Veronika Dianišková: Vystaviť sa niečomu, čo nepripúšťa cúvnutie

Veronika Dianišková (1986) pochádza z Bratislavy. Od roku 2005 študovala na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení odbor divadelná réžia a dramaturgia. Aktuálne píše rigoróznu prácu z odboru mayológia (Mayské štúdiá) na Katedre religionistiky. Pracuje ako redaktorka a dramaturgička v rozhlase. Už niekoľko rokov sa venuje aj ľuďom bez domova ako opatrovateľka a sociálna asistentka v rôznych zariadeniach. Debutovala zbierkou Labyrint okolo rúk, za ktorú získala Prémiu Ceny Ivana Kraska 2006. Druhá zbierka Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh jej vyšla v roku 2014. Čoskoro plánuje vydať svoje tretie básnické dielo, z ktorého ukážku si môžete prečítať za rozhovorom.

Ako je to v tvojom prípade s triádou čítanie – elektronické médiá – písanie? Prejavuje sa u teba v niektorej z oblastí (ne)príjemná závislosť?

Príjemná závislosť sa u mňa prejavuje iba v čítaní hrubočizných románov. Natoľko sa do nich ponorím, že ich potom všade nosím so sebou a stále v nich mám zaborený nos. Často sú to klasici, alebo najnovšie Neapolská sága Eleny Ferrante. Mám aj elektronickú čítačku, ale tú využívam, len ak je pre mňa nemožné zobrať si so sebou „klasické knihy“, prípadne pri písaní rigoróznej práce mám práve v čítačke vedecké knihy. Ale je to skôr pomôcka, taká „ochutnávka čítania“, než skutočné čítanie. Aspoň pre mňa.

Internet?

Keď túto otázku rozšírime ešte aj na fenomén s názvom  internet, tak ten samozrejme využívam, ale keď ho nemám poruke, vôbec mi nechýba, naopak. Nemám ani smartphone a nijako ma to neobmedzuje. Takže v tomto zmysle, hoci využívam internet dosť, nehovorila by som určite o žiadnej závislosti. Svoje texty píšem tiež do toho, čo je práve poruke – mobil (ak mi cvrnkne do nosa nápad, ktorý by som mohla zabudnúť), zošit, zdrap papiera, ktorý potom vložím do diára, aby som ho tam neskôr isto našla. Keď nie je iná možnosť a ja v žiadnom prípade nechcem verš či vetu zabudnúť, zapíšem si ju aj na ruku… Nie som fixovaná na nejaký konkrétny rituál spojený s písaním, ani s čítaním. Ale mohla by som povedať, že básne píšem častejšie perom na papier a prózu alebo vedecký text spravidla skôr do počítača, lebo som lenivá to potom  prepisovať. Neplatí to však stopercentne a voľne sa to prelína.

Si rozhlasová redaktorka, dramaturgička a zároveň poetka. Je rozhlas médium, ktoré je k poézii prajné?

Pre mňa je rozhlas prajný k literatúre ako takej. Rozhlasové hry, fíčre, pásma… Verše. Je to celkom iný spôsob vnímania ako čítanie, ale pre mňa rovnako dôležitý.

V tvojej tvorbe sa dajú hojne čítať symboly, archetypy, mýty… Na katedre religionistiky sa venuješ odboru mayológia. Okrem toho, že sa mi výber odboru, bez okolkov, zdá veľmi netradičný až nepochopiteľný, aký súvis má s tvojimi veršami? Odtiaľ prichádzajú do tvojich básní symboly a mýty alebo odkiaľ vietor fúka?

To je dlhší príbeh. K mayológii som sa dostala cez pôvodnú fascináciu Latinskou Amerikou a literatúrou magického realizmu. Odtiaľ už bol len krôčik k mytológii a tradíciám pôvodných kultúr, a tak som potom dostala možnosť venovať sa práve mayskej kultúre a náboženstvu, lebo na katedre religionistiky taká možnosť je. Postupne som však zistila, že akademický život nie je pre mňa a  vedecká práca bola  pre mňa príliš vyčerpávajúca. Keďže pôvodne som študovala divadelnú dramaturgiu, musela som si doštudovať interdisciplinárne veci, čo bolo tiež dosť náročné. Ale zase som vďaka štúdiu mayológie absolvovala dva terénne výskumy v mayskej dedine v horskej Guatemale, čo bola naozaj nebývalá a veľmi vzácna skúsenosť. Táto cesta mala na moje písanie len jediný vplyv, že sa tá skúsenosť doň vedome dostala, lebo mi ponúkla inú perspektívu, perspektívu neustáleho pohybu, perspektívu úplne iného pohľadu na svet. Perspektívu odlúčenia sa od domova, možnosť písať o tom, čo chýba – ako vravieva aj Mila Haugová. O tom, čo je inak. V zbierke Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh to však nebola len Guatemala, ale aj iné miesta – Chile, Lisabon… Písala som na cestách, ale aj doma, zo spomienok. Občas sa mi zdalo, že to tým krajinám a ľuďom aj tak trochu dlžím.  V Labyrinte okolo rúk som ešte cesty ako inšpiratívne nevnímala a po Zlatých pávoch som ich zas prestala potrebovať. Už mi je doma najlepšie. A vôbec nerozumiem, prečo som sa vlastne mala potrebu trepať až tak ďaleko… ale vtedy som to asi vedela.

A teraz ozaj nevieš?

A vlastne viem to aj teraz, kvôli šíremu priestoru, pohybu, kvôli Vargas Llosovi, Márquezovi či Sepúlvedovi… Kvôli komunitnému vnímaniu života a menšiemu individualizmu, pretože to sa v Latinskej Amerike dá nájsť… Okrem mnohých iných skúseností.

Takže sa ani za básňou nepotrebuješ presúvať geograficky? A aká je tvoja cesta k nej?

Je pre mňa náročné vyjadrovať sa k svojej tvorbe ako takej. Tak ako medzi svetadielmi sú zlomy a oceány, tak sú aj medzi mojimi jednotlivými zbierkami. Po každej sa niečo uzavrie a niečo otvorí, po každej začnem žiť a písať inak, nastupujú nové skúsenosti, píšem o iných veciach. Takže ak som sa dakedy za básňami presúvala geograficky, teraz to už nepotrebujem. Ak by som sa presúvala príliš, hrozilo by, že by sa zo mňa stala lovkyňa zážitkov… A jednoducho som sa už nacestovala dosť. Hlbšie veci sa nedajú objaviť tak, že človek po krajine len prechádza. Navyše žijem v najkrajšej krajine na svete, kam by som chodila? Takže áno, potrebovala som, ale teraz už nepotrebujem. Literatúra je predsa všade, ak sa smiem vyjadriť tak okrídlene. A ak by som mala ešte za básňami cestovať, tak nie za svojimi – ale napríklad objaviť autentickejšie tie od Pabla Nerudu, Nicanora Parru či Gabriely Mistral či texty od Francisca Coloaneho či Hernan Riveru Letaliera. (Jeden píše o čilských končinách Ohňovej zeme, druhý o čilskej púšti. Tá krajina má všetky podnebné pásma!) To boli moje objavy, ktoré ma celkom pohltili, musela som si pre seba vedieť prepojiť ich tvorbu s ich krajinou. V tom tie cesty veľmi pomáhajú. Texty druhých sa otvoria tak, že zrazu skrátka existujú samé osebe a nepotrebujú interpretáciu.

Ján Gavura na margo tvojej tvorby napísal, že vytváraš „…poeticko-psychologické pásmo vlastného vedomia; záznam procesov, stavov a emócií, ktoré sa metonymicky viažu na autorský subjekt.“ Ak poviem, že výraz – pásmo – prezrádza tvoju inklináciu k divadlu, vnucujem mu tento význam, alebo nejako predsa len súvisí s dramaturgiou, ktorú si študovala?

Líši sa to od zbierky k zbierke, ale do každej sa divadelný princíp nejako dostal. V Labyrinte okolo rúk šlo možno skôr o vnútorný konflikt, drámu, ale ťažko sa mi to hodnotí už s takým časovým odstupom.  V najnovšej zbierke (ktorá ešte nevyšla) sa divadlo prejavuje hádam len v kompozícii obrazu ako potenciálne divadelného celku, kde je text priestorom osobnej drámy, monológu  či dialógu. Ale celkovo divadlo a jeho postupy nie sú pre mňa významným inšpiračným zdrojom.

Už niekoľko rokov sa venuješ  práci s ľuďmi bez domova. Občas sa objaví v médiách správa o týchto témach v kontexte celospoločenskej a politickej situácie na Slovensku. Ale môžeš nám sprostredkovať správu celkom osobnú, ktorá objasní dôvody tvojho záujmu v kontexte tvojej mladosti, tvojho života?

Hneď po tom, ako som doštudovala VŠMU sa mi podarilo zamestnať sa v rozhlase. Prácu som si veľmi obľúbila, ale chýbal mi kontakt s ľuďmi a potrebovala som tiež robiť čosi užitočné. Stretávať sa s realitou, zašpiniť sa od života. Vystaviť sa niečomu, čo nepripúšťa cúvnutie, čo je naozaj, kde ide o život. A byť toho súčasťou. Overiť si – nie len počúvať, akými naozaj sme. Tak som začala najprv ako dobrovoľníčka v organizácii Depaul Slovensko, neskôr som v tej istej organizácii  pracovala v nocľahárni a ešte neskôr som dostala prácu opatrovateľky v zariadení pre chorých ľudí bez domova – v Útulku svätej Lujzy, ktorá je tiež jedným z projektov Depaul Slovensko. Momentálne som s tou prácou skončila kvôli totálnemu vyčerpaniu, ale ostala mojou srdcovkou. Čo mi ešte z toho ostalo, sú moje texty, zápisky v denníku a napríklad aj poznanie, ako sme všetci na jednej lodi. Aké ľahké je dostať sa na ulicu a ako veľmi to človeka ničí a blokuje. Tempo premeny, ktorá nastane, ak niekto ostane na ulici s popretŕhanými sociálnymi a inými väzbami, je naozaj závratné.

Môžu pomôcť pri rozvíjaní sociálnych zručností ľuďom bez domova, pri ich „znovu zaradení do života“ napríklad aj kultúra a umenie vo forme literatúry? Na Slovensku máme časopisy, ktoré sa venujú tejto oblasti, ale čo poézia, próza…

Skôr nám (majorite) môžu  literárne formy na túto tému pomôcť pochopiť, čo bezdomovectvo alebo sociálne vylúčenie naozaj je, nakoľko človeka zasahuje. Čo je to boj o život.  K tomu sa priblížil napríklad Víťo Staviarsky, predovšetkým vo svojej próze Záchytka. Ale je to svet, o ktorom sa píše naozaj ťažko. Ani ja neviem, nakoľko som si na to vôbec mala trúfnuť. Stále by sa o tom dalo písať aj presnejšie… A realita je aj tak ešte tvrdšia ako akékoľvek texty.

A kde je tvoj domov?

To sa mi teraz osvetlilo, keď si mi položila túto otázku – domov je pre mňa tam, kde sa ja o niekoho starám a kde sa niekto stará o mňa. Určite nejde o geograficky presne určené miesto. Definuje ho aj obyčajnosť.

(S Veronikou Dianiškovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)