Dušo Martinčok (1975) autor románu Niekto sa nájde (2022) je jedným z mála slovenských autorov, ktorí sa umiestnili so svojou prvotinou v desiatke Anasoft Litera. Pracuje pre Súdny dvor Európskej Únie ako právnik-lingvista. Venuje sa aktivizmu v oblasti medzigeneračnej výmeny. Spolu s priateľmi založil občianske združenie Zrejme a viedol i medzigeneračný festival Old’s cool Bratislava. So svojím manželom Michalom žijú striedavo v Luxemburgu a Bratislave.

–

Do Anasoftu si sa dostal so svojou prvotinou. Aký to bol pocit a čo ti prvé napadlo, keď si sa dozvedel, že si v desiatke najlepších kníh roka?

Ako prvé mi napadlo, že asi musím byť úžasný. Ak sa dobre pamätám, pišťal som od radosti, volal som mame a manželovi Michalovi. Potom som rozjarený behal medzi kolegyňami, až sa ma jedna, inak veľmi sčítaná, opýtala, čo to vlastne tá Anasoft litera je a či to je nejaké dôležité ocenenie. To ma dosť uzemnilo a trochu som sa upokojil. Som na nomináciu v každom prípade veľmi hrdý a cítim veľkú vďaku. Veľmi oceňujem, že porota dala šancu debutantovi blížiacemu sa k päťdesiatke. Myslím, že to môže povzbudiť aj iných začínajúcich autorov a autorky.

Vo svojom románe Niekto sa nájde sa zameriavaš hlavne na susedské vzťahy. Prečo ťa fascinuje práve tento typ vzťahu?

V predvolebnom období som pomáhal organizovať sériu diskusií o domove. Keď sa diskutujúce zamýšľali, čo je pre nich domov, jedno zo slov, ktoré zaznievalo najčastejšie, bolo pocit bezpečia. Pre mňa je tiež dôležitý a jednoducho ho nemám, keď nepoznám ľudí, ktorí bývajú vedľa mňa, podo mnou, nado mnou. Keď nemám v bytovke nikoho, komu by som mohol zveriť kľúč od môjho bytu. Prežívame v tých našich úľoch životy v celej ich pestrosti oddelení len pár centimetrami muriva, počujeme sa cez steny, vidíme na schodoch. Podľa mňa nie sme cudzí a baví ma o tom presviedčať aj ostatných.

Väčšinou svoje životy vnímame v dvoch rovinách, intímnej a verejnej. Susedstvo a spoločné priestory bytovky však nie sú ani v jednej z týchto rovín. So susedmi zdieľame steny a životný priestor, no zároveň často nie sú našimi priateľmi ani ľuďmi, ktorí sú významnými míľnikmi našich životov. Autori často píšu o intimite, alebo naopak o vzťahu jednotlivec a spoločnosť. Prečo si si vybral tento intímno-verejný priestor, ktorý vlastne nie je ani jedným?

Chcel som napísať knihu o tom, že sa navzájom potrebujeme, hoci sme presvedčení, že to tak nie je. Myslíme si, že si vystačíme sami, staviame si vysoké múry, reálne aj obrazné. A potom príde napríklad pandémia alebo sa na štvrtom pokazí práčka a vytopí celý dom. To, že sme všetci prepojení nie je klišé. Prostredie bytového domu je výborným pozadím, na ktorom sa to dá ilustrovať.

Akú úlohu má v tvojom živote, tvojej tvorbe ale aj aktivistickej činnosti fenomén starostlivosti?

 Vnímam ho v dvoch rovinách ako starostlivosť o druhých, ktorej by ale mala predchádzať starostlivosť o seba. U nás sa to často interpretuje ako egoizmus, máme tu nejaký ideál obety, ale ten je podľa mňa klamlivý, lebo prináša len vyhorenie a úzkosť. Dobrým príkladom je naša pani prezidentka, veľa ľudí jej odkazovalo, že by mala pokračovať. Ja si kladiem otázku, či je lepšie mať symbol slušnosti a pokojnej sily, ktorý sa zapíše do dejín ako príklad hodný nasledovania, alebo unavenú líderku, ktorá akceptovala mantru o tom, že moci sa dobrovoľne nemožno vzdať. Podľa mňa sa rozhodla múdro.

A pokiaľ ide o starostlivosť o druhých, zaujíma ma najmä na úrovni rozvíjania vzťahov. Uvedomil som si to teraz pred voľbami. Ak sa s nejakou svojou staršou kamarátkou dlhšie nevidím, nevenujem jej svoj čas a fyzickú prítomnosť, nemám potom úplne legitimitu jej hovoriť, napríklad, koho má voliť.

Máš blízky vzťah s východným Slovenskom, ale aj Bratislavou či Luxemburgom. Čo ťa tieto miesta naučili a prečo sú pre teba dôležité?

Bratislava je pre mňa mestom lásky a vzťahov. Stretol som tam oboch svojich doterajších partnerov. A priateľky, ako je napríklad Táňa Sedláková, ktorá mi úplne prevrátila život hore nohami a priviedla ma na cestu medzigeneračnej zvedavosti, ktoré viedla až k napísaniu mojej knihy. Košice a Prešov sú zas mestami dospievania, bolestivého nachádzania vlastnej identity, ale aj bezpečia rodinného zázemia. No a Luxemburg je taká moja skrýša, kam na nejaký čas zaleziem, keď to preženiem s extrovertnými aktivitami na Slovensku, alebo som jednoducho unavený z našej provinčnosti. Pracujem tam pre Súdny dvor ako právnik lingvista, teda jednoducho povedané prekladateľ právnych textov.

Si známy svojimi kreatívnymi ústraniami na Krku. Ako takéto ústranie vyzerá? Akú máš spisovateľskú rutinu a prečo práve Krk?

Krk preto, lebo moji rodičia tam vlastnia malý apartmán. Keď sa tu na dva mesiace zašijem, je to niečo na spôsob budhistických retreatov. Odstrihnem sa od každodennosti a dám priestor svojej duši. To nemusí byť vždy príjemné, v samote pred sebou neutečiem.

Postupne povypínam svet, internet, ľudia si zvyknú, že nie som dostupný. Vznikne vo mne akási prázdnota, cez ktorú môžu prichádzať postavy a príbehy. Mám ten pobyt rád v jeho nepredvídateľnosti, som tu, aj keď robíme tento rozhovor a zatiaľ sa mi na písane celkom nepodarilo vyladiť a s novou knihou dosť zápasím. Možno ju napokon nenapíšem, dovoľujem si priestor na to, aby som celý proces pozoroval, nechal ho plynúť a netlačil príliš. To neznamená, že nemám disciplínu, tá je pre mňa veľmi dôležitá. Za počítačom som 4 až 5 hodín denne, zvyšný čas venujem meditácii, kráčaniu, plávaniu, a najmä čítaniu. Nič vo mne neprebúdza chuť písať tak, ako čítanie iných.

Spolu s Uršulou Kovalyk patríš do skupiny anasoftistov, ktorým sa v tejto prestížnej súťaži podarilo uspieť samizdatom nepodporeným žiadnym grantom. Znamená to tiež, že si musel venovať veľkú pozornosť typografii, výberu papiera, dizajnu, ilustrácií a celému procesu výroby knihy ako objektu. Podľa akého kľúča si volil spolupracovníkov a čo ti tento proces dal?

Mal som nesmierne šťastie na ľudí, ktorí mi povedali áno, hoci som ich oslovil ako úplný začiatočník, ktorý čosi napísal. Som vďačný, že mi dôverovali, lebo všetci sú vo svojom fachu renomovaní profesionáli. S jazykovou redaktorkou Majkou Štefankovou ma spája priateľstvo zo storytellingu, medzigeneračnej aktivity, ktorej sa obaja venujeme. Soňa Borušovičová mi pred rokmi pomáhala ako literárna dula, pri tejto knihe bola jej editorkou. Dominika Žáková je zas kamarátka môjho muža, jej olejomaľbu máme doma v spálni, vedel som, že na obálke musí byť práve jej ilustrácia. A napokon grafického dizajnéra Martina Mistríka mi odporúčala Aňa Ostrihoňová z vydavateľstva Inaque, fungovalo to medzi nami od prvého stretnutia. Dúfam, že toto kvarteto so mnou pôjde aj do tvorby ďalšej knihy.

Mať úplnú kreatívnu i finančnú kontrolu je skvelý pocit, mám zodpovednosť za to, čo sa podarí, rovnako ako aj za „faily“. Zároveň si uvedomujem, koľko vecí nestíham, alebo nemám šancu zvládnuť, lebo to fakt všetko robím úplne sám, ale mám v sebe nejaký pokoj, že veci plynú tak, ako majú. Kniha sa nejako postarala sama o seba, vyvíjal som minimálnu aktivitu, aby sa o nej písalo, napriek tomu mám pocit, že zaujala. Neberiem to ako samozrejmosť, mohlo to byť prvý a posledný raz, ale mám pocit, že jednoducho priniesla tému, ktorá v napätej slovenskej spoločnosti zarezonovala.

Na Slovensku často žijeme v ilúzii, že naše životy ovplyvňuje len politika, kariéra a možno až primitívne primárne vzťahy oklieštené na kmeňové spoločenstvo s názvom rodina a pár priateľov. Prečo sme stratili kontakt medzi sebou a zabúdame na slušné a často obohacujúce medziľudské vzťahy?

Možno sme na to zabudli, ale som hlboko presvedčený, že potreba spoločného zážitku s neznámymi ľuďmi, spolunáležitosť s väčším celkom je niečo, čo máme hlboko v nás zakódované a všetci tú blízkosť potrebujeme. Vytvára totiž pocit bezpečia. Keď sa  nám v parku pozdraví človek, ktorého nepoznáme, alebo nám  pani v električke venuje bezdôvodne priateľský úsmev, cítime úľavu a radosť.  Myslím, že by sme vzťahy presahujúce rámec nášho bezprostredného okolia mali rozvíjať a  to v miere, ktorá nám je prirodzená. Som prvý, ktorý sa hlási k občasnej potrebe samoty.

Oliver je chlapec sediaci na schodoch s knihou, ktorý načúva životu domu. Je táto tvoja postava inšpirovaná tvojím detstvom a životom?

Áno. Prepojil som v nej detstvo u starej mamy so svojim zážitok človeka aktívne vstupujúceho do života bytového domu, v ktorom býval. A zároveň sa mi žiadalo písať o vlastnom objavovaní svojej sexuálnej identity. Pamätám sa na moment, keď som prišiel do škôlky s nalakovanými nechtami. Krásny lak na nechty s flitrami, ukradol som ho mame. Decká boli očarené, chlapci aj dievčatá, skláňali sa nad mojimi prstami rozprestretými na stole a zhlukli sa okolo, pochytali sa za plecia, aby videli, či lak svieti aj v tme. Potom, na základnej aj strednej škole, už prejavy feminínnosti boli trestané ako niečo neprípustné. Zaujímal ma ten prechod od nevinného prijímania krásy a inakosti a jej neskoršieho zákazu. Oliver to v mojej knihe zažíva so svojim otcom.

Ako dejisko svojho románu si si vybral konkrétnu bratislavskú bytovku na konkrétnej bratislavskej ulici, prečo práve ju?

Je aj nie je konkrétna. V mojej hlave sa príbeh odohráva na Povrazníckej v Bratislave, kde som býval. Ale v knižke ide o fiktívnu ulicu, ktorá sa volá Kalinovej podľa Agneše Kalinovej, prešovskej židovky, bratislavskej intelektuálky a napokon emigrantky, mojej veľkej inšpirácie. Na Povrazníckej som zažil susedské vzťahy vo všetkých ich podobách od vrieskania kvôli parkovaniu až po zážitok spoločného nočného pozerania filmu pod holým nebom. Vytvoril som tam totiž projekt Susedia na dvore, ktorého zámerom bolo vniesť trochu vrúcnosti do chladných vzťahov v bytovke. Robili sme to prostredníctvom kultúrnych podujatí organizovaných na dvore, ktorý bol stredobodom našich domov. Trvalo to desať rokov. Ako nečakanú pridanú hodnotu mi moji susedia a susedy dali dar v podobe zážitku z toho, ako spolu rozprávajú, akí sú, aké sú ich potreby, čo im prináša radosť, čo v nich vzbudzuje hnev a strach. To som potom zachytil v knihe.

Pri čítaní tvojej knihy vo mne zarezonovali dve krehké etapy našich životov a to chlapčenstvo a staroba, čím ťa tieto etapy priťahujú?

To si pekne pomenoval. Áno, sme vtedy asi zraniteľnejší, ale možno paradoxne silnejší. Ešte nemáme alebo už nemáme okolo seba hradby, ktoré inak budujeme celý život. V mojej knihe to dobre ilustrujú dvaja queer muži, tínedžer Oliver a senior Samuel. Celý čas sa jeden druhého v podstate báli, až napokon zažijú dobrodružstvo, ktoré je pre oboch očistným a možno aj novým začiatkom.

Občianske združenie, ktoré si založil, je slovnou hračkou. Odkazuje na to Zrejmé a teda že aj nás čaká staroba, choroba a smrť a to, že pred tak zrejmými vecami dokážeme byť slepí. Rovnako je aj výzvou na to, aby sme zreli. Myslíš, že slovenská spoločnosť prestane prehliadať zrejmé veci, ako je potreba spolupatričnosti so svojimi blížnymi? Máme potenciál zrieť?

Áno máme, aj sa to deje. Hoci zatiaľ skôr na malých ostrovoch pozitívnej deviácie, ale zmena prichádza a podľa mňa je neodvratná. Obraz staroby sa mení globálne. Vypočuj si napríklad podcast Wiser than me. Staršie ženy tam hovoria o svojom živote, napríklad spisovateľka Isabel Allende, ktorá má 81 rokov, hovorí o písaní, ale aj o tom, že je stále sexuálne aktívna, hoci oveľa menej. Len k tomu teraz potrebuje marihuanové cukríky. Keď sa Jane Fondovej pýtajú, akú radu by dala svojmu mladšiemu ja, vraví, že zásadným pre ňu bolo zistenie, že „NIE je celá veta“ a ako odpoveď musí každému stačiť.  Aj my na Slovensku už máme svoje Allendeové a Fondové. Ženy – herečky, aktivistky, vedkyne – ktoré menia vnímanie toho, aká má byť staroba. Aj keď je pravda, že o sexe a marihuane by mohli hovoriť viac.

Viedol si medzigeneračný festival Old’s cool Bratislava, prečo si ceníš medzigeneračnú výmenu a čo nás môže naučiť?

Je to niečo, čo mnohí a mnohé úplne prirodzene žijú a nepotrebujú si to pomenovávať ako medzigeneračný dialóg. Len takéto spolužitie začína byť skôr výnimočné, a preto asi potrebuje isté promo. Pre mňa je to obyčajná blízkosť s ľuďmi, ktorí sú v nejako aspekte svojho žitia iní ako ja. Baví ma počúvať moju kamošku Betku. Má 86 rokov, používa parádne slová, napríklad tlčhuba, harapáš, krenkovať sa…, zapisujem si ich a potom ich použijem v knihe. Alebo kamarátka Miša. Tá mi úplne pomohla odblokovať moje zábrany z pohybu. Organizuje kurzy tanečnej meditácie a otvorila mi úplne nový svet kontaktu s vlastným telom. Miša má okolo sedemdesiatky, teraz sme jej v Zrejme pomáhali získať grant, lebo ide na DJ-ský kurz do zahraničia.

Na Slovensku sme často až ubližujúco nevšímaví voči všetkému, čo na prvý pohľad nevykazuje známky sily a majority. Marginalizujeme sexuálne, národnostné i náboženské menšiny, ignorujeme seniorov či hendikepovaných ľudí a často v online priestore vnímame súcit ako slabosť. Čím si myslíš, že to môže byť?

Je za tým asi nejaká úplne prirodzená evolučná potreba prežiť. Otázka ale je, či nás to, čo nám zaručí prežitie, urobí aj šťastnejšími. Ja si myslím, že nie. Mali by sme sa otvoriť vlastnej bolesti, vedieť o nej hovoriť s inými a neskrývať strach za siláckosť. Len vtedy sa uľaví nám a aj tým, s ktorými žijeme svoj život. Vo verejnom priestore vnímam veľký dopyt po konštruktívnej, upokojujúcej komunikácii, hoci tá pudová, ktorá vyvoláva hnev a strach, má teraz zdanlivo navrch.

Svoj život zdieľaš so svojím manželom Michalom. Postrehol som, že ti neprekáža označenie queer autor. Ovplyvnila tvoja sexuálna identita tvoju tvorbu a aktivistickú činnosť?

Zásadne. Niekedy okolo referenda za rodinu v roku 2015 som sa rozhodol, že svoj súkromný život ponúknem verejnosti a budem o svojej rodine a manželstve písať, hovoriť. Zdalo sa mi to dôležité, a tak som písal blogy, dával rozhovory a aj projekt Susedia na dvore som komunikoval ako snahu o vytvorenie otvoreného priestoru, kde sa snažíme o vzájomný rešpekt. V tomto zmysle sme napríklad s mojím Michalom raz presťahovali celú našu obývačku do pasáže vedúcej na dvor a ukázali tak jednak tenkú hranicu medzi verejným a súkromným, a jednak to, že sem my ako pár patríme a ulice, dvory a podchody sú aj našimi ulicami, dvormi a podchodmi. A pokiaľ ide o knihy, môžem písať len o tom, čo zažívam, čo sa ma dotýka, zaujíma ma. Slovenská literatúra musí byť aj queer. Som hrdý, že ju môžem takú spoluvytvárať.

Pracuješ na novej knihe. Na čo a kedy sa môžeme tešiť?

Uvidím, ako to pôjde, chcel by som, aby vyšla na jeseň 2024. Vraciam sa trochu do sveta svojej prvej knihy. Nepíšem pokračovanie, len som si vybral jednu z postáv a vytváram jej príbeh. Je to Zoja, euroúradníčka, ktorá neustále poletuje medzi Bruselom, Luxemburgom a Bratislavou a kladie si otázku, kde má vlastne domov. Ja si ju kladiem spolu s ňou a niekedy uvažujem, či to miesto, kde sme obaja doma, nie je medzi destináciami. Či vlastne nie sme pútnici, ktorí sú najšťastnejší, keď sú na ceste.

–

(S Dušom Martinčokom sa zhováral Tomáš Straka.)

–

Ak sa vám Dušova kniha páčila, môžete ju podporiť v hlasovaní o Cenu čitateľov a čitateliek Anasoft litera: https://hlasovanie.anasoftlitera.sk/.