Stanislav Rakús: Dom na Agátovej ulici

(z knihy Ľútostivosť)

Ulica ľahtikársky pokladala kadekoho za blázna. Neboli to blázni nebezpeční, ale, ako sa im od dávna hovorilo, tichí. A možno ani naozajstnými bláznami neboli. Patril k nim napríklad Lib. Býval na konci ulice a mal trocha zvláštny výzor. V čase nespavosti vychádzal na strechu a pozoroval voľným okom i akýmsi predpotopným, od Chynoranského kúpeným domácim ďalekohľadom život, žiarenie a iné osobitosti nočnej oblohy a hviezd. Keď išiel okolo nejaký cudzí človek, občas naňho hrozivo a zároveň priateľsky zaštekal. Anton Kalamár sa zas ustavične usmieval, postupne si zničil chrup a prskajúc na počúvajúcich, rozprával bez prestania dve na tri. Hocikoho, aj neznámych a mladších ľudí, z ničoho nič pozdravil ruky bozkávam.

Takých, akými boli títo a ďalší blázni na Agátovej ulici, by sa našlo aj na iných uliciach v štvrti Lipová viac než dosť. Dôležité bolo, že nevzbudzovali nijaký strach. Platilo to aj o bývalom lekárnikovi Ochtinskom, ktorý v nových pomeroch prišiel o lekáreň, zastavoval ľudí, vyčítavo sa im pozeral do očí a hovoril: Tak, tak!

Viditeľné bláznovstvo tu skrátka malo svoju pokojnú, skôr rozptyľujúcu ako hrubú povahu.

Skutočných bláznov, tých, čo nevychádzali na strechu, nezdravili všelijakých výrastkov, nehovorili Tak, tak, ale žili svoj skrytý nebezpečný život v útrobách domov alebo v ústavoch, malo byť v Lipovej tiež niekoľko, no okrem najbližších príbuzných len málokto o nich vedel. Naozajstnú hrozbu a napätie však vyvolalo to, keď sa v prímestskej obci Nižná Hrana, ktorá susedila so štvrťou Lipová, prihodila hrozná, strašidelná vec.

Tam jedného dňa nadránom zabil inžinier Parák svoju ženu, dve malé deti, otca, potom naštartoval auto a v obrovskej rýchlosti vrazil do stĺpa. Svoju matku nezabil, lebo bola už dávno mŕtva.

Keďže Parákova žena chýbala bez odôvodnenia už hodinu v robote, dostala v to ráno Vilma Vozárová, staršia z dcér rodiny, žijúcej na Agátovej ulici, pokyn, aby – kým sa nezistí, o čo ide – neprítomnú Emíliu Parákovú ako svoju najbližšiu spolupracovníčku zastupovala pri okienku.

Len čo vysvitlo, k akej tragickej udalosti došlo v rodine Parákovcov, poveril riaditeľ Fosík Jána Čižíka, aby ako človek s dobrou znalosťou jazyka pripravil a predniesol v mene pracoviska na pohrebe Emílie Parákovej, ktorú ešte aj na druhý deň po jej vražde zastupovala pri okienku Vilma Vozárová, smútočnú reč a aby do svojho rozlúčkového príhovoru zahrnul i deti zosnulej.

Táto úloha, riaditeľ Fosík ju predniesol dôrazne za prítomnosti viacerých zamestnancov, mala trocha pomstychtivý a ironický podtón, o čom svedčilo aj to, že Ján Čížik si v tej chvíli popravil nohavice, ktoré sa mu kĺzali po okrúhlom bruchu, a tak i jemu bolo jasné, o čo ide.

Prítomní zamestnanci si hneď v duchu vybavili nie tak dávny čas, keď na oslave, usporiadanej pri príležitosti riaditeľovho štátneho vyznamenania, mu Čížik povedal, že sa nehovorí orginál, ale originál a potom ešte, že sa nehovorí ani pernamentný ale permanentný. Tieto jazykové poznámky podnietila zrejme Čížikova alkoholická zádrapčivosť vyvolaná spomienkou na bujarú oslavu, pri ktorej ho riaditeľ označil za sukničkára. Bola to pre Čížika dosť zahanbujúca, priam ponižujúca udalosť, neúspech, z ktorého sa nevedel dosť dlho spamätať.

Podľahol mylnému dojmu, že Aneta Kazimírová, mnohoročná bezdetná vdova, má oňho vážny záujem a krátko nato, ako rozjarená  a omámená alkoholom prestala tancovať na stole, ju podgurážený Čížik požiadal o ruku. Odmietla ho a on si v ten večer, keď sa všetci zasmiali a riaditeľ ho označil za sukničkára, najmenej päťdesiat ráz dvihol nohavice, kĺzajúce sa mu po okrúhlom bruchu. Samopašná zábava sa od tej chvíle začala zadŕhať.

Celú situáciu zachraňovala Vilma Vozárová, ktorá aj vtedy, ako pri rozličných iných príležitostiach začala podnapitú spoločnosť usmerňovať a dirigovať, aby zaspievala zvláštnym spôsobom pieseň „Nepôjdem domov až ráno…“. Teraz všade „e“ zakričala a podnapité kolegyne a kolegovia sa pod vplyvom trápnej situácie radi podriadili jej dirigovaniu a spustili „Nepejdeme deme vež réne,/nepejdeme deme vež réne, ež bede deň“. A tak to s čoraz väčším smiechom pokračovalo cez „a“ „o“ až po „u“. Čížik nespieval. A nespievala ani mimoriadne tučná a mohutná Gréta Hlavatá, o ktorej sa hovorilo, že keď sa chce dostať na niektoré z poschodí a neisť po schodoch, musí použiť nákladný výťah. Venovala a závidiac výstrednej, na stole tancujúcej kolegyni, ktorú požiadal neúspešne o ruku, ho dráždila rečami o jeho sestre, lebo on, šikovný Ján Čížik, nikdy nič nedosiahne, pretože jeho sestra Irena žije ilegálne vo Viedni. Nebyť Viedne, pošepla mu, mohol by tu byť riaditeľom a nositeľom vyznamenania on. Čížik mal však zlú náladu a povedal obéznej kolegyni čosi nepríjemné. Keď spoločnosť spievala za dirigovania Vilmy Vozárovej „Nupujdumu dumuv už rúnu, už budu zus rúnu,/nepujdumu dumuv už rúnu, už budu duň“, Hlavatá mu povedala, že taký človek, ktorý si ustavične napráva nohavice, nemôže nikdy pomýšľať na miesto riaditeľa a tobôž nie na vyznamenania.

Vtedy ešte Emília Paráková žila.

Teraz bude mať Ján Čížik, ktorý sa ako mnoho iných ľudí s chuťou a škriepne zaoberá nesprávnymi a správnymi slovíčkami, ale celkove jazyk ani štylizáciu dobre neovláda, smútočný prejav pri tragickej udalosti.

Je však dosť možné, že riaditeľ ho poveril smútočným prejavom i preto, lebo sa mu zdalo nevhodné, aby pri takej morbídnej udalosti, ako je vražda zamestnankyne a jej detí, vystúpil on, riaditeľ a ešte k tomu aj nositeľ štátneho vyznamenania.

Pohreb sa konal koncom leta v prímestskej obci Nižná Hrana, na cintoríne vzdialenom iba dva kilometre od Agátovej ulice. Tam, do hrobu vedľa Parákovej matky, pochovali i jeho otca. Vraždiaceho inžiniera Paráka oddelili od jeho rodiny a určili mu ako miesto posledného odpočinku hrob na chátrajúcom cintoríne v meste.

Na pohrebe v Nižnej Hrane sa zúčastnilo mnoho ľudí z Agátovej ulice i ďalších ulíc zo štvrte Lipová. Bola medzi nimi ja rodina Vozárovcov.

Tragická udalosť v prímestskej obci vrhla zrazu zvláštne svetlo na samu obec. Ktosi si všimol, že sa v nej každý tretí, ba možno i druhý obyvateľ volá Parák. Je to tak zrejme preto, lebo tam vstupujú do manželstva bližší i vzdialenejší príbuzní a ich potomkovia. Z čohosi takého mohlo vyplynúť aj Parákovo poznačenie a jeho krvavý čin.

Vyšlo najavo, že inžinier Parák bol v poslednom čase vážnym pacientom na psychiatrickom oddelení, ale tlak, ktorým počas hospitalizácie pôsobil na svoju ženu, nezvládla a podpísala reverz. Tak sa dostal z nemocnice domov.

To, čo vykonal potom, kvalifikoval istý odborník ako rozšírenú samovraždu, vyvolanú neznesiteľným pocitom zo života, pred ktorým chcel uchrániť okrem seba aj svojich najbližších.

Parákovi susedia vraveli, akým abnormálnym spôsobom ochraňoval deti pred prechladnutím, ako bolestivo im čistil nosy i uši a ako ich v strachu pred ochorením podroboval aj iným drastickým procedúram.

Nik zo spolupracovníkov zabitej Emílie Parákovej nevedel nič o povahe a spôsoboch jej muža, nik nevedel nič ani o tom, že sa liečil na psychiatrii a dostal sa z nej iba na reverz.

Emília Paráková bola samotárska, uzavretá žena, vykonávala si svoju prácu tak, ako mala, s nikým neprichádzala do konfliktu a po úradných hodinách sa hneď náhlila domov.   Nezúčastňovala sa ani na častých oslavách, večierkoch a podujatiach, ktoré sa uskutočňovali na pracovisku, a ak ju spočiatku kdekto prehováral, aby sa s ostatnými zdržala a trocha zabavila, vždy sa odvolala na to, že sa musí venovať svojim malým deťom a navštevovať chorú matku na opačnom konci dediny. Potom už s Emíliou Parákovou na oslavách nikto nerátal.

Podobne ako ľudia z Agátovej ulice a štvrte Lipová – tam bola i budova úradu – aj ona, žena z prímestskej obce Nižná Hrana, tajila problémy s manželovým duševným zdravím a jej tragédia spôsobila, že po tejto udalosti ľudia  stav svojich duševne chorých ešte úzkostlivejšie utajovali.

Na Agátovej ulici sa už prestalo ľahkovážne hovoriť aj o bláznoch. Obyvatelia takú poruchu, akou trpel na strechu vychádzajúci a štekajúci Lib alebo Anton Kalamár so svojím prskaním, bezobsažným rozprávaním a pozdravom ruky bozkávam prehodnotili a presunuli z priehradky bláznovstvo do priehradky čudáctvo.

Duševnú chorobu svojho syna Františka tajili i Vozárovci. Bol najstarší zo štyroch detí a dospelý až natoľko, že jeho dlhšia neprítomnosť v dome nemohla pôsobiť na obyvateľov ako čosi nezvyčajné.

František odišiel do vzdialeného kláštora dominikánskej rehole s úmyslom stať sa frátrom. Už niekoľko mesiacov bol v noviciáte a v rehoľnom štýle života sa nerátalo s tým, že budúci frátri majú navštevovať svoje rodiny. Navyše pri málovravnom Františkovi, ktorý nevzbudzoval pozornosť nijakými zvláštnosťami a znepokojujúcim správaním, zostali v pamäti ulice skôr jeho ryšavé vlasy, pehavá tvár a útla, trocha prihrbená, neduživá postava než čosi iné.

Keď Vozárovci dostali oznámenie, že ich syna Františka umiestnili pre jeho chorobný duševný stav do vzdialeného psychiatrického ústavu, ešte v ten deň, nedlho po tom, ako prišiel z roboty, sa jeho otec Cyprián vybral za svojím priateľom a rovesníkom Antonom Gímešom. Požiadal ho, aby ako železničiar, ktorý má režijný lístok, šiel čo najskôr vlakom do onoho vzdialeného psychiatrického ústavu a priamo tam zistil, čo sa Františkovi vlastne stalo.

Gímeš pravidelne navštevoval Vozárovcov a občas, keď bolo treba čosi vybaviť alebo kúpiť v nejakom meste, využíval svoje bezplatné cestovanie na železnici. Tak pár ráz navštívil aj Františka na chodbe pred vrátnicou alebo v prijímacej miestnosti stovky kilometrov vzdialenej dominikánskej rehole. Donášal mu zaváraniny a ovocie z vozárovskej záhrady.

Anton Gímeš bol príjemný, trocha zvláštny, trocha popletený človek so svietiacou lysou hlavou a fúzikmi.

Šestnásťročný Cyril, najmladší člen vozárovskej rodiny, ho volal husací strýko. Bolo to však preto, lebo neraz sa v dome pretriasal Gímešov vzťah k alkoholu i to, že ho nik, ako vravieval, nevidel opitého, lebo aj v mladších rokoch, keď ešte chodil na dedinské zábavy v Búrovciach, odkiaľ pochádzali Cyrilovi rodičia i on, Anton Gímeš, sa chránil pred opitosťou tým, že vypil pol litra husacej masti a potom už bola pálenka voči nemu načisto bezmocná.

Vozárovci, najmä matka Magdaléna si v neprítomnosti Gímeša občas z neho uťahovali, lebo nikdy nepôsobil tak, že je úplne triezvy. Bol fajčiar a svojím spôsobom i alkoholik a hoci pracoval na železnici, nedostal sa nikdy pre alkohol do ťažkej situácie, pretože nebol ani rušňovodič, ani výhybkár, alebo ten, čo obsluhuje závory, skrátka nevykonával zodpovedné, alebo iba akési pomocné robotnícke práce.

Jeho návrat z psychiatrického ústavu nepriniesol nijaký jasnejší výsledok.

Gímeš sa ocitol pred budovou zanedbaného, pochmúrneho psychiatrického ústavu, ktorý mohol byť v minulosti kúriou alebo kaštieľom, a keď sa dostal do vnútra, udrel mu do nosa pach stariny a vlhkosti.

Prišiel tam večer, v nevhodnom čase, mimo návštevných hodín, a azda aj preto sa mu nepodarilo spojiť s nijakým serióznym a zodpovedným človekom.

Keď sa domáhal stretnutia s Františkom Vozárom, vrátnik ho zaviedol do miestnosti, kde v slabom svetle, ba až prítmí, do ktorého bol, ako sa mu zdalo, ponorený celý ústav, zbadal mohutného bradatého muža. Podobal sa skôr na nejakého zriadenca a ošetrovateľa ako na lekára.

Gímeš povedal, že prichádza z veľkej diaľky za Františkom Vozárom, a preto by sa chcel dozvedieť, čo mu je a v mene jeho rodičov a súrodencov poprosiť o to, či by sa s ním mohol stretnúť.

Anton Gímeš, stál, zriadenec sedel, zíval, naťahoval sa, akoby sa prebral z tuhého spánku.

Potom chvíľu sústredene a začudovane pozoroval Gímešovu tvár, najmä bradavicu na jeho ľavom líci, akoby celá podstata Gímeša spočívala v bradavici.

Napokon ho požiadal, aby mu zopakoval, o čo mu ide.

Gímeš krátko pred príchodom do ústavu sa posmelil tým, že si niekoľko ráz potiahol z fľašky rumu, ktorú mal v kabele, po zriadencovej výzve očervenel a dôrazne zopakoval, prečo prišiel a na čo je zvedavý.

To zrejme trochu zaúčinkovalo, lebo zamestnanec prestal zívať, naťahovať sa, venovať výlučnú pozornosť Gímešovej bradavici a začal neochotne, ledva otvárajúc ústa, hovoriť čosi nejasné o chorobách. Potom zmĺkol.

Gímeš pocítil, ako sa toto stretnutie bezvýsledne krúti dokola a ak to bude pokračovať, on sa vráti späť s prázdnymi rukami, a preto si povedal, že aj za cenu bitky s týmto nadutým človekom bude žiadať, aby sa mohol aspoň na chvíľu stretnúť s Františkom. Dôrazný, hnevlivý tón napokon Gímešovi postačil, aby bradatý zamestnanec ustúpil a umožnil mu stretnúť sa s Františkom.

Bolo to pre Gímeša ťažké stretnutie, lebo František vyzeral v nemocničnom oblečení ako väzeň. Bol nesmierne smutný.  Nevedel, čo sa s ním stalo, nemohol si spomenúť, ako sa dostal do ústavu, iba prosí rodičov, aby ho odtiaľ vzali.

Pri ďalšej Gímešovej návšteve sa František ešte naliehavejšie ako predtým dožadoval, aby nemusel ďalej zotrvávať na tomto mieste, kde doňho púšťajú elektrinu a vyvolávajú v ňom veľkú tieseň.

Gímešovi sa tentoraz už podarilo spojiť s ošetrujúcim lekárom, ktorý povedal, že prepustiť pacienta možno iba vtedy, keď vezme na seba zodpovednosť rodina, konkrétne otec alebo matka.

Len čo sa Gímeš vrátil, rozpovedal, čo v ústave zažil, a keď si k tomu po dlhej ceste vypil u Vozárovcov niekoľko pohárikov rumu a zajedol i domácu klobásu a oškvarky, rozhovoril sa o svojej návšteve ešte detailnejšie. Vrátil sa aj k elektrine, ktorú púšťajú do Františkovho slabého tela a napokon dodal, ako úpenlivo prosí ich chlapec o milosrdenstvo, lebo iba ono ho môže zachrániť a dostať domov. Či už slovo milosrdenstvo František naozaj vyslovil, alebo si ho Gímeš vo svojom úsilí citovo zapôsobiť primyslel, isté je, že práve ono mocne zaúčinkovalo na Františkovu matku Magdalénu.

Slovo milosrdenstvo sa vracalo do jej mysle od dievockých rokov, keď sa stala spolu s inými dievčinami svedkyňou toho, ako sa v búrovskom jazere, ktoré ležalo za záhradami na dolnom konci obce, neďaleko miesta, kde žila aj Magdalénina rodina, topil jej sused, pätnásťročný Ondrej Štofík. Preboril sa pod ním ľad a on, zúfalo sa držiac rukami na okraji tej jazernej diery, postupne slabol.  Zbehli sa tam ľudia, a hoci dobre videli, čo sa deje, nik z nich mu nevedel pomôcť, pretože ľad bol krehký a lámal sa. Nepomohol ani rebrík, ktorý priniesli z Dugasovho domu, lebo aj ten najdlhší rebrík bol na záchranu chlapca krátky. Márne ho ľudia povzbudzovali, aby vydržal, nikto nevedel, čo spraviť. Ondrej ešte volal chvíľami o pomoc a krátko potom, ako znova zazrel svoju matku, vysileným hlasom ju oslovil a poprosil o milosrdenstvo, zmizol pod hladinou.

Aj Magdaléna Vozárová už zažila predčasnú smrť svojho dieťaťa. Malo iba dva roky, len o rok menej ako František a ona vo veľkom žiali vypovedala vtedy slová, ktoré ju celý život mrzeli: Krásna, čiernovlasá Jozefka zomrela a nepekný František zostal.

Tie slová sa trýznivo ohlášajú v jej duši aj teraz, keď je s Františkom zle, a jedinou úľavou sa pre ňu stalo rozhodnutie prijať ho za každú cenu doma.

Františkov pobyt v liečebnom ústave ťažko znášal i jeho otec.

Pri ochorení svojho syna a Gímešových správach o psychiatrickom ústave sa vracal k tomu, čo sa odohralo v jeho raných chlapčenských rokoch s bratom Dominikom, ktorý bol od neho starší o sedemnásť rokov. Pre tento vekový rozdiel vedel o ňom a o rozhodujúcich chvíľach jeho života viac z rozprávania rodičov a súrodencov, ako z vlastnej skúsenosti.

Volali ho Dominko, a keď mu Karol Bátovský povedal raz Domino, všetci sa pohoršili, lebo to vyznelo tak, akoby Bátovský vyslovil akési škaredé, neslušné meno, ktoré sa k Dominkovi a jeho dobrote vôbec nehodilo.

Ak on, Cyprián Vozár, alebo iný súrodenec niečo zlé vykonal, hneď mu rodičia hovorili, že Dominko by nikdy nič také nespravil. Aj sa preto naňho občas trocha hneval.

Dominko si jediný z búrovského domu spravil matúru a jediný z Búroviec študoval na vysokej škole. A zrazu tento tichý a pokorný človek dal z ničoho nič svojmu šesťdesiatročnému učiteľovi takú facku, že mu až spadli na zem okuliare.

Dominka vzali do nemocnice, a keď ho otec prišiel navštíviť, bol už mŕtvy. Zomrel za nejasných okolností, a preto niektorí Búrovčania hovorili, že možno ho tam aj zabili.

I to malo za následok, že teraz, pri dávnych spomienkach na brata sa Františkov otec Cyprián Vozár rozhodol odísť spolu s Gímešom po svojho syna a podpísať vyhlásenie, že ho berie na vlastnú žiadosť z psychiatrického ústavu domov a od tej chvíle zodpovedá za jeho činy.

A tak sa rodina začala pripravovať na Františkov príchod.

Vozárovský dom na Agátovej ulici pozostával z dvoch oddelených častí. V prednej boli tri izby, kuchyňa a predsieň, v zadnej, nazývanej prístavok, dve miestnosti. Táto neveľká zadná časť domu mala svoj samostatný vchod a v minulosti slúžila ako sklad konfekčného tovaru. Preto boli na oknách mreže. Dal ich tam spraviť jarmočník, od ktorého Vozárovci dom kúpili.

Prístavok mal aj povalu. Vychádzalo sa na ňu z vonkajšej strany po dlhom rebríku opretom o múr tesne pred dvojdielnymi drevenými dverami. Bola to trocha riskantná trasa, po ktorej sa nikdy neodvážili ísť rodičia. Práve to využívala Vilma, aby si mohla na tomto slabo dostupnom mieste nerušene zafajčiť.

Keď ju tam raz s cigaretou v ústach prichytil brat Cyril, ktorý bol v tom čase v akomsi fundamentalistickom období svojho života, začal ju škrtiť.

Vilma však bola dobrá herečka, veď pôsobila ako ochotníčka v Gerberyho divadelnom krúžku na Hrnčiarskej ulici. Začala predstierať svoju nehybnosť tak verne, až sa Cyril zľakol, či ju svojou zúrivosťou nepripravil o život.

V zmätenosti, ktorá ho ovládla, mu prišlo na um, že ju môže prebrať len tak, keď jej natrie oči mydlom. Zišiel po rebríku, potom zamieril do kúpeľne a vzápätí sa vracal tou istou riskantnou trasou aj s mydlom späť.

Vilma si za jeho neprítomnosti ešte pár ráz potiahla, a keď sa vrátil, opäť upadla do stavu znehybnenia. Pri štípaní očí, ktoré jej natrel mydlom, už Vilmine herecké schopnosti prestali fungovať, musela si ich okamžite začať trieť hánkami prstov.

Všetci Vozárovci bývali v prednej časti domu.

Do prístavku odkladali nepoužívané a nepotrebné veci, takže ako za jarmočníckych čias zostal aj naďalej akýmsi skladiskom, ktoré však nebolo treba ochraňovať pred zlodejmi mrežami.

Teraz ho začali pripravovať pre Františka.

Umiestnili doň posteľ, skriňu, stôl, vedro na vodu, lavór a dve stoličky.

Problém vznikol pri otázke, čo dať z prístavku preč. V tom sa rodičia vo svojom postoji rozchádzali.

Kým matka nepotrebné veci rada vyhadzovala, otec sa ich len ťažko zbavoval, a keď bolo treba čosi definitívne vyhodiť, začal mať k tomu akýsi nový, priam intenzívny vzťah.

Nepomáhalo ani matkino tvrdenie, že toho, čo mu je odrazu ľúto, sa už roky nedotkol a nebude to potrebovať ani v budúcnosti. Jemu sa však nepotrebné veci zdali pri pomyslení, že navždy zmiznú, veľmi dôležité a ich definitívne odstránenie by sa mohlo ukázať ako nenapraviteľná chyba. V spore medzi rodičmi došlo k tomu, že v prístavku nechali aspoň polovicu starých vecí.

Františkovo budúce obydlie sa tak stalo sčasti skladiskom harabúrd a sčasti skromným miestom na bývanie.

Keď nastal čas, Vozárovci sa vybrali na stanicu, aby privítali Františka.

Z psychiatrického ústavu ho privedú otec a strýko Gímeš.

K železničnej stanici sa blíži matka, Ema, Vilma a Cyril, dvaja súrodenci, ktorí po tom, čo sa stalo na povale pri Vilminom fajčení, už nemali nijaký vážny konflikt. A keby aj Vilma nebola prestala na povale fajčiť, Cyril by ju už nikdy neškrtil. Nešlo iba o jeho nepríjemnú skúsenosť, ale i o to, že sa v jeho nedospelom, premenlivom živote začal z neho rýchlo vytrácať fundamentalizmus.

Vilma bola pokojná, teší sa na príchod Františka. Hoci bol od nej starší, chránila ho kedysi pred deťmi, ktoré mu chceli ublížiť. Už ako malé dievča bola smelá, ale i roztopašná.

Jej opakom je sestra Ema. Tichá, samotárska, trocha vzťahovačná sa drží v chôdzi vzadu. Na jej tvári badať napätie, no nik ju nenapomína, neupokojuje. Všetci si zvykli na jej zvláštnu povahu.

Je však spoľahlivá. Matka ju popri Františkovi azda aj preto pokladá za svoje najlepšie dieťa. Na rozdiel od Vilmy ťažko nadväzuje priateľstvá. Je izolovaná, uzavretá. Už aj ona pracuje a odvtedy, čo bol František v psychiatrickom ústave a po tragédii v Nižnej Hrane, sa ešte viac uzavrela.

K Františkovi mala vždy silný, no navonok len málo prejavovaný, tlmený vzťah. Pokladala ho za dobrého a zároveň odvážneho človeka. Nezabúdala na to, čo v živote spravil.

Keď prechádzal cez ich mesto front, a vozárovská rodina evakuovala do Búroviec, on spolu so susedom Ištvaničom zostal dobrovoľne na Agátovej ulici chrániť dom, aby ich nevykradli. V najťažších chvíľach býval v pivnici.

Dobre sa pamätala aj na to, keď u nich nedlho po vojne nocoval búrovský bratranec Urban, trpiaci epileptickými záchvatmi. Ona vôbec nespala, lebo z vedľajšej izby sa  z času na čas ozývali desivé zvuky Urbanových epileptických záchvatov. Bol to však František, kto zostal celú noc pri Urbanovi.

A práve jeho, jej brata, čo nikdy nerobil nič zlé, postihne duševná choroba, pri ktorej nevie ani o sebe a on, jemný a mierny človek, sa môže zrazu dopustiť nejakého násilného činu. Podobne ako strýc Dominko.

Bude spať v prístavku. Nikdy tam ešte nespal, vždy spávala spolu s ostatnými v prednej časti domu. Príde noc, tma a František bude za mrežami, o ktorých rodičia nič nehovorili. Ona však cíti, že do prístavku ho umiestňujú práve pre ne. Predstavuje si, ako otec svojmu synovi hovorí, že prístavok mu pripravili preto, lebo vo svojom veku už potrebuje súkromie a vlastný priestor.

Zamkne sa tam, alebo ho zamknú oni?

Možno sa v noci pokúsi dostať na svoje staré miesto v prednej časti domu. Ak bude zamknuté, rozbije okno. Bolo by treba odložiť nože.

Ema sa usiluje zavrhnúť, odohnať tieto myšlienky, no kráča sa jej čoraz ťažšie.

Otec musel podpísať reverz, práve tak ako Paráková žena. To, čo sa stalo v Nižnej Hrane, spôsobila vraj pokrvná blízkosť. Podobne je to aj v Búrovciach. Možno na ňu doplatil Dominko, možno na ňu doplatí i František. Tak ako bratranec s epilepsiou.

Ema sa opäť a opäť pokúša odohnať tieto myšlienky. Nejde to.

Rodina kráča na stanicu, Vilma je veselá a chce rozveseliť i ostatných. Rozpráva smiešne veci, ktoré sa dotýkajú aj Františka. Raz dostal, vraví, ako malý chlapec pokyn očistiť zemiaky, no veľmi dlho mu to trvalo. Keď ho išli prekontrolovať, zistili, že ich umýva mydlom.

Vozárovci kráčajú, občas niekto niečo povie, Vilma spomenie akéhosi nového kolegu, ešte komickejšieho ako Čížik.

Na stanici, dvadsať minút predtým, ako má prísť vlak, ktorý bude navyše meškať viac ako štvrťhodinu, si rodina všimne, že Emy niet.

Vilma sa ide pozrieť, či niekde nezastala, nezdržala sa.

Vtedy ešte nik netušil, že jej nebude ani na druhý, ani na tretí deň.