(úryvok z knihy)
K. bývala v izbe asi šesť metrov štvorcových s jedným maličkým oknom, ktorá možno slúžila ako alkovňa. K. si pod okno pritiahla stôl a kreslila pri slabom svetle. Pila litre čaju, fajčila, alebo len tak, s lakťom na stole a v dlani opretou hlavou, pozerala von. Videla dom oproti, ako rozseknutý. Na jeho bočnej ploche bol obrovský nápis s reklamou na kakao a konskú masť fluidosan. Sem-tam prešli ulicou dvojice alebo osamelci, dve ženy predávali pri provizórnom stánku vedľa prázdnej cesty zeleninu. Raz zahliadla dievča celé v bielom na bicykli a rýchlo ho i s uličnou scénou naskicovala. V diaľke, za vysokou budovou trčal fabrický komín. Ten nakreslila tiež.
Párkrát zaviedla nová kamarátka K. i na vidiek spolu s dvoma študentmi architektúry zo Srbska. Jeden sa ustavične pokúšal držať K. okolo pása, ale tá sa vždy vyvliekla. Chlapcov dych bol cítiť cesnakom.
Počuj, netýkavka, nie si z berlínskych lesbických kruhov? Tie vraj veľmi podporujú mladé výtvarníčky. Alebo si iba utiahnutá samotárka?
A čo! Samota je náhodou výborná pre tvorbu!
Odvrkla mu K.
S dúškou oroseného piva, prečo nie?!
Chlapec odfúkol penu z pohára a vypil ho na dúšok.
Inokedy sa vyviezli do Brém a túlali sa po tamojšom vidieku. Sever lákal K. kvôli Paule Becker. Dediny rozložené na zlovestných vresoviskách, vlhká a slaná vôňa studeného mora, domy z červených tehál kombinované s drevom, vedľa nich stajne dobytka, bohoslužby na slatinách pod holým nebom, surová, dosť pustá príroda, to sa páčilo K. Aj temné vresoviská, na ktorých kanáliky vody odrážali zvírenú oblohu severu, aj sedliaci s čiernymi nechtami… Len do Worspede sa akosi vtedy nedostali. Lenže ony dve neboli samy. Občas stretávali i iných turistov, ktorí možno tiež hľadali romantické zvyšky devätnásteho storočia, s jeho pomalosťou, idealizmom, aristokratickým bohatstvom aj vybuchujúcim a nervóznym čakaním na ČOSI.
Len my už nie sme oblečené pôvabne a vôbec teda nemáme pôvabné pohyby našich predchodkýň minulého storočia. My sa hýbeme so silou novej energie!
Povedala K. a bojovne vystrčila bradu. Jej nová kamarátka sa zasmiala, prednými zubami lámala steblo obilia a poznamenala.
Ale ešte sme nenatrafili na nejakú maliarsku kolóniu. Čudné!
To by privítala i K.
Alebo tu už kolónie vychádzajú z módy. Teraz sú pre maliarov bojiskom mestá a nie krajina.
Povedala a spomenula si na milenca doma.
Raz jej kamarátka ponúkla, že príde k nej a môže stáť ako model.
Do malej izby doniesla jedno neskoré popoludnie cibuľu hyacintu v črepníku, veľký pomaranč a cukríky, ktoré až jedovato voňali fialkovou arómou
K. jej pripravila čaj.
Kde si to všetko zohnala?
Pýtala sa prekvapená a stala si za pripravené plátno so štetcom v prstoch a paletou v dlani.
Tá druhá povedala:
Na čiernom trhu máš úplne všetko.
Pokojne sa vyzliekla do pol pása. K., zostala trochu prekvapená, rýchlo začala vyhmatávať na plátne prvé obrysy nahej polpostavy.
Si taká veľká! Skôr ako sochárka než maliarka. A taká krásna. Páčia sa mi tvoje nakrátko ostrihané vlasy. Ostriháš aj mňa?
Radikálne sa spýtala K.
Asi po hodine státia si K. skutočne nechala odstrihnúť husté gaštanové vlasy a hodila ich ako rúno na stôl. Potom obe mladé ženy jedli so smiechom pomaranč a dohodli sa, že večer pôjdu na šampanské do nočného baru.
Vybrali si jednu z kabaretných miestností v mäkkom svetle, závoji dymu, haravary hlasov a hudby. Plyš, hodváb, drevo, zamat, perie, brokát… K. brneli prsty, keď si uvedomovala materiály okolo. Noc bola ešte na svojom začiatku, ale bar pulzoval v rýchlych rytmoch. Staral sa o to alkohol a čierna kapela na nízkom pódiu, ktorá hrala s vervou, ako keby nahrávali v štúdiu novú šelakovú platňu. Po tanečnom parkete tancovali páry, ženám z výstrihov smelo vykúkali prsníky a muži v oblekoch sa k nim žiadostivo priliepali. Alebo rovnako eroticky tancovali ženy so ženami, transvestiti sa ako leopardy pohybovali medzi plyšovými kójami a po okrajoch parketu. Čakali na striptíz. Ten vonkajší čudný nový svet s modernou subjektivitou weimarskej slobody, so zmesou povojnového cynizmu a rastúcim nadšením pre okamžitú realitu, s emancipáciou žien, uvoľnenou sexualitou sa mohli v tomto momente zdať ako stelesnené v mikrosvete tohto baru, postáv v ňom, ktoré sa lámali a zmnožovali v rafinovane umiestnených zrkadlách.
Úryvok z románu Koža ste si mohli prečítať vďaka finančnému príspevku Slovenskej asociácie knižníc v rámci programu Partnerstvo alebo Spojme svoje sily.
Jana Bodnárová je slovenská poetka, prozaička a autorka kníh pre deti.