Roksolana Zharkova: Berte, hovorí ti ktosi

Bež, Euridika!

„Bež“, vraveli jej, „môže to prísť každú chvíľu.“ Mestá sú obkľúčené tankami nepriateľa, cez hranice sa vlečú raketové systémy grady a smerče, na nebi krúžia bojové lietadlá namiesto jarných lastovičiek. Času je málo. Chyť svoj vystrašený cestovný kufor a rýchlo doň nahádž všetko, čím si žila a všetko, kým si bola doteraz. Vlastne nie všetko, ale malú časť toho, príliš malú časť… A čo rodičia, sestra, práca, dom, kaktus na okne, kocúr na dvore, permanentka do posilňovne, objednávka do kaderníctva?

„Čo to trepeš?“ pýtali sa. Jedného dňa či noci môže všetko zmiznúť. V dyme, hrdzi, krvi, popole a hmle. Zbaľ si ruksak a vypadni, ty hlúpa. Sadaj na vlak, autobus, taxík, hocičo. Alebo si zvykni chodiť rýchlo, zvykni si bežať a neobzerať sa. A nech sa neobzerajú ani tí, ktorí ťa mali radi.

Nos pohodlné tenisky a fľašu vody. Zvykni si, že cestovný kufor je tvoj domov. Zvykni si pozerať sa pred seba, mať sto očí a sto uší, aby si nestúpila na hada alebo granát. Mať sto rúk, aby si pomohla tým, ktorí utekajú spolu s tebou. Deliť sa s nimi o jedlo a objímať ich, keď je najhoršie.

Bež! Pohyb nechráni len zdravie, netrénuje len svaly, neposkytuje len slobodu. Bež po asfaltových chodníkoch aj po zablatených poľných cestičkách. Bež mestami aj dedinami, dňami aj spomienkami. Preskakuj kopce aj pochybnosti, prekonávaj vzdialenosti, približuj sa k sebe samej. Trénuj dýchanie, dbaj na tlak a pulz, chráň si nervy. Menej navštevuj sociálne siete, vyhýbaj sa trpkým novinkám, aby si nepotrebovala anestéziu či lieky proti nespavosti. Máš svoje telo, v ktorom to musíš ustáť bez ujmy. Máš svoju trajektóriu, neschádzaj z cesty. Nestrácaj čas, bež!

Prázdne mapy ľakajú pustinou. Čo je v tých cieľových staniciach? Uprostred cesty sa pocit viny vláme do tvojho svedomia. A čo keď…? A čo ak…? Mlč, dievčatko. Zatneš zuby, stlačíš bolesť do pästí, zavrieš oči od únavy. Neobzeraj sa, lebo sa vrátiš znovu tam, odkiaľ utekáš – do Mariupoľa, Charkova, Kramatorska či Sievierodonecka. „Bež“, kričali jej na cestu tí, čo ju mali radi. „Bež, Euridika, bež!“

Preklad: Veronika Dadajová, prekladateľka, lektorka na Inštitúte ukrajinistiky Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove

Keď vyrastieš

Jeseň vyhládza vrásky na Božom mene.
Orechy letia na zem, rakety zostrelené.
Počuj, keď vyrastieš
(a ja s tebou tiež),
tak mi rozpovedz,
kto nás bude mať rád takýchto
nerozkvitnutých, také nezakorenené?

Kto nás vypustí do neba s dronovými vrabcami?
Kto nás postaví na stráž vedľa svojich oltárov?
Tvoje pľúca robia krik hroznovými strapcami.
Slová ronia víno a kvapčia do mestských dvorov.
Dážď rozdáva prijímanie,
v taške nosí ešte zopár chlebov.
Berte, hovorí ti ktosi,
prišli rovno z pekárne.
Ty naprahuješ ruky
a čakáš zázraky s dvoma cukríkmi či rybou.
Kým v stánku ktosi pre vás
rozkladá fľaše s vodou.

Dobre je byť navždy malým: ani jednu vojnu ani stratu,
ani jeseň na pleci,
čo škrtili by silou turniketu.
Z trička karmínová rieka
tečie do nášho bezradného sadu.
Ale sa urodilo hrušiek toho roku…
Kto ich všetky pozbiera?

Večery

ktosi nám z výšky rozdáva tie husté večery,
a ty nechceš nič iné, len prerásť cez vojnu, do jari,
a potom, celý ten prach a smog vydychuješ, po noci,
milovať je počúvať zvuk sirén v objatí vo dvojici
a počúvať rytmus vetrov, a kolísanie planét
a úlomky rozbitého svetla, a hojdanie nepriateľských rakiet,
a to, čo leží na dne morí medzi vami,
a to, čo ešte nikto nenazval žiadnymi menami,
a to, ako on zajtra odíde kamsi na Východ,
a to, ako ledva viditeľnú stopu zanechá nemý prúd,
a to, ako on zajtra kamsi na Východ odíde,
ako nemý prúd zanechá jemnučkú stop stôp
a to, ako marec mení koryto rieky,
a to, ako nad niekým horia hviezdy, lampášiky,
a to, ako ti tuhne gáfor v husliach,
ako hlbší je každý krok a každý pohyb ťažší v kostiach
a čiasi krv zavlažuje polia naše
a bolesť po dažďoch vyparujú spraše,
ako sa nad nimi sklonili všetci mučeníci, svätí…
a vy objímali ste sa ako po prvý raz v žití,
a pretŕhali sa struny všetkých ciest
a rozsýpal sa tíško za oknami sneh
a nijaká sila neostáva
ísť do hustých večerov,
čo ktosi nám z výšky rozdáva…
a neostáva nijaká sila
ísť
do hustých večerov,
čo ktosi nám rozdáva z výšky…

Preklad: Kristína Karabová, prekladateľka