Stopy haiku v snehu

(z Ďalekého východu na Slovensko)

Príroda je s haiku spätá od jeho vzniku. Priamo ju odráža pravidlo kigo, ktoré situuje každé haiku do konkrétneho ročného obdobia. Zima japonskému haidžinovi ponúka miesto na rozjímanie, ale aj návratnú detskú radosť, užasnutie nad bielou krajinou. Nehostinnosť prírody, ktorá sa na pár mesiacov uzamkne do seba, je v japonskom haiku vnímaná prirodzene a s pokorou.

Padá prvý sneh
Z bielej zajačej srsti
si spravme brady
(Bašó)

Pozrite deti
ľadovec – drahokamy
Všetci bežme von!
(Bašó)

Slnko už zimné
Na koníku môj mníšsky
primrznutý tieň
(Bašó)

Zimnú muchu som
ušetril Nakoniec ju
uchmatla mačka
(Issa)

Zimný les Zatneš
sekerou Uvidí ťa
stromová vôňa
(Buson)

Udrela zima
Neumyť si ani tvár
a znova čítať
(Šiki)

Premeny zimného obdobia nájdeme aj v haiku slovenských autorov a autoriek. Zdá sa, že k tejto téme pristupujú vo svojich haiku omnoho problematickejšie. Často v nich čítame závan smútku, ktorý pramení z chladu, z nevyslovenej otázky, čo zima prinesie a najmä, čo odnesie.

zamrzli ruže
v našej záhrade, smútok
skosil zimné sny
(Etela Farkašová)

ťaháme sane –
v zátylkoch nás omína
pohrebný sprievod
(Matúš Nižňanský)

ľadové piesne
ponad labyrint smrti
tiahnu havrany
(Štefan Kuzma)

Ich záujem o prírodný svet, napríklad zvierat či rastlín, je poznačený prítomnosťou človeka, jeho pohľadom, perspektívou.

Snežné sovy
konečne zasnežené –
v plechovej klietke
(Eva Urbanová)

drozdy na snehu
nesiem z domu jablká
naspäť k jabloni
(Peter Kovalik)

kamenné vtáky
pili vodu z fontány
aj keď zamrzla
(Štefan Kuzma)

snežilo husto
medzi vločky sa vtlačil
kŕdeľ havranov
(Eka Šipöczová)

v ruinách hradu
stádo kôz v chladnom snehu –
živá história
(Peter Hotra)

hranaté kaki
má od mrazu sladké sny
– a trpké reči
(Viktor Suchý)

Autori a poetky často využívajú možnosť prirovnať krásu prírodného javu k výnimočnosti ich vlastných pocitov (napríklad láska, radosť, smútkok, ale i menej zrejmých, ako ľútostivosť, clivota či dojatie).

Túžba: znášať sa
ako snehové vločky
na vaše vlasy
(Ján Zambor)

pohľad z rozhľadne
tak isto husto sneží
ako zo zeme
(Peter Kovalik)

bielym obrusom
prikryté polia. srnky
ako vyšité
(Eka Šipöczová)

prvé sneženie –
vločky, ktoré sa
nedotknú zeme
(Jela Abasová)

Padá prvý sneh
v predstavách rozkvitá
stará čerešňa
(Zuzana Konopásková)

zozimilo sa –
len slnko pod viečkami
hreje a hreje
(Matúš Nižňanský)

teplé espresso –
milá kaviareň víta
zimného chodca
(Peter Hotra)

šíra pláň a sneh
akoby do krajiny
vplávala hudba
(Igor Hochel)

naozaj zima
obzor skrehnutý vtákmi
v mojom vzdialenom srdci
(Mila Haugová)

Rovnako „uzatvorenie“ krajiny, jej pokrytie sa bielym tichom sa zrkadlí v človeku, to on sa potrebuje stíšiť, ponoriť do seba.

plynutie zimy
obrátená do seba
rátam biele dni
(Etela Farkašová)

zimná partita –
chveje sa vo mne hudba
biela, stíšená
(Etela Farkašová)

v treskúcej zime
duša mnícha zaspala
na veľkej skale
(Štefan Kuzma)

Ich zimné haiku často sprevádza akási magickosť a tajomnosť danej chvíle. Mnohé haiku obsahujú výrazné zmyslové vnemy, predovšetkým vizuálne a auditívne, ktoré mágiu daného obdobia umocňujú.

za zimnej noci
má svetlo v cudzom okne
všetky znaky sna
(Jela Abasová)

mrazivé ráno
ticho v hore naproti
je počuť až tu
(Peter Kovalik)

zimná záhrada –
tri vrany vyškriekali
slnko za obzor
(Matúš Nižňanský)

v očistnom tichu
čísi hlas vyspevoval
vianočné piesne
(Štefan Kuzma)

A napokon, frekventovaný je motív stopy, viditeľnej alebo naopak zmazanej, skrytej, či nepatrnej, čo evokuje hľadanie ľudskej pečati v krajine, jeho odkazu vo svete – napríklad aj prostredníctvom poézie haiku.

zvony a ticho
drobné zajačie písmo
v strapatom snehu
(Štefan Kuzma)

Slabiky haiku
na bielom snehu stránky
jak vtáčie stopy
(Daniel Hevier)

prehovárajú
kopýtkami do snehu
srny v rannej hmle
(Matúš Nižňanský)

V jasný zimný deň
do belasých stôp kladiem
svoj hlboký tieň
(Dalfar)

Sú malé stopy
zapísané v snehu kam
nikto nechodí.
(Andrea Kočalková)

Zostavila a sprievodné slovo napísala Eva Urbanová s dcérou.

Použitá literatúra:
ABASOVÁ, Jela. 2024. rkp.
BAŠÓ, Macuo. 2019. Haiku. Prel. J. Zambor a F. Paulovič. Kordíky: Skalná ruža.
Haiku v obrazoch. Klasické japonské haiku. Prel. J. Zambor a F. Paulovič. Bratislava: Ikar.
DALFAR. 2024. rkp.
FARKAŠOVÁ, Etela. 2012. Haiku. In: Romboid. Roč. 47, č. 2, s. 26-31.
FARKAŠOVÁ, Etela. 2014. Načúvam ránu. Bratislava: FO ART, s. r. o.
HAUGOVÁ, Mila. 2011. január; marec; apríl. In: KUNIAK, J., ed. Mávnutie krídel. Kordíky: Skalná ruža, s. 15-17.
HEVIER, Daniel. 2014. Luna na niti / Na niti mesiac. In: REPAR, S., ed. Haiku 2014. Ľubľana: KUD Apokalipsa, s. 6-55.
HOCHEL, Igor, 2011. šíra pláň a sneh; totožný s pierkom; za chytil som len. In: KUNIAK, J., ed. Mávnutie krídel. Kordíky: Skalná ruža, s. 23-25.
HOTRA, Peter, 2023. Skorá jeseň. Zvolen: Peter Hotra.
HOTRA, Peter. 2024. rkp.
KOČALKOVÁ, Andrea. 2023. bez názvu. In: Urbanová, E. O muškátoch, mravcoch a jarabinách. Ružomberok: Verbum, s. 68.
KONOPÁSKOVÁ, Zuzana. [31. 10. 2021]. Dostupné z: https://blog.sme.sk/konopaskova/poezia/dve-haiku-o-nadeji
KOVALIK, Peter. 2024, rkp.
KUZMA, Štefan. 2015. Prelet. Žilina: Georg.
NIŽŇANSKÝ, Matúš. 2024. rkp.
SUCHÝ, Viktor, 2024. rkp.
ŠIPÖCZOVÁ, Eka. 2024. rkp.
URBANOVÁ, Eva. 2024. rkp.
ZAMBOR, Ján. 2007. Sťahovavé srdce. Michalovce: OZ Zemplínska spoločnosť.