Veronika Šikulová: Tak chcem písať!

Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobila ako novinárka, v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou krátkych próz Odtiene (1997), za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali knihy Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), Medzerový plod (2014), za ktorý získala cenu Anasoft Litera, Petrichor (2016), Tremolo ostinato (2020), Líštičky majú rady teplo (2022) a i. Svojim, ale aj iným deťom venovala veselé knižky To mlieko má horúčku (2006), Pozor, bodkovaný pes! (2021) a Zelená pošta (2022). Má dve deti,  Vincenta a Barboru, dalmatínca Dunča, stovku ruží v záhrade a žije a tvorí v Modre na námestí za zelenou (dnes už modrou) bránou.

 

Tvoje prózy sa začínajú zaľudňovať, okrem vnútornej skutočnosti je čoraz viac dôležitá aj tá vonkajšia, sociálna. Prečo takýto obrat a je vôbec?

Nevnímam to ako nejakú zásadnú zmenu. Možno je pravda, že kedysi som sa programovo vyhýbala poviedkam o ľuďoch, ktorými som začínala. Moje prvé poviedky boli o čudákoch. Prvá sa volala S kým sa budem hrať a bola o čudáčke, ktorú som stretávala cez prázdniny a ktorá napokon zomrela. Rudolf Sloboda mi po jej prečítaní napísal do svojho románu Rozum venovanie: Milej Veronke, budúcej spisovateľke. Cítila som sa ako Saganová, no vzápätí mi povedal, len mi nevrav, že si nečítala otca, a mne bolo jasné, čo má na mysli – nielen tú postavu, čudáčku, ale aj istý tonus, ktorého som sa až úporne snažila zbaviť, aby nás čitatelia  neporovnávali. Poviedky o ľuďoch, o ktorých v súkromí väčšinou rozprávam, som si písať zakázala. V Líštičkách… (Líštičky majú rady teplo – pozn. M. S.) sú tri či štyri, tie som si musela napísať, chcela som fotografie sveta, ktorý odchádza aj s jeho zvykmi, ale najmä s jazykom, držaním, tým myslím možno nejaký národný tonus, to, čo je a nie je dôležité, hoci slovu národný by som sa  dnes a u nás rada vyhla, lebo dostáva po hube v iných súvislostiach. Aby sa vedelo, aby som ja vedela a aby moji čitatelia vedeli, že ja viem…

–

Z tvojej odpovede cítim nostalgiu za odchádzajúcim svetom – v čom bol pre teba iný ako ten dnešný, prípadne čím sú nahradené niekdajšie zvyky a minulý jazyk?

Necítim žiadnu nostalgiu. Svet neodíde naraz, zmeny sa dejú nebadane a pomaly, zrazu sa obzeráme a z času na čas nám čosi zachýba. Zavše cítim až akúsi škodoradosť, ktorú si vysvetľujem vlastným starnutím. Mám ti povedať o jazyku? Ty si literárna vedkyňa, musíš to vidieť na textoch, ktoré čítaš, na literatúre! To, ako nie je dôležitý. Chýba štýl, istý druh jemnosti, citlivosti pre veci, latku, cez ktorú sa „podliezalo“, ktosi odkopol. Inak si neviem vysvetliť existenciu niektorých kníh v slovenskej literatúre… Ja sa len trochu cítim sama. Raz som mame doniesla na onkológiu časopisy. Keď som prišla znovu, povedala mi, že je rada, že už tu nebude.

V posledné dni som jej prečítala niečo z otca a z Ruda, aby vedela, že to s tou literatúrou nie je také zlé…

–

Viem, na čo narážaš – dnes sa v diskusiách o literatúre často vynecháva to najpodstatnejšie v texte: štýl, ku ktorému patria aj také maličkosti ako tri bodky a výkričníky. Na druhej strane, vždy bolo málo autorov, ktorí štýl mali a v tomto zmysle sa veľa v slovenskej literatúre nezmenilo, len napríklad Vilikovského vystriedal Balla. Kto podľa teba štýl má?

Neporovnávala by som Vilikovského a Ballu, hoci si ich oboch vážim ako spisovateľov. Dušan Dušek má svoj nenapodobiteľný štýl, aj Jana Bodnárová, Márius Kopcsay, na ktorého sa trochu v debatách zabúda, Alta Vášová, Richard Pupala, no tiež Ľubo Dobrovoda, ktorému mnohí nevedia prísť na meno!

Ja čítam všetko, čo vychádza, no väčšinu z toho nepovažujem za literatúru. V poslednom čase sa dosť nútim do toho, aby som tie dievčence dočítala do konca. Mám rada disonancie, aj experimenty. Obdivujem Marcela Prousta, Pétera Esterházyho, Pétera Nádasa, nevadí mi hrubosť ani vulgárne výrazy, neprekáža mi hľadanie vlastných výrazových prostriedkov, no prekáža mi ohŕňanie nosom nad tým, čo bolo dobré,  a vadí mi všetko, čo sa hrá na  módu, istý druh slovenského populistického schematizmu. Veď áno, dobré je, keď si mladý človek popáli prsty, je jedno, kde a ako človek začne písať, pokiaľ v tom cítiš poctivosť. No ako hovorí Jan Skácel: „Kdo podceňuje teorii, je hlupák. Kdo ji nadřazuje citu a instinktu, je dvojnásobný hlupák.“

–

Okrem Dušeka si spomenula aj Pupalu, okrem Bodnárovej aj Dobrovodu, nejde potom o generačné kvalitatívne rozdiely, ale – o čo vlastne?

To, čo mám ja na knihách najradšej, je chuť rozprávať, keď cítiš, že tento človek to musí, nielen chce povedať, lebo mu odtrhne ľadviny! Nebanálnosť! A, samozrejme, štýl, spôsob prehovoru, každý z nich má vyhranený spôsob písania. Keď som redigovala Dobrovodov nezredigovateľný rukopis, prekvapil ma jeho talent, takmer živočíšne rozprávačské nadanie aj jeho poctivosť a zodpovednosť voči textu. U Dušeka ma zase fascinuje malebnosť… Pri väčšine próz, o ktorých sa tu úplne vážne debatuje ako o umení, však mám pocit, že ide iba o lepšie slohy. Ja som ostrieľaná čitateľka, viem prečítať text, aj keď sa mi nepáči. Niektoré z týchto brožúrok, väčšinou ide o nerozsiahle dielka, som však nedočítala, možno by som si od vás, literárnej kritiky, mala dať vysvetliť dáku mne utajenú teóriu novodobej literatúry.  Videla som pred rokom či dvoma, neviem kedy, pred sebou sedieť na Anasofte Altu Vášovú, a hanbila som sa pred ňou.

 –

V tvojich textoch sa objavujú reálne, často známe osobnosti, či už živé alebo mŕtve – spisovatelia, maliari, no tiež príbuzní, susedia, ľudkovia, všetkých vnímaš s istou empatiou. Tvoje postavy nie sú sémanticky diferencované, každá z nich má svoje pozitíva aj slabosti. Chceš vytvárať takýto, povedzme že kadlečíkovský šerosvet?

Trochu si mi zalichotila. Ja nechcem vytvárať nič nové. Chcem, aby sa vedelo, že aj pred nami tu žili ľudia. Podobne ako Nabokov, keď odišiel z Ruska a zapisoval si niektoré ruské slová, aby na ne nezabudol, ja si zapisujem podaktorých ľudí. Aj na spisovateľov a maliarov sa dnes zabúda. Marta, veď ja som bola na návšteve u Margity Figuli! Spávala som v postieľke po Zuzanke Rúfusovej… Tiež som riadna vykopávka!

–

U Figuli? Ja som jej kedysi posielala otázky do rozhovoru, odpovedí som sa už nedočkala, hoci by som ich rada počula. Čo si sa od nej dozvedela ty? Do akej miery nás ovplyvňuje tradícia, aj v zmysle poznania takýchto osobností?

Bola som vtedy mladé dievča, veľmi sa mi páčila. Veľmi živo reagovala a vypytovala sa a bola vtipná. Zaujímala sa o dianie v literatúre, medzi nami mladými, hoci už bola staručká. Slovenskú literatúru poznám veľmi dobre. Čítala som Hollého, Bajzu a ľúbila Fándlyho, Timravu nadovšetko, Švantnera, ktorého mnohí objavili až teraz, Chrobáka aj Figuli, v ktorej knihách som si aj nedávno listovala. Teraz, vo Francúzsku, čítam Zolu a Balzaca. K niečomu sa vraciam, iné nanovo objavujem. Často v starých slovenských prekladoch, ktoré sú napriek istej archaickosti vynikajúce, opatrené doslovmi, ktoré by mohli byť štúdiami.

Figuli aj s jej akokoľvek aktuálnym Oloveným vtákom či Tromi gaštanovými koňmi by bola smiešna, dnes sa o láske píše inak, treba sa na ňu pozerať zo všetkých strán, otvorenejšie, až voyersky, tajomstvá ani prekvapenia sa nenosia, hovorí sa iným jazykom, dovolené je to aj nakresliť, no napriek tomu cítiš, akú váhu mali slová, aké bolo dôležité, že tu takí ľudia ako Švantner, Chrobák č Figulička boli a písali.

–

Modra síce v tvojich textoch nenadobúda mýtické rozmery, ale je rozpoznateľná a pre tvoje postavy dôležitá, akoby tvoje postavy ani nepotrebovali vycestovať do veľkého sveta. Prečo?

Potrebujú vycestovať! Napísala som detskú knižku Strom života, ktorá je vo vydavateľstve Slniečkovo, predtým som ju poslala Erikovi Grochovi, a jej príbeh sa odohráva v Amerike.  A teraz sedím v parížskom ateliéri na brehu Seiny a píšem o Francúzsku. Kým sme s mužom cestovali, chýbali mi všetci doma, predstavovala som si domov ako pevnú pôdu pod nohami. Teraz sme v Modre, cestujeme  málo a ja som si uvedomila, ako veľmi som doma aj tam, kde som sa predtým cítila ako cudzinka.  Tak si aspoň vždy, keď môžem, odskakujem do Francúzska, trochu si tam ako v zemi kráľa Miloslava zaskáčem, zrazím podpätky a vrátim sa do pezinskej knižnice, kde som knihovníčka.

–

Modra je však topos, ktorý patrí do tvojich próz podobne ako lyrická obraznosť i vulgarizmy. Doma sa síce môžeme cítiť všade, ale aj tak, čím je pre teba Modra domovom?

Modra je pre mňa to, čo bola pre Slobodu Devínska Nová Ves. Miesto, kde bývam, kde sa hnevám na susedov, kde s nimi „štrikujem klebety“, kde takmer každého poznám, kde mám hodenú kotvu, a kdekoľvek som, cítim, ako sa to moje lano napína a ťahá ma domov, hoci sa už na druhý deň na niekoho z Modry naseriem. Malé mesto, so všetkým, čo k nemu patrí.

– 

Má podľa teba zmysel uvažovať o regionalizme v literatúre? Mám na mysli napríklad Štefana Moravčíka a Záhorie, ale rovnako Václava Pankovčína a jeho Marakéš či Rantaprapán.

Spomenula si Pištu Moravčíka a Vaša Pankovčína, lenže to sú veličenstvá. To nie je regionalizmus, ale mapa, aká sa podarí málokomu! Jedna z rád o písaní, ktoré mi tatko nedal, bola, aby som nepoužívala nárečové výrazy, lebo otrávim čitateľov, títo dvaja však  neotravovali. Pre niektorých je regionalizmus smiešny, no mne sa páči aj u Marcela Pagnola, ktorý je francúzske rodinné striebro, ale tiež u Pála Závadu! To, že niekto odniekiaľ je, je dôležitý životopisný údaj, a to aj literárny.

– 

Vo svojej tvorbe využívaš postupy rôznych druhov, žánrov, umení, no tiež viachlasnú naráciu. Jedna z tvojich poviedok, napísaná v maďarčine, bola prijatá aj kriticky, hoci podobné postupy sú v domácej či v svetovej literatúre bežné, čo myslíš, prečo?

Áno, žiaden nový postup som nevymyslela, experimentovanie s textom, so spôsobom, ako a kadiaľ a prečo k tvorbe patrí, tým si prejde každý, kto tvorí a nad umením rozmýšľa. Napokon sa vráti k overenému postupu, nájde svoju formu alebo bude experimentovať do konca života. Premýšľanie o možnostiach písania ma fascinuje, čo sa len sčasti dostáva do mojich textov. Čitatelia majú šťastie, že sa vo mne bije experimentovanie s istým tradicionalizmom, a tak sa tie vrstvenia či rôzne textové hry do mojej tvorby takmer nedostávajú. Jazyk je fascinujúca vec. Text napísaný v maďarčine bol recept na guláš zo sumca, ktorý sa v Tremole ostinato  viackrát spomína, tak som tam ten recept pridala, no, mimochodom, je tam aj nemecký úryvok z Goetheho. V jednom Bergmanovom filme sa postavy zhovárajú vymysleným jazykom a divák mu rozumie. Chcela som tam mať bratrancov a sesternice z cudziny. Tremolo… sa hrá na babylonskú vežu, ktorú som stavala neďaleko Dubovej, pri Modre.

–

Literárna kritika a ty?

Rada by som ti povedala, že na to seriem, ale  nie je to tak. Najskôr však poviem čosi, čo som chcela napísať už dávnejšie, ale viacerí by to vnímali ako moju urazenú ješitnosť, závisť či iný slovenský neduh, čo som nechcela. Na Slovensku máme dve alebo aj päť literatúr. Jednu má rada literárna kritika, inú nie, ale jej čitatelia sa nájdu, potom je tu žánrová literatúra, detektívky, ženské a historické romány, thrillery…  Keď si vezmeš, ako málo ľudí umeleckú literatúru číta, je až smiešne venovať jej takýto priestor. Keby šlo o snobizmus, ten sa dá v umení prepáčiť, no na Slovensku sa za literatúru považujú slabulinké texty, ktorým by som nedala cenu ani v stredoškolskej literárnej súťaži, a vážne sa o nich diskutuje. Povedala by som aj viac, ale nechávam si to na budúci rok.

–

Prečo na budúci rok?

Teraz som bola nominovaná na Anasoft litera a nevyhrala som, nechcem, aby si to niekto vysvetľoval tak, že závidím. V literatúre závidím len dobré vety a knihy, pri ktorých mi je ľúto, že som ich nenapísala ja, a veľmi rada by som niektoré veci týkajúce sa slovenskej literatúry vyslovila nahlas.

 –

Ešte ku kritike: je prirodzené, že „bežnému“ čitateľovi sa páči niečo iné ako literárnemu vedcovi, neprirodzené je, keď sa za umenie vydávajú knihy, ktoré ním nie sú…

Je to tak. Horšie je to s tými, ktoré ním nie sú…

 –

Píšeš aj literatúru pre deti, ktorá predsa len zohľadňuje čitateľa viac ako tvorba pre dospelých. V čom je pre teba iná?

Ja som literatúru pre deti začala písať zo zlosti. Pracujem v knižnici na detskom oddelení a prejde mi cez ruky všetko, čo má prívlastok „detská“. Zdá sa mi, že mnohí autori aj vydavatelia deti podceňujú, zabudli na komiku, ktorá je taká dôležitá aj v literatúre pre dospelých, na iróniu, nečakané zvraty či prekvapenia. Dnes sú moderné knižky Ocko ma ľúbi, Hádaj, ako veľmi ťa mám rád, Ja som smrť, Emocionálna záhrada, Ahoj, strach!, všelijaké pocitové záhady o veciach, ktoré by mali mať rodičia zvládnuté a ktorým deti nerozumejú, existujú školenia, ako s takýmito knižkami „pracovať“, vôbec ako „pracovať“ s knihami, kurzy storytellingu pre deti, existuje celá veda, ako máš sedieť, artikulovať, čo máš pri čítaní robiť, je množstvo akcií na podporu detského čítania, no to obyčajné čítanie sa z toho všetkého vytráca. Spomínané aktivity možno doma rozvíja zopár premotivovaných mám a ostatným sú  ukradnuté.

Chcela som napísať knižku, pri ktorej by sa deti smiali. Tak vzniklo To mlieko má horúčku aj Bodkovaný pes. Zelená pošta je o zvieratkách. Ja som v detstve mala rada knižky o zvieratkách, skúsila som si takú napísať. Deťom sa netreba prispôsobovať, mrkať na ne ani im núkať falošné návnady. Ja mám deti rada. Rada sa s nimi zhováram. Aj v knižkách.

–  

Považuješ autobiografickosť za dôležitý znak svojich textov?

Marta, veď to je jedno. Mne je to jedno! Píšem o tom, čo poznám, o miestach, po ktorých chodím, a je jedno, či dám postave meno Uršuľa, Táňa alebo hovorím v prvej osobe jednotného čísla. Všetko sa niekde niekomu stalo, a to, čo si vymyslím, sa stane ako myšlienka mne.

Ja rada píšem. Písanie je pre mňa radostná činnosť, žiadne utrpenie, som šťastná, keď píšem, mám rada slová a vety, v mladosti som fanaticky rozkladala Proustove dlhé súvetia a robila z nich akési grafy. Sama som sa pokúšala podobné vety písať a neskôr si vymýšľala grafy zatiaľ neexistujúcich viet a podľa nich ich písala. Odbočky v texte sú niekedy zaujímavejšie ako hlavná cesta, tak je to aj so slovami, nestačí mi použiť jedno, synonymá, ich nárečoví bratranci a nárečové sesternice, sú často omnoho presnejšie, alebo sa mi zapáči niektorý z odtieňov, ktorý spisovný výraz nemá. Závidím polyglotom, etymológom, všetko, čo súvisí so slovami, ma fascinuje!  Dosť fanaticky som kedysi čítala Ondruša… Pre mňa slovo nemá len význam, ale aj krásu, preto nerozlišujem nemčinu, maďarčinu alebo slovenčinu. Preto sú mi smiešne niektoré knižky, ktoré sú na Slovensku označované za literatúru, akokoľvek im doprajem čitateľov a drukujem, ja ich za literatúru nepovažujem. Väčšinou ich vezmem do rúk a nedočítam. Literatúra je predsa štýl, spôsob prehovoru…

Keď vyšla Dušanovi Dušekovi próza Potok pod potokom, ani sa neocitla v desiatke Anasoft! O Anasofte však nechcem hovoriť, lebo som bola viackrát v desiatke a akosi sa u nás nepatrí kritizovať. Najzaujímavejšie sú tam tie peniaze, inak s výberom dosť často nesúhlasím, len to nemôžem napísať, lebo som tam. Medzi autormi, ktorých knihu by som nevzala do ruky ani na pustom ostrove. Keď prídem na vyhlásenie výsledkov, ponáhľam sa domov, lebo sa tam necítim dobre.

 –

Nie je to úplne jedno – je rozdiel, či píšeš koncept alebo samu seba, nie?

Jasné, že si občas niečo vymyslím a občas aj nie! Ale to nie je najdôležitejšie, komu sa čo stalo. Chodil po Modre jeden čudák a rozprával zvláštne veci. A po Bernolákove, Čeklísi chodieval iný, volali ho Cucu, ten chodil dva kroky dopredu a jeden dozadu, no nerozprával. V Miestach v sieti som z nich urobila jedného, lebo som ich tam chcela mať oboch. Aj moji Rómovia z Líštičiek… sú odvšelikiaľ. Zapisujem si, čo ľudia hovoria, občas sa to hodí, vtedy mi je jedno, kto to povie, chcem mať ich príbehy v texte, ako keď chceš mať na obraze dáku farbu. Rothko hovorí, že mu nejde o farby, ale o štruktúru… Smiala som sa, keď som to čítala, no keď som teraz v Paríži videla jeho výstavu a prvé veci, ľudí v newyorskom metre, pochopila som, čo hovorí. Pri obraze tie farby nie sú dôležité, sú však súčasťou výpovede. Veľmi na mňa zapôsobili, hoci ma viac zaujala výstava Vincenta van Gogha. Na jeho obrazoch je aj regionalizmus, aj štýl, aj ľudia a ich práca, kus života, nie? Tak chcem písať!

–

(S Veronikou Šikulovou sa rozprávala Marta Součková.)