Niekedy prísna, inokedy trpezlivá, niekedy vnímavá, inokedy smutne popierajúca skutočnosť. Olive je učiteľka na dôchodku v malom mestečku Crosby na pobreží v americkom Maine.

Neznáša zmeny v meste ani vo svete, ale nie vždy si všimne, ako sa menia ľudia okolo nej: klaviristka prenasledovaná starou láskou, bývalý študent, ktorý stratil túžbu žiť, jej vlastný dospelý syn, ktorého mučí jej iracionálna povaha, alebo jej manžel Henry, ktorý svoju vernosť ich vzťahu považuje za požehnanie a prekliatie zároveň.

Kým ľudia okolo nej zápasia so svojimi problémami, Olive začína lepšie rozumieť sebe a svojmu životu – niekedy je to bolestné, ale vždy úprimné. Román Olive Kitteridgeová vyrozprávaný v trinástich príbehoch je pôsobivým a presným skúmaním ľudskej duše.

Elizabeth Strout získala za román Olive Kitteridgeová Pulitzerovu cenu. Je autorkou takmer desiatky románov a jej poviedky vychádzajú napríklad v časopise New Yorker. V roku 2014 podľa románu Olive Kitteridgeová vznikol miniseriál v produkcii HBO, v ktorom hlavnú postavu stvárnila Frances McDormand.

(Ukážka)

MALÝ TRESK

Pred tromi hodinami, kým slnko žiarilo cez koruny stromov na trávnik, sa miestny podiater, muž v strednom veku menom Christopher Kitteridge, oženil so Suzanne, ktorá nepochádzala z mesta. Pre oboch to bolo prvé manželstvo a svadbu zorganizovali ako menšiu, príjemnú udalosť s flautistkou a košíčkami žltých ruží porozkladanými v dome aj vonku. Zatiaľ sa zdá, že zdvorilá veselosť hostí sa nechystá zvrhnúť, a Olive Kitteridgeová stojaca pri piknikovom stole má pocit, že je najvyšší čas, aby všetci odišli.

Celé popoludnie zápasila s pocitom, že sa ocitla pod vodou – bolo to zákerné a desivé, keďže Olive sa nikdy nedostala k tomu, aby sa naučila plávať. Zasúvajúc papierový obrúsok medzi latky na stole, pomyslí si: Dobre, mám toho dosť, a sklopí oči, aby sa vyhla ďalšiemu trápnemu rozhovoru, prejde okolo domu a vojde do dvier vedúcich priamo do synovej izby. Borovicová podlaha sa na slnku leskne a Olive si ľahne na veľkú Christopherovu (a Suzanninu) posteľ.

Olivine šaty, dnes, samozrejme, obvzlášť dôležité, keďže je ženíchovou matkou, sú z priesvitného zeleného mušelínu potlačeného veľkými červeno-‑ružovými muškátmi, a tak sa na posteľ musí posadiť veľmi opatrne, aby si ich nepokrčila a aby v prípade, že niekto vojde, vyzerala decentne. Olive je veľká, ale nie vždy bola taká a stále má pocit, že si na to musí zvykať. Je pravda, že vždy bola vysoká a často sa cítila nešikovne, ale veľkosť prišla až s vekom: napuchli jej členky, ohli sa jej plecia a zápästia a ruky zhrubli takmer do mužských tvarov. Olive to trápi – samozrejme, že ju to trápi; niekedy, keď je sama, ju to trápi až príliš. Ale v tejto fáze hry sa nechystá vzdať sa útechy z jedla, čo znamená, že práve teraz pravdepodobne vyzerá ako tučný, pospávajúci tuleň zabalený v sieťkovom obväze. Ale šaty sú naozaj nádherné, pripomenie si, keď sa opiera o vankúš a zatvára oči. Sú oveľa krajšie ako tmavé šaty, ktoré si obliekli Bernsteinovci, akoby šli na pohreb a nie na svadbu v slnečnom júni.

Vnútorné dvere na synovej izbe sú poodchýlené, prenikajú cez ne zvuky a hlasy spred domu, kde je zábava v plnom prúde: vysoké opätky klopkajú na chodbe, dvere na toaletách prudko búchajú. (Úprimne, napadne Olive – prečo ich nezatvoriť s citom?) V obývačke niekto ťahá stoličku po dlážke a nad priduseným smiechom a rozhovormi sa vznáša aróma kávy a hustá sladká vôňa koláčov, ktorá jej pripomína vzduch v okolí Nissenovej pekárne predtým, ako ju zatvorili. Cíti aj rôzne parfumy vrátane jedného, ktorý jej od rána pripomína repelent proti hmyzu. Všetky tieto pachy a vône víria na chodbe a prenikajú aj do izby.

Aj cigaretový dym. Olive otvorí oči: niekto fajčí na zadnom dvore. Cez otvorené okno začuje zakašľanie, škrtnutie zapaľovača. Toto je doslova invázia. Predstavuje si, ako veľké topánky šliapu po záhone gladiol, a keď sa do toho ozve zvuk splachovania z chodby, pred očami jej prebleskne obraz skazy: dom sa rúca, rúrky praskajú, podlahy sa prepadávajú, steny padajú. Posadí sa, trošku sa narovná a vankúš oprie o čelo postele.

Tento dom postavila sama – teda takmer. Pred rokmi spoločne s Henrym dom navrhli a potom spolupracovali so staviteľmi, aby mal Chris pekné miesto na život, keď sa vráti z podiatrickej školy. Keď si postavíte dom sami, máte k nemu iný vzťah ako ostatní. Olive je na to zvyknutá, pretože si vždy rada veci vyrábala: šaty, záhrady, domy. (Dnes ráno ešte pred východom slnka naaranžovala žlté ruže do košíkov.) Spolu s Henrym si postavili pred rokmi aj vlastný dom pár kilometrov nižšie. Len nedávno vyhodila upratovačku za to, ako šialene vysávala, ťahajúc vysávač za sebou, udierajúc ním do stien, vlečúc ho po schodoch.

Aspoňže Christopherovi sa tento dom páči. Za uplynulých pár rokov sa oň staral spoločne s Olive a Henrym. Vyčistili záhradu, zasadili orgovány a rododendrony, osadili plot. Teraz to tu prevezme Suzanne (Olive jej v mysli hovorí doktorka Sue), a keďže vyrástla v bohatej rodine, pravdepodobne zamestná upratovačku a záhradníka. („Tieto vaše žeruchy sa mi veľmi páčia,“ povedala doktorka Sue Olive pred pár týždňami, ukazujúc na záhon petúnií.) Ale nevadí, pomyslí si teraz Olive, stiahneš sa, urobíš priestor mladým.

Za zavretými očami vníma červené svetlo presvitajúce cez okná; na lýtkach a členkoch cíti jeho teplo, uvedomuje si, aká horúca je jemná látka jej šiat, ktoré sa naozaj vydarili. Poteší ju pomyslenie na čučoriedkový koláč, ktorý si schovala do veľkej čiernej koženej kabelky, na to, že čoskoro pôjde domov a v pokoji si ho zje, odstrojí sa z tohto kostýmu a všetko sa vráti do normálu.

Olive cíti, že niekto je v izbe, a otvorí oči. Z dvier sa na ňu díva malé dieťa; jedna z nevestiných neterí z Chicaga. Toto dievčatko malo rozsýpať ružové lupienky po zemi pred obradom, ale na poslednú chvíľu sa rozhodlo, že nechce, a oduté si sadlo dozadu. Doktorka Sue však pôsobila chápavo, milo sa dievčatku prihovorila, nežne ho pohladila po vlasoch. Nakoniec žoviálne prehodila: „Ach, pokračujte!“ smerom k žene pri strome, ktorá začala hrať na flautu. Potom Suzanne prešla ku Christopherovi, ktorý sa neusmieval a vyzeral strnulý ako doska, a spoločne stáli na trávniku, kým ich nevyhlásili za manželov.

Ale na ten pohyb, ľahký dotyk Suzanninej dlane na vláskoch a tenkom krku dievčatka Olive nezabudla. Mala pocit, že sa díva na ženu skáčucu z lode a ľahko plávajúcu k mólu. Bola to pripomienka, že niektorí v živote dokážu niečo, čo je pre iných nedosiahnuteľné.

„Ahoj,“ pozdraví sa Olive dievčatku, ale dieťa neodpovedá. Po chvíli sa ho opýta: „Koľko máš rokov?“ Už dávno stratila prehľad o malých deťoch, ale háda, že toto má tak štyri, možno päť rokov. Navyše u Bernsteinovcov nikto nie je vysoký.

Dieťa stále mlčí. „Tak bež už,“ povie mu Olive, ale dievčatko sa zavesí na kľučku a mierne sa zahojdá s očami uprenými na Olive. „Nie je slušné takto očumovať ľudí,“ povie mu Olive. „To ťa to nikto nenaučil?“

„Vyzeráš ako mŕtva,“ povie dieťa pokojne, stále sa hojdajúc na kľučke.

Olive zdvihne hlavu. „Toto ťa učia hovoriť?“ Telo jej zabráni v tom, aby si znovu ľahla, na chvíľu ju v hrudnej kosti bodne mierna bolesť, akoby jej v hrudníku mávalo krídlo. Tomu decku by mali ústa vypláchnuť mydlovou vodou.

Nevadí, deň sa chýli ku koncu. Olive sa pozrie cez svetlík nad posteľou hore a uteší sa, že zjavne to celé prežila. Predstavovala si, že na synovej svadbe dostane ďalší infarkt: usadená na rozkladacej stoličke na trávniku by sa pred zrakmi všetkých prítomných potom, čo jej syn povie „áno, beriem“, nehlučne, nešikovne zviezla na zem mŕtva s tvárou natlačenou na trávniku a s veľkým zadkom potlačeným priehľadnými muškátmi vytrčeným nahor. Ľudia by o tom klebetili ešte celé týždne.

„Čo to máš na tvári?“

Olive sa otočí k dverám. „Ešte si tam? Myslela som si, že si už odišla.“

„Vychádza ti z toho chlp,“ povie dieťa a osmelené urobí krok smerom k posteli. „Z toho, čo máš na brade.“

Olive obráti zrak znovu k stropu a prijme tieto slová bez mávania krídel v hrudníku. Je zarážajúce, aké odporné sú dnešné deti. Spravili dobre, keď nad posteľ umiestnili svetlík. Chris jej hovoril, ako niekedy v zime leží v posteli a pozoruje, ako na strechu pomaly padá sneh. Vždy bol taký – iný, veľmi citlivý. Mohol byť vďaka tomu výborným maliarom, keďže tieto vlastnosti sa zvyčajne od podiatra nevyžadujú. Jej syn bol komplikovaným, zaujímavým mužom, takým citlivým, že ako dieťa raz nakreslil ilustráciu ku knižke Heidi, ktorú práve čítal – divé kvety na alpských úbočiach.

„Čo to máš na brade?“

Olive vidí, že dievčatko si žuje stužku zo šiat. „Omrvinky,“ povie Olive, „z malých dievčat, ktoré som pojedla. Teraz vypadni, kým sa nezahryznem aj do teba.“ Vytreští oči.

Dievčatko ustúpi, drží sa kľučky. „To si vymýšľaš,“ povie nakoniec, ale otočí sa a zmizne.

„Bolo na čase,“ pošepne Olive.

Teraz počuje nepravidelné klopkanie opätkov na chodbe. „Hľadám záchodík,“ ozve sa ženský hlas, v ktorom Olive spozná Janice Bernsteinovú, Suzanninu matku. Henryho hlas jej odpovedá: „Ach, tamto, rovno tam.“

Olive počká, kým Henry nahliadne do izby. Veľká tvár mu žiari vľúdnosťou, ktorá ho premôže vždy, keď sa ocitne vo veľkej skupine ľudí. „Si v pohode, Ollie?“

„Šššš. Ticho. Nechcem, aby vedeli, že som tu.“

Vojde do izby. „Si v poriadku?“ pošepne.

„Už by som šla. Hoci, mám pocit, že ty by si zostal, kým neodpadne posledný hosť. Bože, ako neznášam dospelú ženskú, ktorá vraví ‚záchodík‘. Čo je opitá?“

„Ach, isto nie, Ollie.“

„Tam vonku fajčia.“ Olive pokývne smerom k oknu. „Dúfam, že to tu nepodpália.“

„To isto nie.“ Po chvíli Henry dodá: „Myslím si, že to všetko dobre dopadlo.“

„Ale áno. Teraz sa choď so všetkými rozlúčiť, aby sme mohli ísť.“

„Zobral si milú ženu,“ povie Henry váhavo stojac pri nohách postele.

„Áno, myslím, že áno.“ Chvíľu mlčia; koniec koncov je to šok. Ich syn, ich jediné dieťa, je teraz ženatý. Má tridsaťosem rokov; celkom si naňho zvykli.

Chvíľu si mysleli, že si zoberie svoju asistentku, ale dlho im to nevydržalo. Potom to vyzeralo tak, že sa ožení s učiteľkou, ktorá bývala na Turtleback Islande, ale ani to nevydržalo. A potom sa stalo z ničoho nič: doktorka Suzanne Bernsteinová, PhD., prišla do mesta na konferenciu a celý týždeň chodila v nových topánkach. Zapálil sa jej vrastený necht a pľuzgiere na podošvách sa jej nafúkli ako malé gule; Suzanne dnes ten príbeh rozprávala dookola. „Pozrela som sa do Žltých stránok, a kým som prišla do ambulancie, nohy som si doslova zničila. Necht mi musel prevŕtať. Dosť zvláštny spôsob zoznámenia!“

Olive sa tá historka zdala hlúpa. Prečo si dievča s toľkými peniazmi jednoducho nekúpilo topánky, ktoré by mu sedeli?

V každom prípade, takto sa spoznali. A zvyšok – ako dnes Suzanne opakovala – poznajú všetci. Áno, ak sa to stihli za šesť týždňov dozvedieť. Pretože na všeobecné prekvapenie sa zobrali bleskovo. „Načo čakať?“ povedala Suzanne Olive, keď sa zastavili s Christopherom ukázať im snubný prsteň. „No áno, načo?“ odvetila Olive príjemným tónom.

„Ale aj tak, Henry,“ hovorila Olive teraz. „Prečo si zobral gastroenterologičku? Veď je toľko odborov, pri ktorých ľudia vkuse nevracajú. Radšej na to ani nemyslieť.“

Henry sa na ňu neprítomne zadíva. „Viem,“ prikývne.

Slnečné lúče sa zatrblietajú na stene a biele záclony sa trošku zahojdajú. Pach cigaretového dymu sa vráti. Henry a Olive mlčia, dívajú sa na nohy postele, kým Olive neprehovorí: „Je to veľmi pozitívny človek.“

„Christopherovi spraví dobre,“ povie Henry.

Rozprávajú sa pološeptom, ale pri zvuku krokov na chodbe sa obaja otočia k pootvoreným dverám s ostražitým a prívetivým výrazom na tvári. Lenže Suzannina matka sa nezastaví; prejde popri nich v kostýme v námorníckej modrej s kabelkou v tvare miniatúrneho kufra v ruke.

„Asi by si tam mal ísť,“ povie Olive. „Prídem sa rozlúčiť o minútku. Ešte si na chvíľu odpočiniem.“

„Odpočiň si, Ollie.“

„Čo keby sme sa potom zastavili v Dunkin’ Donuts?“ opýta sa. Radi sedávajú v boxe pri okne a čašníčka ich už pozná; pozdraví sa s nimi a nechá ich na pokoji.

„To by sme mohli,“ povie Henry od dverí.

Ležiac v posteli premýšľa o tom, aký bol jej syn počas obradu bledý. Svojím opatrným christopherovským spôsobom vďačne hľadel na svoju nevestu, ktorá k nemu štíhla a plochá vzhliadala. Jej matka plakala. Bolo to skutočné divadlo: z očí Janice Bernsteinovej sa doslova rinuli slzy. Potom sa opýtala Olive: „Vy na svadbách neplačete?“

„Naozaj nevidím dôvod plakať.“

Slzy by nevystihovali to, čo cítila. Sediac vonku na skladacej stoličke pociťovala strach. Strach, že jej srdce sa prudko zovrie a zastaví sa tak ako predtým – akoby jej chrbát prerazila päsť. A cítila ho aj pri pohľade na nevestu, na to, ako sa usmievala na Christophera, akoby ho naozaj poznala. Vedela hádam, ako Christopher vyzeral v prvej triede, keď sa mu na hodine slečny Lampleyovej pustila krv z nosa? Videla ho ako bledé, trochu zavalité dieťa, ktoré sa celé vyhádzalo, pretože sa bálo písať diktát? Nie, Suzanne si zamieňala pojem „poznať niekoho“ so „spávať s niekým pár týždňov“. Samozrejme, že neprichádzalo do úvahy, aby jej to hovorila. Keby jej Olive povedala, že žeruchy sú v skutočnosti petúnie (čo jej nepovedala), doktorka Sue by mohla namietnuť: „No, videla som žeruchu, ktorá vyzerá úplne takto.“ Napriek tomu bolo veľmi znepokojivé pozorovať, ako sa Suzanne počas obradu dívala na Christophera, akoby hovorila. „Poznám ťa. Ach, áno. Áno.“

Sieťkové dvere buchnú. Mužský hlas si pýta cigaretu. Opäť sa ozve škrtnutie zapaľovača, hlboký mužský šepot. „Praskne mi brucho…“

Olive chápe, prečo Chris nikdy netúžil po priateľoch. V tomto sa podobá na ňu a nemôže vystáť prázdne bla-‑bla-‑bla. A keď otočíte chrbát, prázdne reči sa zmenia na ohováranie. „Ľuďom never,“ povedala Olive jej matka pred mnohými rokmi, keď im niekto pred dverami nechal košík plný suchých kravských lajen. Henryho takáto životná filozofia otravovala. Ale Henry bol sám otravný vo svojej zarytej naivite, akoby mal pocit, že život kopíruje fotky z katalógov, kde všetci stoja v kruhu a usmievajú sa.

Olive sa však obávala, aby Christopher nebol osamelý. Najmä túto zimu ju prenasledovala predstava, ako sa starý Christopher po tme vracia domov z práce potom, čo ona s Henrym umrú. Takže sa v skutočnosti zo Suzanne veľmi teší. Bolo to náhle a budú si musieť zvyknúť na novú situáciu, ale keď sa to podčiarkne a zráta, doktorka Sue bola správna voľba. A bola k nej veľmi priateľská. („Nedokážem uveriť, že ste nakreslili pôdorys tohto domu sama!“ hovorila so svetlým obočím zdvihnutým až k oblohe.) A navyše, načo si klamať: Christopher je do nej zbláznený. Samozrejme, ich sexuálny život je momentálne veľmi intenzívny a ako všetky mladé páry si myslia, že taký aj zostane. Tiež si myslia, že skoncovali so samotou.

Pri tejto myšlienke Olive ležiaca na posteli pomaly pokýva hlavou. Vie, že osamelosť môže ľudí zabiť – rôznym spôsobom naozaj dokáže zabíjať. Olive sa osobne domnieva, že život pozostáva z takzvaných „veľkých treskov“ a „malých treskov“. Medzi veľké tresky patrí manželstvo alebo deti, blízkosť, ktorá vás drží nad hladinou, ale v týchto veľkých treskoch sa skrývajú nebezpečné, neviditeľné prúdy. A preto potrebujete malé tresky: príjemný predavač u Bradleeho, povedzme, alebo čašníčka v Dunkin’ Donuts, ktorá presne vie, akú kávu pijete. A tým najťažším je nájsť medzi nimi rovnováhu.

„Pekné miesto pre Suzanne,“ povie jeden z hlbokých hlasov za oknom. Olive ho jasne počula. Muži sa museli presunúť a teraz stoja rovno pred domom.

„Je tu úžasne,“ povie druhý hlas. „Keď som bol malý, často sme sem chodili. Myslím, že do Speckled Egg Harbor. Alebo tak nejako.“

Zdvorilí muži na cigarete. Len sa držte od mojich gladiol, pomyslí si Olive, a nespáľte ten plot. Je ospalá a nie je to nepríjemné. Mohla by si tu zdriemnuť, keby jej dali dvadsať minút, potom by sa šla rozlúčiť s jasnou hlavou upokojená ľahkým spánkom. Chytí Janice Bernsteinovú za ruku a chvíľku jej ju podrží; bude pôvabná, príjemne veľká žena v mäkkých šatách s kvetinovým vzorom.

Sieťkové dvere buchnú. „Spoločnosť pre pľúcny emfyzém,“ ozve sa Suzannin jasný hlas a tlieskanie rukami.

Olive naraz otvorí oči. Prepadne ju panika, akoby v lese pri fajčení prichytili ju.

„Fajčenie škodí zdraviu, viete?“

„Ale, to som nikdy nepočul,“ povie muž žoviálne. „Určite mi to nikto nepovedal, Suzanne.“

Sieťkové dvere sa znova otvoria a zabuchnú; niekto vošiel dovnútra. Olive sa posadí. Má po spánku.

Teraz cez okno počuje tichší hlas. Patrí Suzanninej chudej kamarátke, ktorá vyzerá, akoby namiesto šiat mala okolo seba omotané morské riasy, pomyslí si Olive. „Zvládaš to?“ pýta sa.

„Áno,“ Suzanne pomaly vysloví, Olive napadne, že si všetku tú pozornosť užíva.

„Tak ako sa ti páčia svokrovci, Suzie?“

Olive sedí na okraji postele s búchajúcim srdcom.

„Je to zaujímavé,“ odpovedá Suzanne tichším a vážnejším hlasom: doktorka Sue, veľká profesionálka, ktorá práve odovzdáva štúdiu o črevných parazitoch. Šepká a Olive ju nepočuje.

„Áno, chápem.“ Šepot, šepot. „Otec…“

„Ach, Henry je zlatíčko.“

Olive sa postaví a veľmi pomaly sa popri stene presunie k otvorenému oknu. Keď sa snaží nakloniť sa dopredu, aby porozumela šepkaným slovám, na líce jej dopadnú lúče popoludňajšieho slnka.

„Ach, Bože, áno,“ hovorí Suzanne, ktorej tiché slová sú zrazu zreteľné. „Nechápem to. Teda nechápem, že si to naozaj obliekla.“

Šaty, pomyslí si Olive. Pritlačí sa späť k stene.

„Nuž, ľudia sa tu hore obliekajú inak.“

A ešte ako, napadne Olive. Ale je zarazená, opäť sa ocitla pod vodou.

Priateľka v morských riasach niečo zašepká. Olive jej veľmi nerozumie, ale zachytí synovo meno: „Chris.“

[…]

Zdroj: INAQUE

STROUT, E.: Olive Kitteridgeová. preklad: Kamila Laudová. Bratislava: Inaque, 2019. 280 s.

Publikované: 15/08/2019