Alena Brindová: Keď sú verše návratom domov

Karol Strmeň je nedotknuteľným klasikom slovenskej poézie. Neznamená to, že by druhé samostatné vydanie básnickej zbierky Preblahoslavená (pôvodne vydanej v roku 1977) nebolo možné podrobiť kritickému skúmaniu. Tento nezvratný fakt ale pramení z bezhraničného obdivu a rešpektu, ktorý musí pociťovať každý čitateľ ovládajúci základné znalosti o životných súradniciach empirického autora. Je nositeľom prívlastkov ako: fenomenálny prekladateľ, najintelektuálnejší slovenský básnik v exile, nekompromisný zástanca práv Slovákov alebo prosto, ako sa vyjadrila Mária Chovancová, autorka životopisu Karola Strmeňa a jeho spolurodáčka z Palárikova: vzácny človek. Matúš Marcinčin, literárny vedec dlhodobo reflektujúci básnikovo dielo, sa v doslove k Preblahoslavenej vyjadruje: „Každé ďalšie čítanie prináša nové, osviežujúce stretnutie s pravdou, dobrom a krásou […] Oproti prchavej módnosti predkladá goticky čisté sklonenie sa pred Absolútnom. Z jeho veršov cítime vznešenosť stredoveku a pečať večnosti, ktorá spôsobuje, že určité pravdy pretrvávajú naprieč stáročiami a nemenia sa.” (2021, s. 94).

Strmeň má pritom potenciál zaujať aj čitateľov, ktorých primárne neoslovuje duchovná a nábožensky orientovaná poézia. Už pri prvotnom náhľade na kultivované texty v komprimovanom tvare sa vynára analógia s básnickými zbierkami Až dozrieme (1956) alebo Prísny chlieb (1987) od Milana Rúfusa. Popri biblickej obraznosti sa v Preblahoslavenej vyskytuje aj to, čo Ján Zambor v monografii Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010) literárnovedne signoval pojmami agrárna metaforika a rurálna metaforika (s. 101). Tieto obrazové plochy patria v Rúfusovej tvorbe, avšak i v básnickej zbierke publikovanej pri príležitosti nedožitých stých narodenín nedobrovoľného exulanta, k výpovedne najpôsobivejším. Dôkazom sú napríklad verše básne s názvom Rany zeme:

„Toľko má krutých jaziev, že jej vrásky

sú brázdami. Kto ideš oráčinou,

s úctou sa prikloň k zemi, lebo z lásky

v bolesti rodí všetkých synov […]

Sme ako steblo, všetci zahynieme.

O hrob vždy nová inovať sa vije.”

(Strmeň, 2021, s. 19)

V priestore slovenskej poézie písanej po druhej svetovej vojne zaujíma tento básnik špecifické postavenie, na rozdiel od Rúfusa celkom oslobodené od prvkov dobového budovateľského schematizmu. Strmeň rovnako “prejavuje” entuziazmus, ale uplatnenie apelatívnych a ornamentalizujúcich formulácií či kreovanie lyrického subjektu v stave bázne alebo úžasu uňho smeruje k jedinému zámeru, ktorým je vždy kresťanský ideál humanizmu.

Poézia Karola Strmeňa sa radí do katolíckej moderny. Podobu jeho spisby priznane ovplyvnil aj symbolizmus, poetizmus alebo surrealizmus. V zbierke sa objavujú inovatívne novotvary (napr. svetložravý na s. 39 alebo navekveký na s. 49), posolstvo je ale zrozumiteľné, takpovediac nahé, očistené od akejkoľvek monumentalizácie a samoúčelnosti. Básnikovo knižné vyznanie Panne Márii charakterizuje prístup metaforickej skratky. Čitateľ nepoučený o empirickom autorovi by strohé kontemplatívne verše v striedavom rýme mohol mylne považovať za prejav naivity. V skutočnosti je jednoznačným cieľom básnika text odintelektualizovať v prospech zdôraznenia živej viery a radikálneho citu, evokujúceho “františkánsku” jednoduchosť.

Marcinčin poukazuje na návratný motív ticha, tiahnuci sa naprieč zbierkou (2021, s. 95). Možno ho doplniť o motív cesty, resp. púte, v ktorom sa nepriamo prepája autentická básnikova skúsenosť vyhnanca s biblickými výjavmi, ako je putovanie Troch kráľov, útek Svätej rodiny do Egypta, krížová cesta, a pod. V emblematickej úvodnej básni, postavenej mimo troch cyklov Život Panny Márie, Svätyne a Prosba (posledný menovaný obsahuje iba jednu báseň) stojí:

„Život je zorou nebeského rána,
púšť prísľubom a predobrazom vody.
Velebí moja duša svojho Pána,
že si ju ako vlastnú ovcu vodí.

Prešli sme hory, prešli sme suché moria

tŕnistou cestou po ruženci rokov
a kdekoľvek sme vpadli do príkoria,
najtvrdšie skaly spadli na prorokov.”

(Strmeň, 2021, s. 19)

Uplatnenie motívu cesty a putovania môžeme vnímať aj konvenčne: ako púť, ktorú prekonáva cítiaca bytosť od svojho zrodu až po svoj zánik. Nevyhnutne ju sprevádza utrpenie, obeta a ďalšie výzvy, ktoré však umožňujú prístup k najväčšmi relevantnej destinácii: Božiemu milosrdenstvu. Tlmočí to napríklad úryvok z básne Vzkriesenie: „Kristov bok, raz navždy otvorený / navždy je bránou, ktorá vydobýja / zo smrti život” (2021, s. 63). Duplicitné využitie slova navždy je silne príznakové a podčiarkuje Strmeňovu snahu o gnómickosť.

Príznakovosť slov je potenciálnym slabým miestom básnickej zbierky Preblahoslavená. Ak si odmyslíme penzum slovnej zásoby biblického štýlu, nevyhnutne spojenej s nábožensky angažovanou poéziou, objavuje sa jazykové a básnické klišé. Využitie slov a slovných spojení ako rany, nádej, duša, ruženec sĺz, lúč záchrany, srdce na zlatistej púti, poľná tráva, umierať ľúbosťou pôsobí v súčasnom kontexte vyrušujúco. Musíme však poznamenať, že Karol Strmeň ako výrazná osobnosť slovenskej literatúry 20. storočia ovplyvnil mnohých autorov a autorky duchovnej poézie. Niektorí podnety jeho básnického odkazu využili tvorivo a obohacujúco. Mnohí sa však pustili do mechanického epigónskeho napodobňovania jeho textov, čo mohlo spôsobiť, že vnímaví čitatelia sú vyššie uvedeným typom lexiky presýtení. Dosiahnuť znamenitú “gotickú čistotu” v literatúre je náročná úloha a jej splneniu bránia silne významovo zaťažené slová bez aktualizačného posunu.

Preblahoslavená je ale predovšetkým mariánskou lyrikou. Osobné motívy sa v texte objavujú minimálne, sú však vždy spojené s Bohorodičkou, ktorú lyrický subjekt vníma ako svoju ochrankyňu. „Vyzdvihuje ju [Pannu Máriu, pozn. A. B.] ako príčinu všetkých radostí, no zároveň i ako nositeľku siedmich (teda takisto všetkých) bolestí. Vníma jej ustavičnú blízkosť, keď ho sprevádza „z belostných miest a temných lesov Spiša” (Mariánska hora nad Levočou), kam sa nemôže vrátiť, až do americkej mariánskej svätyne v Bedforde na okraji Clevelandu, kde svoj nový domov nachádza aj vďaka nej v eucharistickom spoločenstve – cirkvi. Práve v tomto chráme sa nachádza kópia sochy Levočskej Panny Márie a tu sa Karol Strmeň pravidelne zúčastňoval spolu so svojím priateľom reverendom Andrejom Pírom na každoročnej púti amerických Slovákov” (Marcinčin, 2021, s. 95).

Preblahoslavená sa stala básnikovým testamentom, ako uvádza vydavateľ reedície Ján Gavura, a z viacerých perspektív predstavuje jeho návrat domov. Lyrický subjekt sa túži primknúť k Márii, univerzálnemu symbolu bezpodmienečného prijatia a lásky, ktorá prekračuje hranice kontinentov i prekážky kladené ľudským pokolením. Autorkou decentných abstraktných ilustrácií je navyše Strmeňova príbuzná Katarína Kvietiková-Bekéniová (jeho civilné meno bolo Karol Bekéni). Z veršov Preblahoslavenej cítiť silnú osobnostnú integritu básnika spolu s morálno-etickým odkazom, ktorý určite inšpiruje a dotýka sa ľudí aj dnes.

Karol Strmeň
Preblahoslavená
FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania, 2021