Bohužiaľ, nedokážem si zapamätať knihy ako ucelené príbehy. Tieto som vybrala, pretože obsahujú scény a atmosféru, ktoré som si zapamätala tak, akoby sa mi udiali. Je to tá zvláštna výmena medzi napísaným a prečítaným. Keď sa napíše zažité, zrazu sa to odcudzí a naopak, keď si prečítame cudzie či celkom vymyslené situácie, stanú sa súčasťou osobnej pamäti.
Džez sa rozbieha na prvých stranách výjavmi dorezanej tváre, behom po ulici a vypustenými kanárikmi. Je to cval jazykom a povedať dej znamená vždy len krivdu.
Bolaňo hovorí o úchylnom vzťahu fašizmu a estetiky v absolútne živom románe z Čile. Číta sa tam poézia v študentskom krúžku a študentov zhadzujú z helikoptéry.
Človek sa modlí, aby to bolo fantasy ešte o čosi viac pri Matarovom Návrate. Stret režimu a obyčajnej túžby ľudí mať pokoj a žiť si svoj život je schéma, ktorá má v Strednej Európe vyznávačov. No kým u nás sú pamätníci už starší, v Líbyi si mladí ľudia pamätajú veci, ktoré znejú surreálne, že toto ako sa môže diať a ako sa to dá vydržať.
Našťastie, knihy dokážu doručiť pocit uzatvorenia a teda aj akejsi spravodlivosti už len tým, že sa skončia. Za to im je chvála.
Autor fotografie: Gabriel Kuchta
Zuzana Kepplová je redaktorkou a komentátorkou denníka SME, vďaka čomu už nemá čas vypisovať prózu a môže sa venovať poézii politického života.
