B. B. Grünmannová: Posledná láska baby Dune

Alina Bronsky nie je skutočné meno autorky ale iba pseudonym. Narodila sa v Rusku v roku 1978, vyrastala v Nemecku, kde pracuje, tvorí, má rodinu. Hovorí, že má v sebe dve samostatné entity. Nemecká, ako inak, je tá racionálna, profesionálna a ruská časť jej ja, tiež ako inak, ovláda jej citový a rodinný život. Jej nemecké meno nevieme, svoje ruské alter ego pomenovala Alina Bronsky.

Začala dobre, od prvej knihy až po poslednú sa stretáva s kladnými odbornými recenziami a dobrým prijatím od čitateľov. Dôvodov je viac ako napríklad originalita tém, svojsky čierny humor, úsporné rozmery kníh a aj to, že nefilozofuje ako Tolstoj (nech je recenzentke táto blasfémia odpustená), ale ide priamo na vec, teda dejovosť jej kníh.

Baba Duňa prežila černobyľskú katastrofu, pracovala ako pomocná zdravotníčka, takže videla všetky hrôzy v priamom prenose. Mnohí z nás si černobyľské udalosti z roku 1986 dobre pamätajú. Zatajovanie, namiesto rozdávania jódových tabliet a zákazu zbytočného vychádzania sa prvé dni československá socialistická „verchuška“ tvárila, že sa nič nedeje. Rádioaktivita je neviditeľná, vietor zo severu Ukrajiny však bol veľmi blízko. Černobyľ sa stal synonymom jadrovej katastrofy.

Babu Duňu spolu s ostatnými evakuovali, oblasť okolo elektrárne sa kvôli vysokej rádioaktivite stala neobývateľnou. Manžel zomrel, deti emigrovali. Dcéra, vojenská lekárka žijúca v Nemecku, svoju matku stále pozývala k sebe, ale baba Duňa dostala lepší nápad – chce sa vrátiť do pôvodného domova, do dediny plnej duchov a opustených domov. Samozrejme, autority sú zásadne proti, bývať tam je životu nebezpečné. Ukáže sa však, že nie je sama, ktorá na návrat dostala chuť, a tak sa stane, že v dedine napokon vznikne malé absurdné spoločenstvo ľudí, ktorí už nemajú čo stratiť, veď ožiarení sú všetci. Čo postava, to zaujímavý charakter. Alina Bronsky nepotrebuje veľkú plochu, aby týmto postavám vdýchla život.

Mária je jej najbližšia suseda a o dom sa delí s kozou a kohútom Konštantínom. Rada pozerá televízor, v ktorom nič nedávajú. Aspoň nič neruší jej náreky a prejedanie sa práškami a jedlom. Kniha začína nezabudnuteľnou scénou, keď vyblednutý operenec Konštantín spadne mŕtvy z plota a skončí ako výživný, zrejme trocha žiariaci vývar v hrnci baby Dune. Žije tam aj Sidorov, ktorému ťahá na stovku a rád by sa oženil, aby ho mal kto opatrovať. Privandroval tam Petrov v poslednom štádiu rakoviny, a hoci tvrdí, že už je prakticky mŕtvy, radiácia mu asi robí dobre. Z nejakého dôvodu tam žije pár, manželia Gavrilovci, ich záhrade sa darí. Nečudo, černobyľské hríby sú povestné svojou veľkosťou. Stará Lenočka si štrikuje a o nikoho sa príliš nestará. Smrtiace prostredie, ktoré len veľmi sporadicky navštívi nejaký bádateľ v ochrannom obleku či merač radiácie, je slobodnou a pokojnou zónou. Na nákupy a na poštu treba chodiť do blízkeho mesta, a to je pre babu Duňu celodenný výlet. Stará sa aj o potreby a korešpondenciu svojich nevládnych susedov. Silná žena, skutočný samorast je síce nezvolenou, ale nespochybniteľnou hlavou komunity.

Duňa má v Nemecku vnučku. Dcéra často posiela balíky, píše listy. Raz poslala aj fotku dievčatka a baba Duňa na ňu veľmi často pozerá. Dieťa naživo nevidela, ale hlavne, že sa narodilo zdravé. Život v dedine plynie pokojne, samozrejme mŕtvolne pokojne. Duňa vlastne má čo chcela, dokonca ju zvykne navštevovať duch jej manžela. Aj to je lepšia spoločnosť ako žiadna. Nič však netrvá večne, pokojný život obzvlášť. Do dediny príde neznámy muž s malou dcérkou. Udalosti zrazu naberú dramatický ráz, ospalý začiatok sa mení na akčný príbeh s priam kriminálnou zápletkou. Svojský humor Aliny Bronsky, na veľkú radosť recenzentky, neochvejne bráni tomu, aby sa v knihe objavil čo len náznak sentimentu.

Je to určite kniha o láske – mnohotvárnej a svojskej. O láske k domovu, spomienkach na minulosť a nádeji pre budúcnosť, láske k životu ako takému, o odvahe zaň bojovať aj keď ten vlastný je už kvôli rádioaktívnemu moru dávno odsúdený na zánik. To všetko stelesňuje baba Duňa. Ona a jej spoluosadníci čitateľovi prirastú k srdcu. Kohút Konštantín sa bude zjavovať v každom hrnci s vývarom, kým jeho duch nenájde pokoj.

Je pozoruhodné, a rozhodne vítané, že sa v tvorbe Aliny Bronsky často vyskytujú silné postavy starších žien. Rovnako dobre rozumie aj detskej duši a situácii, v ktorej sa vyskytujú imigranti, keď sa snažia zapustiť korene v novej cudzej krajine. Za pozornosť stoja knihy Najostrejšie pokrmy tatárskej kuchyne, Za zrkadlom a Rozbité zrkadlo. Vyšli v českom jazyku. Knihu Vrkoč mojej starej mamy si recenzentka vypočula ako audioknihu v nemčine. Dúfajme, že príbeh vnuka tejto pekelnej babičky budeme môcť čítať aj v preklade. Alina Bronsky je rozhodne spisovateľka 21. storočia, talentovaná a veľmi nádejná autorka, ktorá stojí za pozornosť.

Alina Bronsky
Posledná láska baby Dune
Preklad Eva Palkovičová
Inaque, 2018

Publikované: 24/02/2020