Frédéric Beigbeder je starý známy výrobca škandálov. Autor knihy 99 frankov, kde je svet reklamy, kokaínu a sexu zmiešaný do pomerne vtipného kokteilu je aj tvorcom ďalších románov a poviedok, kde stále vystrkuje rožky jeho vlastné ja. Beigbeder si osvojil štýl písania, v ktorom je vždy zakomponovaný osobne. Keďže sú to jeho knihy, je to jeho právo. Koľko drog a sexu, ktorými sa to v jeho dielach hmýri, absolvoval naozaj  sa asi nedozvieme, ale často a koketne naznačuje, že dosť. Ani v jeho prípade však čas nestojí. S piatym krížikom na krku už hranie sa na DJ, zvodcu a salónneho narkomana naráža na výsmech mládeže, ktorej sa drží zubami nechtami. Je čas žiť a tvoriť trocha inak. Jeho posledná kniha sa o to snaží.

Spisovateľovi samotnému sa nedokážeme vyhnúť ani v jeho zatiaľ poslednom počine, zmesi fikcie a skutočnosti, ako sám hovorí, „faction“, zo života dvoch slávnych nebožtíkov, spisovateľa J.D. Salingera a Oony O´Neillovej. Oonou je Beigbeder posadnutý, Salingerom je inšpirovaný. Spávať mu dlhodobo nedal fakt, že v roku 1940 tí dvaja prežili kratučký ľúbostný románik. Štyri roky venoval písaniu diela, kde miešal skromnú zbierku faktov s vlastnou fikciou. Skutočnosťou je, že ani nie šestnásťročná Oona, dcéra najslávnejšieho amerického dramatika vtedajšej doby, nositeľa Pulitzerovej a Nobelovej ceny za literatúru Eugena O´Neilla, sa spolu s nemenej známymi kamarátkami často vyskytovala v chronicky známom Stork Clube. Garde im robil Truman Capote, vtedy tiež len chlapec. Do tohto mondénneho bocianieho hniezda zablúdil aj mladý, dvadsaťjedenročný Jerome Salinger. Zamiloval sa, Oona ho nechala, aby jej dvoril. V zámorí však zúrila druhá svetová vojna a Salinger odišiel plniť svoju vojenskú povinnosť. Oona sa zasa pobrala do Hollywoodu, avšak nestala sa herečkou, ale štvrtou manželkou najslávnejšieho komika so záľubou vo veľmi mladých dievčatách. Pár dní po osemnástych narodeninách si ju zobral päťdesiatnik Charlie Chaplin a stihol s ňou mať osem detí. Zabudnutý Jerry Salinger mohol akurát tak písať listy a snažiť sa prežiť peklo spojeneckého vylodenia v Normandii, následných bojov, oslobodzovania koncentračných táborov, traumu, ktorá ho skoro pripravila o rozum.

Beigbeder tento skromný príbeh vášne, ktorá bola zrejme dosť jednostranná, láskyplne prežúva na dvesto šesťdesiatich stranách. Ponúka zaujímavý pohľad na nočný život Manhattanu štyridsiatych rokov, na osud dievčaťa Oony, ktorú otec spisovateľ celý život úplne zanedbával, až kým ju po svadbe s Chaplinom nezavrhol úplne. Približuje nám Salingera do tej miery, že sa nám jeho slávny a okrem poviedok jediný publikovaný román Kto chytá v žite (The Catcher in the Rye 1951) s utrápeným adolescentným hrdinom Holdenom Caulfieldom, zrazu zdá byť autorovým autobiografickým denníkom. Kým Oona prežila život s Chaplinom vo švajčiarskom exile, kam sa musel uchýliť po obvineniach výboru skúmajúceho neamerickú činnosť v povojnovom čase honu na komunistické bosorky, Salinger sa stal akýmsi rakom pustovníkom, ktorý neznáša svetskú slávu. Je otázne, či sa niekedy dostaneme k jeho nepublikovanej tvorbe. Dá sa predpokladať, že jeho rodina doslova sedí na hromade literárneho materiálu.

Beigbeder sa snaží dať romanci dvoch prakticky ešte pubescentov osudový nádych, ale je to ako oživovať mŕtvolu. Zdá sa, že najmä Oona je predmetom jeho posadnutosti, ide o akési stalkovanie post mortem. Kniha sa pre prejavy nadšenia z jej zjavu stáva miestami únavnou. Okrem nej a Salingera je trefne vykreslený Truman Capote, vtipný a nešťastný mužíček, slávny autor kníh ako Chladnokrvne a Raňajky u Tiffanyho, Ernest Hemingway a veľa ďalších. Spomínanie známych mien a kultúrne odkazy sú ďalšou špecialitou Beigbedera. Chvíľami asi boli pre prekladateľku príliš, pretože Kim Novak bol v knihe „ten“ a nie „ona“. Našlo by sa toho viac, ale nech si čitateľ urobí vlastný lov chýb, je to vždy pekná zábava.

Beigbeder napísal niečo iné než doteraz, je však otázne, či ide dobrým smerom. Nie je to už ten starý všivák a bonviván a svoju novú tvár ešte len hľadá, stratil svoju ostrosť, aj keď humor mu zostal. Kniha neurazí, ale ani zvlášť neutkvie v dlhodobej pamäti. Motív urputného obhajovania lásky k trocha primladým ženám možno tkvie aj v autorovom živote. Jeho druhá manželka Lara Micheli mala v čase svadby tesne po dvadsiatke, fyzicky je Oone O´Neillovej dosť podobná a dcérka, ktorá sa im narodila v roku 2015 sa volá, ako inak, Oona. Áno, je to literárne spracovaná osobná posadnutosť, ale istotne to nie je prvá ani posledná kniha takého typu.

@ Frédéric Beigbeder, 2014
Oona & Salinger
Preklad @ Linda Štencová, 2017
Garamond

Beáta Beregrad Grünmannová  – autorka je publicistka a recenzentka.