Dávid Dziak pôsobí ako odborný asistent na Katedre komunikačnej a literárnej výchovy na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Špecializuje sa na literatúru pre deti a mládež. Nedávno mu v spoluautorstve (Z. Stanislavová, M. Klimovič) vyšla monografia (K)rok za (k)rokom v slovenskej literatúre pre deti a mládež (Hodnotové aspekty pôvodnej poézie a prózy v rokoch 1990 – 2020). Píše tiež básne pre deti, ktoré mu vyšli v časopisoch Slniečko (2020 – 2021, roč. 75), Vertigo (2018, č. 5) a Fraktál (2021, č. 4) či v zborníkoch Kapitán Spomienka (Perfekt, 2019) a Kráľovná (Perfekt, 2021). Koncom roka 2021 mu vyšla debutová zbierka interaktívno-inštruktívnych rozprávok Poď do rozprávky (FACE, ed. Slniečkovo, il. Michal Souček).

Aké knihy sú dnes v literatúre pre deti a mládež IN? Možno nejaká módna vlna, populárny typ kníh?

„Kráľovským“ žánrom našej slovenskej literatúry pre deti a mládež je rozprávka – tak z hľadiska kvality, ako aj kvantity. Rozprávka prináša najviac nových mien, tém a problémov, najhodnotnejšie tituly, ale zároveň aj najviac triviality, braku a gýču. Výraznú pozornosť dnes pútajú textovo-obrazové naratívy, nazývané aj ako obrázkové knihy, v ktorých text a obraz sú rovnocennými zložkami. Podľa mňa tento žáner momentálne dokáže najvhodnejšie zobraziť svet súčasného dieťaťa. A do tretice IN je inštruktívna literatúra, ktorá zámerne pracuje s mimoestetickými, praktickými funkciami literárneho textu, čo predstavuje pre autorov „tenký ľad“, keďže tieto sekundárne funkcie musia, respektíve by mali byť vyvážené estetickou funkciou, aby autorský zámer bol funkčne naplnený. Populárne sú knižné série, ktoré sú častokrát diskutabilnej umeleckej hodnoty, avšak tieto knižné série môžu byť vhodným prostriedkom udržania čitateľskej apetencie najmä u čitateľov staršieho školského veku.

Ktoré knihy pre deti sú naopak nedostatkovým tovarom?

V slovenskej detskej literatúre je to jednoznačne poézia. Ročne síce vyjde okolo 25 kníh básní pre deti, ale z nich sú zväčša dve-tri hodné odporúčania. Naša poézia v porovnaní s inými žánrami len minimálne reflektuje súčasné dieťa, jeho potreby, hodnoty, problémy či záujmy, čo považujem za jej najväčší nedostatok. Možno teda konštatovať, že po roku 1989 v slovenskej literatúre pre deti a mládež poézia stagnuje. Charakterizuje ju riekankovo a leporelovo orientovaná tvorba. Dominuje jazykovo orientovaná poetika, imaginatívno-hravá poézia hevierovsko-moravčíkovskeho typu. Len okrajovo je zastúpená druhá línia, vážnej meditatívno-reflexívnej lyriky.

Si odborník, ktorý vie odlíšiť kvalitu a nekvalitu. Keď sa pozriem na bohatú knižnú produkciu pre deti, môže tvoja práca pripomínať nekonečnú rozprávkovú snahu vytriediť hrach a popol. Akým spôsobom triediš? Ktoré kritériá ťa zaujímajú?

Ďakujem za označenie, ale nepovažujem sa za odborníka, ktorý s istotou presne vie odlíšiť knižnú ne-kvalitu. V tomto odbore pôsobím ešte krátko, aby som sa mohol takto nazývať. Ale máš pravdu, že je to „nekonečný príbeh“, lebo ročne vyjde nad 100 kníh pre deti a mládež, a teda len čo sa dokončí bilančné hodnotenie za predošlý rok, môže sa hneď pustiť do hodnotenia ďalšieho roka. A to hovorím len o hodnotení slovenskej tvorby, nie svetovej – tá si vyžaduje osobitné zhodnotenie. Bilančné hodnotenia podľa mňa predstavujú obrovský prínos pre čitateľskú verejnosť (len ich treba dostať do širšieho povedomia).

Je mnoho kritérií, ktoré sa snažím uplatňovať pri hodnotení umeleckej hodnoty knihy. Mojím hlavným kritériom je ne-originalita – predovšetkým spracovania témy, pýtam sa, čím sa teda kniha líši od ostatných. Ďalším mojím základným kritériom je ne-prítomnosť netextových priestorov, kniha by nemala dať dieťaťu všetko „na striebornom podnose“, mala by ho niekam posunúť. No a do tretice kniha by nemala podceňovať ani preceňovať dieťa, ale rešpektovať ho – detský aspekt funkčne dotvorený dospelým aspektom, aby mu kniha poskytla priestor na „prekročenie vlastného tieňa“.

V rámci besied občas zaznie, že detské knihy šíria dobro a že človek, ktorý ich číta, hádam nemôže mať v sebe ani štipku zla. Ako to vnímaš ty? Niekedy sa objavuje aj „konflikt“, keď niektorým dospelým čitateľom prekáža „rozprávkové zlo“, brutalita ľudových rozprávok, alebo ťažké témy v knihách pre deti – smrť, strach, samota a pod.  

Kiežby to tak bolo… Kniha/y podľa mňa nie je/sú a ani nemôže/u byť hlavným faktorom prosociálneho rozvoja človeka. Ale(!) kvalitná kniha môže byť nenápadným veľkým „pomocníkom“. Myslím si však, že existuje priama úmera medzi množstvom prečítaných kníh a prosociálnym charakterom dieťaťa, človeka.

Tabuizované témy, ktoré sa v slovenskej detskej literatúre výraznejšie dostali do popredia po roku 1989, mnohých dospelých poburujú, ale takmer vôbec ich nepoburuje obsah televízie či niektorých počítačových hier, ktoré sledujú či hrajú ich deti. V súčasnosti mnohí dospelí sú na to podľa mňa až precitlivení, pričom nemajú dostatočne rozvinutú literárnu kompetenciu. Detská literatúra môže podľa mňa reflektovať akýkoľvek problém, dôležitý pritom je však spôsob spracovania daného problému. Čím je kniha adresovaná mladšiemu dieťaťu, tým musí byť daný problém zobrazený nepriamejšie.

Na sklonku roka ti vyšla prvá kniha pre deti. Je IN?  

No ak nadviažem na moju prvú odpoveď, v ktorej som uviedol, že inštruktívna literatúra je u nás v súčasnosti módnou vlnou, tak môj debut spadá do tohto žánru, čiže v tomto zmysle by mohla byť IN. Snažil som sa daný žánrový variant posunúť a ozvláštniť, a to o interaktívnosť, spôsob, štýl ich napísania (prevažne v druhej osobe jednotného čísla, čím som sa snažil docieliť, aby sa z detského recipienta stala ako keby jedna z postáv príbehu). Preto knihu Poď do rozprávky možno označiť za interaktívno-inštruktívnu literatúru, rozprávku.

Ako sa ti písala? Tvoja odbornosť ti pomáhala alebo na teba vyvíjala tlak?

Všetko, čo som doposiaľ napísal pre deti (zbierku rozprávok Poď do rozprávky, básnický i prozaický Zápisník jedného chlapca pre časopis Slniečko, roč. 75. a 76.), sa mi písalo veľmi ľahko a rýchlo. Dostanem nápad a ten hneď „vychrlím“ na papier. Potom samozrejme sa k tomu veľakrát vraciam. Päť rozprávok, ktoré tvoria knihu Poď do rozprávky, som napísal asi za päť dní, jeden deň = jedna rozprávka. Nešlo však o päť dní za sebou. Koncept knihy a základné námety rozprávok vznikli v roku 2017, dopísal som ich až po získaní štipendia od Fondu na podporu umenia. Kniha bola vytlačená v decembri 2021.

Myslím si, že moja odbornosť mi pomáhala, snažil som sa, aby tie sekundárne funkcie inštruktívnej literatúry (v prípade zbierky Poď do rozprávky ide najmä o formatívnu funkciu, predstavivosť, tvorivosť, kritické myslenie, morálne uvažovanie) boli vyvážené estetickou funkciou. Tak dúfam, že sa mi to podarilo, literárna kritika snáď ukáže, do akej miery. Neviem, či išlo o tlak, skôr o zodpovednosť, ale, samozrejme, ak literárny kritik napíše knihu, tak sa očakáva, že bude umelecky hodnotná.

Už si prečítal veľké množstvo kníh a stále musíš v čítaní pokračovať. Ide o prácu a záľubu v jednom? Alebo ani nemáš na výber? Pomestia sa ti knihy do bytu? Alebo uprednostňuješ e-knihy?

Zatiaľ je to práca aj záľuba v jednom, dúfam, že mi to tak dlho vydrží, lebo ma to veľmi napĺňa. Kníh nemám až tak veľa, ako by sa mohlo zdať, lebo často využívam služby knižníc. E-knihu som si ešte nekúpil, nikdy nenahradí tlačenú podobu. Ak sa nedá kniha kúpiť v tlačenej verzii, tak radšej zájdem do knižnice, ako keby som si mal kúpiť jej elektronickú podobu. Väčšinu pracovného času trávim za počítačom, čiže aj preto odmietam čítať knihy cez obrazovku.

Ako vnímaš úlohu online sveta – knižných webov, knižných blogov – vo svete detí?

Online knižný svet má mnoho pozitív. V priebehu pár sekúnd možno zistiť bohaté informácie o knihe, jej tiráž, anotáciu, ukážku textu či ilustrácií. Podobne rýchlo sa možno dostať k recenziám, ale aj k obšírnejším odborným článkom o detskej literatúre, napríklad časopisy Knižná revue a Bibiana sprostredkovávajú svoj archív čísel online. Knižné weby pohotovo reagujú na nové tituly, čím promptne informujú čitateľskú verejnosť. Je to mnohonásobne rýchlejšie v porovnaní s tlačenými periodikami. Nevýhodou je, že niekedy sa nadhodnotí kvalita knihy.

Prispievaš do časopisu Slniečko, máš tam pravidelnú rubriku Zápisník jedného chlapca. Tie texty majú svoju hĺbku, odkaz, takú zvláštne citlivú dikciu. Ako vznikajú, čo ťa pri ich tvorbe inšpiruje?

Ďakujem za milé slová o Zápisníku. Básnická časť Zápisníka vznikla ako reakcia na súčasný stav našej detskej poézie, o ktorom som písal vyššie. Slovenskú poéziu pre deti a mládež komplexne hodnotím od roku 2016 a môžem skonštatovať, že takmer vôbec sa v nej neobjavujú ťažšie témy. Ak sa objaví takáto téma, tak zväčša ide len o pár básní v zbierke, nezobrazuje sa to komplexne na celej ploche (ako je to zvykom v poézii pre dospelých). Ako som už uviedol, dominuje hravá a zábavná lyrika. Zápisníkom jedného chlapca som sa snažil vyjadriť svet súčasného dieťaťa, najmä jeho odvrátenejšiu stránku, pocity smútku, strachu či sklamania, jeho momentálne problémy, potreby, hodnoty či skúsenosti. Chlapca zo Zápisníka možno prirovnať k detskému Holdenovi Caulfieldovi, na čo poukázal v rámci jednej súťaže Jakub Souček. Tieto textové básne vznikli podobne ako rozprávky z knihy Poď do rozprávky rýchlo a ľahko. Niektoré majú aj autobiografické črty, ktoré však hyperbolizujem. Dúfam, že raz Zápisník jedného chlapca vyjde aj ako kniha.

Chystáš viac takých projektov, literárnych textov pre deti?

Cez leto 2021 som napísal prozaickú časť Zápisníka jedného chlapca, t. j. desať častí pre časopis Slniečko, ktoré nadväzujú na lyrického hrdinu z básnického Zápisníka. Čiže tento projekt pokračuje v 76. ročníku, ale v inej forme. Prozaická časť je podľa mňa humornejšia ako lyrická. Prototypom chlapca zo Zápisníka je Jarunkovej Miroslav Fazuľka (Aha! Podobnosť aj s názvom Jarunkovej knihy – jedna z mojich najobľúbenejších) a Jožko Mrkvička zo Slniečka. Momentálne sa snažím dokončiť zbierku básní Zápisník jedného chlapca, aby som ju mohol ponúknuť nejakému vydavateľstvu.

Kniha tvojho detstva?

 Nespomínam si na žiadnu výraznú knihu, nečítal som veľa. Miloval som však otcove za pochodu vymyslené príbehy (najviac mi utkvela v pamäti séria o odvážnom a bojovnom kuriatku, potom o pár rokov vznikol nejaký animák s udatným kuriatkom, tak sme si vraveli, že americkí agenti odpočúvali otca a ukradli mu nápad), doslova za pochodu, lebo ich vymýšľal počas polhodinovej cesty dedinou (auto sme ešte nemali) smerom do školy alebo do kostola (tam a späť každý deň, hneď nám rýchlejšie zbehla cesta), samozrejme, ak ma alebo moju sestru neskúšal malú násobilku (celú pol hodinu! Vtedy už tá cesta netrvala tak krátko).

Avšak pri mne platí klišé citát, že jedna kniha môže zmeniť život. Za takú knihu považujem drámu Kým kohút nezaspieva od Ivana Bukovčana, ktorú som prečítal na strednej škole. Vtedy som objavil to pravé čaro kníh, vtedy som zažil to, čomu sa hovorí estetický zážitok a pocit katarzie. Vôbec ma nebavili knihy zo staršej literatúry, preto si myslím, že literatúra na strednej škole by sa mala vyučovať retrospektívne – začať súčasnou literatúrou, ktorá reflektuje aktuálny svet moderným jazykom, ktorou skôr vybudujeme čitateľskú apetenciu u stredoškolákov ako staršou literatúrou. Podobne by to malo byť na základnej škole, najprv vybudovať záujem detí o knihy, a to cez súčasnú detskú literatúru, a až tak ich učiť literárnu terminológiu a oboznamovať ich so staršími textami.

(S Dávidom Dziakom sa zhovárala Silvia Kaščáková)