda k tomu, o čom sme hovorili na začiatku: keď hovoríme o pokoji, nezamieňajme ho s mierom. Pokoj má v Starom zákone svoj vlastný zmysel a v tomto duchu je prenesený aj do Nového zákona. Nemyslí sa ním len mier, obdobie bez vojny, jeho význam je hlbší aj širší. Na Vianoce počujeme: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj.“ Lenže komu ten pokoj? „Pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Náš preklad vychádza z latinského „bonae voluntatis“, lenže nemôžeme sa ho pridŕžať úzkostlivo, pretože aj latinská verzia je len prekladom, jazykom originálu je gréčtina. A v ňom nenájdeme „pokoj ľuďom dobrej vôle“ v zmysle, že len tí, ktorí majú dobrú vôľu, majú nárok na plnosť života. Nie! „…a na zemi pokoj“ ľuďom, ktorých Pán miluje. Je dôležité, aby sme text pochopili správne. Anjel povie pastierom, ktorí sú marginalizovaní, na pokraji spoločnosti, že pre nich je tu plnosť života, lebo ich miluje Boh. A ak Boh miluje toho posledného marginalizovaného, ktorého spoločnosť aj náboženská inštitúcia odsunuli na okraj a povedali mu: „Pre teba spásy niet“, potom miluje všetkých ľudí. Ohlásená je tu plnosť života pre všetkých, pretože Ježišovo posolstvo sa začína od tých absolútne posledných. V tomto duchu musíme chápať pokoj, stále hovoríme o plnosti života.

Ťažko si ju však viem predstaviť bez reflexie. Potrebujeme ju preto, aby sme vôbec porozumeli, čo je plnosť, ako k nej smerovať. Žiada si to čas na premýšľanie či modlitbu, ktorý však nemáme, ak sme zahltení prácou. Spočíva zmysel šabatu či nedele práve vo vytvorení priestoru pre premýšľanie nad plnosťou života, o ktorej hovoríte?

Samozrejme. Ide práve o to, že v židovskej tradícii je deň odpočinku, sviatočný deň, časom, keď práca ide bokom a človek sa prejavuje nie ako otrok práce, ale ako slobodný tvor. Jeho sloboda pochádza od Boha. V deň odpočinku vstupuje človek do synovského vzťahu s Bohom, prežíva ho a to mu dáva možnosť reflexie, o ktorej hovoríte. Ide o čas zastaviť sa a pozrieť sa na to, čo sme vykonali. Aj Boh po práci odpočíval, aby uvidel, čo vykonal. V Písme je krásne opísané, ako bol zo svojho diela nadšený. Boh sa pozrel na dielo svojich rúk a potešil sa: Áno, podarilo sa to, je to super, som s tým spokojný! My sme však niekedy natoľko pohltení svojou prácou, že sa nezmôžeme na reflexiu s výnimkou povzdychnutia si, ako je náš život o ničom. Upadáme do depresie a iných psychických problémov. Nevieme sa zastaviť a pozrieť na to, čo sme vykonali, aby sme sa potešili: „Áno, podarilo sa to, mám za sebou dobrý týždeň“.

Deň odpočinku nám dáva možnosť vstúpiť do synovského či dcérskeho vzťahu s Bohom, keď si povedzme otvoríme jeho Slovo a máme čas sa nad ním zamyslieť. Deň odpočinku nám nie je nám daný ako príkaz či rozkaz, ale opäť ako možnosť. Pôvod takéhoto poňatia je už v Desatore Starého zákona, kde zo všetkých desiatich slov tvoriacich Dekalóg – hovoríme o desiatich Božích prikázaniach, ale mne sa to príliš nepáči, pretože v našej tradícii rezonujú práve prikázania, zatiaľ čo v židovskej tradícii sa hovorí o desiatich slovách, Boh dáva desať slov života, nie prikázaní, však „Toto rob a budeš žiť!“ je návodom na život – je najdlhším slovom práve to, ktoré sa týka odpočinku. Máme to zachytené v dvoch verziách, v knihe Exodus a potom v Deuteronómiu, a je to krásna formulácia: „Pamätaj na sobotný deň, aby si ho zasvätil“. Veľmi dobre sa to už začína: „Pamätaj!“. Popri svojich námahách, práci a povinnostiach na seba často zabúdame, zabúdame na to, že sme ľudia, že máme svoju dôstojnosť, že máme nárok na oddych, že máme nárok na to, aby sme sa nadýchli, a preto často podliehame diktátu práce a peňazí. Nemusia to totiž byť vždy len naši zamestnávatelia, ktorí z nás chcú dostať čo najviac, ale niekedy sme to my sami, ktorí sa na báze túžby po peniazoch staneme otrokmi práce.

Aha, aké je to aktuálne: „Pamätaj na sobotný deň!“. Nezabudni naň. Šesť dní budeš pracovať, ale siedmy deň je sobota vyhradená pre Jahveho, tvojho Boha. Nijakú prácu nebudeš konať ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec v tvojich bránach, pretože šesť dní tvoril Jahve nebo, zem, more a všetko čo je v nich, ale na siedmy deň odpočíval. Preto Jahve požehnal sobotný deň a posvätil ho. Je to veľmi dlhý text, v ktorom vidieť, ako Bohu záleží na tom, aby sme na odpočinok nezabúdali, pretože je pre nás dôležitý. Hovorí: Nechaj svet, nech si oddýchne. Človek je povolaný k slobode a dôstojnosti, nie je otrokom a podriadeným práce. Keď Boh posiela Mojžiša do Egypta, aby odtiaľ vyviedol ľud, Mojžiš prichádza pred faraóna so žiadosťou: „Prepusť môj ľud, aby mi na púšti pripravil slávnosť“. Veľmi zaujímavé! Nehovorí totiž: „Prepusť môj ľud, lebo už ho chcem mať doma,“ či čosi podobné. Nie! Dôvodom žiadosti o prepustenie je, nech sa otroci nadýchnu ako slobodní ľudia, nech majú slávnosť, sviatok a odpočinok. Platí to aj pre novodobých faraónov, zamestnávateľov, ktorí si musia uvedomiť, že ich zamestnanci majú svoju dôstojnosť, že nie sú len pracovnými nástrojmi, ktoré zabezpečujú peniaze, ale potrebujú si odpočinúť a majú na to nárok. Nie sú to otroci! Sami si to musíme uvedomiť: nie sme otroci.

Keď hovoríte o zdôvodnení Mojžišovej žiadosti, hneď mi na um prichádza myšlienka z Nietzscheho pozostalosti: „Nie je umenie usporiadať slávnosť, ale nájsť ľudí, ktorí sa nej dokážu radovať“. Neplatí to aj pre pokoj? Máme dni pracovného pokoja, spoločenské sviatky, lenže možno nestačí iba ich objektívna danosť, ale potrebujeme vedieť aj to, čo nám podmienky, ktoré pokoj predstavuje, umožňujú. Vieme vôbec, čo s ním?

Presne na to odpovedá evanjeliový príbeh o hosťoch pozvaných na kráľovu svadbu. Každý sa na niečo vyhovorí. „Kúpil som voly, musím ich ísť vyskúšať.“ „Oženil som sa, nemôžem prísť.“ Každý má niečo, čo mu bráni prísť. S Nietzschem musíme v tejto veci súhlasiť, práve toto je problém. Má niekoľko rovín, ja však budem hovoriť o tej náboženskej. Zo svadobnej hostiny kráľa, ktorý ide ženiť syna a pri tejto príležitosti nás pozýva na slávnosť, sme urobili príkaz. Sme predvolaní a budeme čeliť katastrofálnym dôsledkom, ak na tú svadbu neprídeme. Úplne mimo pôvodného zmyslu! Hovoríme: V nedeľu sa musíte zúčastniť na svätej omši. Prikázaný sviatok. Možno však prikázať sviatok? Nemusí vzísť z mentality človeka? Potrebujeme sa skutočne tešiť, pretože túto schopnosť strácame. Mnohí do kostola chodia zo strachu pred tým, aby sa po smrti nedostali do pekla, pretože by svojou neúčasťou na nedeľnej omši spáchali ťažký hriech. Prečo nepozývame ľudí do kostola tým, že sa v ňom schádza spoločenstvo, ktoré sa delí o radosť?

Nič však nie je stratené. Práve preto, že v náboženstve sa sviatky prikazujú a hrozia v súvislosti s nimi sankcie, ľudia sa ich stránia, ale vo svetskej sfére stále nachádzame túžbu byť spolu, deliť sa o čas a jedlo. Vezmime si jednoduchý príklad. Stretnete na ulici kamaráta a čo mu poviete? Poď, pozývam ťa na kávu. Alebo: Dáme si pivo! Prirodzene v sebe máme tendenciu zdieľať s druhým čas a jedlo, alebo teda aspoň kávu. To je dôležité, od toho by sme sa mali odraziť. Nijaká slávnosť sa nezaobíde bez obeda. Narodenie dieťaťa, svadbu, dokonca i smútok kohosi blízkeho prežívame pri stole a spoločnom jedle. Je to túžba, ktorá je v hlboko v nás bez ohľadu na emóciu, ktorú prežívame. Náš životný štýl nám však často znemožňuje ju naplniť. Všímam si to, keď sa v týchto dňoch zhováram so svojimi priateľmi, ktorí organizujú vianočné večierky či rozposielajú pozvánky na spoločné víkendové pobyty, no pozvaní často zareagujú: „Keby sme radšej dostali 50 eur!“. Podobné podujatia považujeme za stratu času. Je však dôležité, aby sme na spoločne strávený čas nerezignovali, lebo napokon môžeme skutočne skončiť pri tom, že si povieme: Čo sa budem trápiť s vymýšľaním spoločného programu, dám každému do obálky 50 eur a hotovo. Je len na nás, na čo položíme dôraz, či pre nás bude spoločne strávený čas dôležitý.

(S Rastislavom Dvorovým sa zhováral Martin Makara)