Katarína Gecelovská: V bruchu veľknihy

Portugalský spisovateľ Afonso Cruz rozpráva príbeh chlapca Eliasa Bonfima, ktorý na svoje dvanáste narodeniny nečakane zistí, že jeho otec nezomrel na infarkt, ako mu vždy hovorili. Ako vášnivý čitateľ tajne čítaval aj pri práci na daňovom úrade, schovávajúc si romány pod tlačivami. Jedného dňa sa tak zahĺbil do Ostrova doktora Moreaua, až v ňom zmizol a už nikdy sa nevrátil. Stará mama zverí Eliasovi kľúč od podkrovia ukrývajúceho otcovu knižnicu a Elias sa každé popoludnie ponára do príbehov zo stránok kníh, ktoré na rozdiel od neho poznajú jeho otca. „Knižnica je bludisko. Nie je to prvý raz, čo som sa v nejakej stratil. To máme s otcom spoločné. (…) Pretože naše telo tvoria príbehy, nie DNA a genetický kód, nie mäso a kosti a koža a mozog. Príbehy. Som si istý, že môj otec sa stratil v tomto svete a teraz ho nikto nedokáže vyrušiť od čítania.“ Zato Eliasa vyrušuje volanie na večeru každý deň. Vždy len neochotne opúšťa rozčítanú knihu a vracia sa do „skutočného“ života. K jeho radostiam patrí priateľstvo s Bombom a očarujúca spolužiačka Beatriz, do ktorej sa obaja zamilujú. O kamarátovej prezývke Elias hovorí: „Volali sme ho tak, lebo rozhodne nebol štíhly mládenec. Bol taký veľký, až sa zdalo, že sa v jeho tínedžerskom tele zišli všetky zväzky románu Marcela Prousta“. Bombo rád rozpráva Eliasovi čínske povesti s hlbším posolstvom medzi riadkami. Elias zasa medzi riadkami otcových kníh prežíva dobrodružstvá so psom pánom Prendickom (postava z Ostrova doktora Moreaua), s ktorým sa vyberú po stopách Vivalda Bonfima.

Na Eliasových literárnych výpravách stretávame postavy z kníh Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda či Zločin a trest, a v rôznych kontextoch sú zmienené aj ďalšie tituly (Stromový barón, 451 stupňov Fahrenheita a iné). V autorovom rodnom Portugalsku boli Knihy, ktoré zhltli môjho otca, zaradené medzi odporúčanú literatúru pre 2. stupeň základnej školy a sám Afonso Cruz rád navštevuje školy a predstavuje svoju knihu. V rozhovore so Zuzanou Greksákovou (prekladateľkou jeho románu do slovenčiny) povedal: „Čítanie je zvyk, a ja vidím, že je ľahšie si ho osvojiť v mladosti ako v dospelosti. Čítanie dokáže zmeniť v našom živote úplne všetko, a to nezávisle od našej profesie. Lebo vďaka čítaniu vieme lepšie interpretovať slová, a to sa premietne aj do našich životov: vieme lepšie interpretovať svet okolo nás, lebo dokážeme pozornejšie čítať.“ Jeho kniha tak nielen zoznamuje mládež s dielami svetovej literatúry, ale snaží sa ich aj vtiahnuť do čara príbehov a radosti z čítania, aby Knihy, ktoré zhltli môjho otca, pohltili aj ich. Mohlo by sa zdať, že ide o akúsi motivačnú knižku pre deti a mládež, ibaže, ako stojí v druhej kapitole, „prízemie literatúre nestačí“ – „dobrá kniha by mala mať viac než len jednu vrstvu kože, mala byť mať niekoľko poschodí“. A na niektorom z nich blúdi Eliasov otec, ktorý sa v knihách stratil ešte pred jeho narodením. Na ďalšom sa prechádza osamelý obézny Bombo, utekajúci pred výsmechom a nadávkami spolužiakov do svojich čínskych povestí. A niekde medzi poschodiami sa skrýva aj Eliasov vlastný pán Hyde.

Kniha na viacerých miestach posunutím kontextu vtipne odkazuje na situácie z literárnych diel, napríklad: „Najprv skritizoval pána Prendicka, psa, za to, že sa so mnou prechádza po románoch, ktoré sa ho vôbec netýkajú. (…) Pán Prendick vybrechol zopár nadávok a pán Hyde mu podráždene ukázal palicu. Obaja tam napäto stáli a hľadeli jeden na druhého a mne nebolo úplne jasné, ktorý z nich je človek a ktorý zviera. Som presvedčený, že záver Orwellovej knihy Zvieracia farma dokonale vystihuje túto situáciu: hľadeli na seba a rozdiel medzi človekom a zvieraťom sa zdal byť zanedbateľný.“ Humor je výrazný aj v pasážach, v ktorých sa náš 12-ročný hlavný hrdina vyjadruje ako dospelý: „’Nepreháňaš to trochu s tým čítaním? Tvoja mama sa mi sťažovala…‘ „Plním si všetky povinnosti. Mám dobré známky v škole. Snaha sa mi nedá uprieť. Moja neochota sa prejavuje len pri večeri. Uznávam, že sa vraciam neskôr ako zvyčajne, no nielen jedlom je človek živý. (…) Snažím sa, starká, naozaj sa snažím, ale tak ťažko sa mi opúšťajú príbehy, ktoré prežívam. Videl som fikcie, ktoré dokáže prekonať len skutočnosť.‘“

Najväčšou slabinou románu je línia s Raskoľnikovom. Autor si s potešením vymýšľa pokračovania obľúbených kníh a uvažuje, čo sa bude diať s postavami po poslednej stránke. Zatiaľ čo v prípade Ostrova doktora Moreaua je ponúkané pokračovanie vydarené a vtipné, osudy Raskoľnikova po odpykaní si trestu na Sibíri už menej. Idea, že Raskoľnikovovmu svedomiu nemusia nútené práce stačiť, je zaujímavá, ale spraviť z neho vraždiacu „beštiu“ sa  môže zdať prehnané a nepatričné nielen milovníkom Dostojevského. Cruz to čiastočne zachráni prepojením jeho príbehu s ďalšími zmieňovanými románmi a postavou Eliasovho otca, ale určitá pachuť už čitateľovi ostane.

Ak sa na Cruzov román pozeráme ako na knihu pre deti, takmer mu nie je čo vytknúť. Je čarovný, vtipný, smutný aj edukatívny (v dobrom slova zmysle) a k vnútornému svetu postáv pristupuje s citom. Bez pochýb zhltne nejedného školáka, ktorý sa do neho začíta. Dospelému čitateľovi môžu niektoré pasáže pripadať príliš vysvetľujúce a opakovanie nadbytočné. Po zmienke o tretej pásikavej pohovke pochopí, že aj tie ďalšie budú pásikavé a tento motív už na neho nebude pôsobiť rovnako magicky ako spočiatku. Napriek tomu ho čaro a poetický jazyk príbehu pravdepodobne pohltia a bude sa strácať v knihách spolu s Eliasom. A možno si aj nostalgicky zaspomína, ako sa pred rokmi on sám zamiloval do literatúry, a bude to chcieť prežiť znova.

Alfonzo Cruz
Knihy, ktoré zhltli môjho otca
Preklad Zuzana Greksáková
Portugalský inštitút, 2020

Publikované: 28/09/2020