Kniha má tú zázračnú moc, že svojho čitateľa prenesie  aj na také miesto, ktoré by živý a zdravý ani nenavštívil a istotne neopustil. Určite k nim patrí Semipalatinsk, oblasť v Kazachstane, kde Sovietsky zväz dlhodobo robil svoje pokusy s vývojom jadrových zbraní. Počas štyroch dekád tam uskutočnili jeho vedci a vojaci 468 detonácií jadrových zbraní. Je to oblasť pustá, step, kde nežijú vtáci ani líšky, kam sa dá dostať len so špeciálnym povolením a kde je lepšie prechádzať sa v špeciálnom skafandri. Ľudia však žijú všade, aj blízko pomyselných čiar nebezpečia. Krajinou vedie železnica a prechádzajúce vlaky a koľaje musí niekto kontrolovať. V malých domčekoch pri trati žijú dve rodiny, vraj už na bezpečnej strane stepi. Ako je však známe, rádioaktivita sa neriadi čiarami narysovanými na mape ani rampami. Ničí zdravie každého človeka, ktorého zasiahne. Je neviditeľná, tichá a zákerná. Neujde jej ani Jeržan, hrdina pôsobivej novely Hamida Ismailova.

Tvorbu tohto spisovateľa jeho vlastná krajina, Uzbekistan, dáva na zoznam zakázanej literatúry.    V roku 1992 bol Ismailov (1954) nútený emigrovať. Nie je to nezvyčajné, podobný osud stíhal mnohých nepohodlných autorov v socialistickom bloku aj v bývalom Československu. Aj keď komunizmus oficiálne dávno skončil, režim prezidenta Karimova autorovi pocit bezpečia evidentne nepriniesol, a tak zostáva v emigrácii dodnes. Opis neprikrášlenej reality jeho obľúbenosť u bývalých aj terajších mocipánov  rozhodne nevyvoláva.

Kniha Mŕtve jazero na svojich stránkach rozprestrie šíru a krásnu step. Dopodrobna ukáže život džigitov, ľudí spätých s prírodou, dokonalých jazdcov na koni, ale aj na somárikovi, ak ide o deti, strelcov, lovcov, pastierov, rozprávačov príbehov. Majú svoje osudy, svoje lásky, nádeje a žiale. Majú aj smolu, že žijú pri Semipalatinskom polygóne jadrovej smrti.

Tepnou civilizácie v tichom a tajomnom kúte sveta je železnica. Cestou vo vlaku stretáva rozprávač príbehu chlapca, ktorý prišiel cestujúcim predávať potraviny a na prilepšenie pridáva hru na husle, s prekvapivo profesionálnou úrovňou prejavu. Rozprávač si myslí, že stretol zázračné dieťa. Na svoje prekvapenie, či skôr s hrôzou zisťuje, že huslista nie je dvanásťročný drobec, ale dospelý dvadsaťsedemročný muž uväznený v detskom tele. Jeržan, tak sa mládenec volá, rozpovie príbeh svojej rodiny, svojich susedov, miniatúrnej komunity žijúcej pri trati, jej radosti aj strasti.

Jeržan je nemanželský syn ženy, ktorá nerozpráva, ktorého otcom je neznámy muž v skafandri. Je  vnukom milujúcej babičky a deda, ktorý ho priúča životu pravého obyvateľa stepi, ale aj hre na hudobný nástroj dombra. Chlapec odmala prejavuje obrovský hudobný talent a prítomnosť bulharského emigranta Petka, ktorý neznámo prečo utráca svoj život hudobníka v mobilnej stavbárskej jednotke umožní, aby sa naučil hrať aj na husle. Všetko, o čo sa Jeržan snaží, každý dobrý dojem, ktorý chce vyvolať, každý plán do budúcnosti, je spojený s Aisulu, o pár rokov mladším dievčatkom, žijúcim v susednom domčeku. Deti sú jedno telo a jedna duša, zdá sa, že je predurčené, až raz dosiahnu primeraný vek, aby sa stali manželmi. Možno by to bolo možné inde, nie však tam, kde neviditeľná zloba radiácie vykonáva svoje dielo na mladých organizmoch.

Zdá sa, že dňom, keď budúcnosť stratila svoj zmysel, bol ten, počas ktorého, na školskom výlete v zakázanej oblasti, Jeržan z chlapčenského frajerstva vstúpi do vody Mŕtveho jazera. Nádherná zelená a tichá hladina ho zlákala, ale on netuší, že sa namočil do ťažkej vody a od tej chvíle prestáva rásť. Aby bolo nešťastie dovŕšené, Aisulu, jeho krásna družka detských hier, začne rásť ako z vody, rastie do výšky doslova ako burina, čo je tiež dôsledkom genetických zmien spôsobených radiáciou. A tak jediné dve deti z domčekov pri trati, jediná nádej dvoch rodín, deti, ktoré sa mali stať samé ďalšou rodinou, nositeľkou krajšej budúcnosti, doplácajú na ľahostajnosť a krutosť sovietskeho režimu, ktorý ich použil ako náhodných pokusných králikov.

Rádioaktivita zasiahla telá ľudí a zvierat, ale nezasiahla ich duše, svet tradícií, ku ktorému patrili, nedokázala im zabrániť dúfať a ľúbiť. O to bolestnejšie bolo sledovať ich zmar. Práve toto Hamid Ismailov vo svojej neveľkej knihe zachytil veľmi citlivo. Niektoré diela nechajú v čitateľovi pamäťovú stopu vo forme obrazu. Mŕtve jazero nechá v mysli obraz šírej stepi, ktorou ide somárik a na chrbte nesie do školy dve deti, chlapca a dievčatko a tiež predstavu jazera s nehybnou a prázdnou hladinou, s vodou, ktorá je taká, ako voda bájnej rieky Styx. Kto do nej raz vstúpil, z ríše mŕtvych sa už nikdy nedokázal vrátiť. Kto prečítal túto malú knihu, nikdy nezabudne na zlo Semipalatinska a pretekov v zbrojení.

Hamid Ismailov:  Mŕtve jazero
Preklad Julia Sherwood 2017
Inaque 2017

Beáta Beregrad Grünmannová – autorka je publicistka a recenzentka.