Jana Micenková je oceňovaná spisovateľka, režisérka a výrazná súčasť československého kultúrneho priestoru. V roku 2013 založila v Prahe nezávislý divadelný súbor Nekroteatro. Na konte má ako scenáristka a režisérka niekoľko úspešných inscenácií. Jej zbierka poviedok Sladký život (2017) sa dostala do desiatky prestížnej súťaže Anasoft Litera, rovnako ako román Krv nie je voda (2021).

 

Tvoj román Krv je len voda mi do značnej miery pripomínal detstvo a detstvo mnohých mojich spolužiakov. Prečo si si vybrala práve tému toxickej rodiny?

Lebo ma všeobecne baví čítať sociálne rodinné drámy aj sledovať takýto typ filmov. Napríklad také tie typické britské súčasné filmy o „white trash“ rodinách. V podstate, najviac toxické a najdesivejšie bývajú vzťahy vo vnútri rodín, keďže rodičia si často nesú bremená svojich tráum a vybíjajú si svoje komplexy na deťoch. Toxická rodina je teda na podrobný sociologicko-spisovateľský výskum ideálny príklad.

 

Myslíš si že je dôležité túto tému v spoločnosti viac reflektovať? Pomôže možno tínedžerom, keď sa stotožnia s Klárou a zistia, že v tejto pozícii nie sú sami?

Ach, veľmi dúfam, že to niekomu otvorí oči, aby nezotrvával v otrasnom vzťahu, kde ho partner šikanuje. A zároveň verím, že to pomôže aj tínedžerom stotožniť sa s Klárkou, alebo aspoň pochopiť nejakú podivnú outsiderskú spolužiačku, ktorá je Kláre podobná. Mne osobne spriaznené knihy a filmy najviac pomáhajú tak, že ma ubezpečia: Neboj, nie si s týmito temnými pocitmi na svete sám… alebo Neboj, nie si jediný zakomplexovaný outsider…

 

Tradičná rodina sa stala v posledných rokoch veľkou politickou témou. Myslíš, že je dôležité odmýtizovať rodinu?

No, asi trochu áno, lebo však pozri do histórie aj do starých kníh od Tolstého (Anna Karenina) cez Zolu (Zabijak) alebo iné. V podstate každá druhá kniha ti opisuje, že väčšinou sa v rodinách diali a dejú riadne sračky – utrpenie, nevera, neláska, týranie, nenávisť… Takže áno, nerobme si ilúzie o rodine ako dokonalej, spokojnej a vysmiatej reklamnej jednotke spoločnosti. Veď prečo je väčšina obyvateľov tohto sveta tak agresívna a násilná? Lebo doma to mali v detstve na hovno.

Ale zasa, nemali by sme rodinu ani zatracovať. Veď nie je nič krajšie, ako spokojné dieťa s milujúcimi rodičmi, a to našťastie ešte tiež existuje.

 

Akým spôsobom si konštruovala postavy? Bola si schopná vžiť sa do každej z nich alebo si potrebovala istý výskum?

Bol aj nejaký osobný výskum, ale ja som skôr typ intuitívneho autora, ktorý pozoruje a nasáva podnety/situácie zo svojho okolia, a potom sa na základe týchto pozorovaní (aj svojich osobných skúseností) pokúšam vžiť do pocitov jednotlivých postáv, takzvane kráčať v ich koži. V knihe Krv je len voda som toto „transformovanie sa do postáv“ musela absolvovať trojnásobne, keďže je príbeh nahliadaný z troch uhlov pohľadu – matka, otec, dcéra…

Krv je len voda je často založená na vnútornom monológu postáv. Pomohla ti tvoja skúsenosť s divadelnou réžiou v „režírovaní“ ich prežívania?

To mi určite pomáhalo, lebo som si veľakrát pri písaní predstavovala, že kto by tie postavy hral a ako by som režírovala niektoré scény alebo vysvetľovala hercom pocity postáv. Nie nadarmo sa tam jedna postava volá pán Roden – toho by isto nemohol hrať nik iný než Karel Roden (smiech).

Nakoľko ťa inšpiruje architektúra a verejný priestor? Je pre teba život na sídlisku so všetkými jeho špecifikami inšpiratívny?

Nevyznám sa veľmi v tej klasickej architektúre, historické budovy, kostoly, katedrály. Ale fascinujú ma sídliská, industriál a budovy tzv. socrealizmu. Okolo takých sa rada prechádzam a tam situujem aj svoje osamelé postavy, ktoré sa tiež prechádzajú – napríklad opusteným letným sídliskom. Veď také vyprahnuté letné sídlisko má dokonalú atmosféru a je smutným symbolom všetkých osamelých detí, na ktorých rodičia kašlú a nedokážu sa s nimi nikde vykopať ani cez prázdniny. Takže odpoveď: áno, sídliská ma nesmierne inšpirujú.

 

Veľmi ma zaujali postavy Ivy & Ivka, ako obrazu otcovho neba, a postava klaviristu Rodena, ako zobrazenia matkino pekla. Bol tvoj zámer takto preexponovane ukázať degradáciu vs. funkčnosť, aby tvoje hlavné postavy vynikli v kontraste?

Ivka a Ivo sú vedľajšie postavy, taký klasický pár, ktorý má medzi sebou veľkú lásku, ale majú trápenie, že nemôžu mať deti, napriek tomu spolu pri sebe pevne držia. Ivka je vlastne v kontraste voči postave matky, ktorá sa k otcovi správa odporne a ktorá si vôbec neuvedomuje, že mať zdravé dieťa nie je len tak…

Roden je možno preexponovaná postava, ale možno ani nie. Však omnoho desivejšie a bizarnejšie veci sa veľakrát odohrávajú v ľudských životoch. Ale Roden je tu vlastne aj ako symbol trestu… A potom – celý príbeh je tak trochu aj o póloch dominancia/submisia. Matka sa furt hrá na dominantnú, otca ponižuje, a potom sa objaví pán Roden a ukáže sa, že matka vlastne túži po totálnej submisivite a odovzdanosti sa…

 

Pre typografiu i ilustrácie si si vybrala Katarínu Rybnickú, prečo práve ju? Čo v tebe evokuje mramorovanie, ktoré použila ako ilustračnú techniku?

Tak to bol taký intuitívny výber, dostala som na ňu typ, že je šikovná, a hlavne je z Košíc, takže má pochopenie pre tzv. východniarsku mentalitu. Ja som s obálkou veľmi spokojná, pôsobí na mňa výrazne a vystihuje podstatu veci. Evokuje to vo mne krv, čo v nás prúdi, tepny a žily a ako je všetko prepojené, tak ako putá v rodinách. Korene, od ktorých sa nedokážeme odtrhnúť, aj keby sme chceli.

 

V románe je tyranom matka. Myslíš si, že domáce násilie páchané na mužoch je tiež témou dneška alebo ide skôr o tabu?

Práveže by to vôbec nemalo byť tabu a dúfam, že sa o tom začne hovoriť rovnako ako sa hovorí o Me Too. Lebo toto sa deje, napríklad teraz sledujem kauzu Johnny Depp a Amber Heard a som presvedčená, že Amber je manipulatívna psychopatka. Veľa žien je takto manipulatívnych a veľa mužov sa bojí ozvať, lebo by im nikto neveril a vysmiali by sa im. A muži sa boja bojovať hlavne preto, lebo často ide hlavne o deti. Počúvam na túto tému čoraz viac príbehov – ako psychopatka totálne odstrihla muža od decka, lebo súd uveril skôr žene/matke.

 

Akú spätnú väzbu dostávaš? Pomohol tvoj román niekomu dostať sa z toxického vzťahu či vyhľadať pomoc?

Takúto terapeutickú spätnú väzbu som ešte nedostala, ale ľudia mi píšu zatiaľ veľmi pozitívne reakcie – že ich to emocionálne rozsekalo a že nad knihou ešte dlho po prečítaní premýšľajú. No čo viac si autor môže želať?

 

Prekvapila ťa účasť v desiatke Anasoft Litera?

Eh… vlastne aj hej. Minulý rok vyšlo toľko kníh, väčšinou od samých matadorov slovenskej literatúry, takže som si potom už veľmi neverila. Účasť v desiatke ma naozaj veľmi potešila, lebo mi to dodáva sebavedomie, že to moje písanie má zmysel a snáď aj istú úroveň a že to nie je len nejaké slohové cvičenie (smiech).

 

(S Janou Micenkovou sa zhováral Tomáš Straka)