Ostrá, sarkastická, odmietajúca zmeniť sa, a predsa nekonečne úprimná a empatická Olive Kitteridgeová je späť. A znova sa snaží pochopiť nielen sama seba, ale aj mikrosvet mestečka Crosby na pobreží Maine.

Či už je to školáčka, ktorá sa snaží vyrovnať so smrťou svojho otca, dievča, ktoré začne rodiť v tej najnevhodnejšej chvíli, zdravotná sestra priznávajúca sa k tajnej stredoškolskej láske alebo právnička odmietajúca prijať dedičstvo, ktoré jej patrí. Olive Kitteridgeová nás neprestáva prekvapovať, dojímať a inšpirovať.

Elizabeth Strout získala za román Olive Kitteridgeová  Pulitzerovu cenu. Je autorkou takmer desiatky románov a jej poviedky vychádzajú napríklad v časopise New Yorker. V slovenčine vyšiel jej debutový román Amy a Isabelle o vzťahu matky s dospievajúcou dcérou a poviedkový román Olive Kitteridgeová, podľa ktorého vznikol miniseriál v produkcii HBO, v ktorom hlavnú postavu stvárnila Frances McDormand.

(Ukážka)

SIROTA

Meškali.

Olive Kitteridgeová neznáša ľudí, ktorí chodia neskoro. Vraveli, že prídu krátko po obede, a Olive vytiahla prestieranie, arašidové maslo a džem pre staršie deti a tuniakové sendviče pre syna a jeho manželku Ann. Netušila, čo dať menším deťom; bábätko ešte určite neje tuhú stravu, veď má len šesť týždňov; malý Henry má vyše dvoch rokov, ale čo jedávajú dvojročné deti? Olive si nevedela spomenúť, čo dávala Christopherovi v tom veku. Prešla do obývačky a na všetko sa zadívala synovými očami; všimne si to, len čo vstúpi. Zazvonil telefón a Olive ho šla rýchlo zdvihnúť do kuchyne. Ozval sa Christopher: „Ahoj, mami, práve vychádzame z Portlandu, museli sme sa zastaviť na obed.“

„Na obed?“ opýtala sa Olive. Boli dve popoludní. Neskoré aprílové slnko mliečne žiarilo, videla ho z okna nad zálivom, ktorého pokojná hladina oceľovo žiarila.

„Museli sme dať niečo deťom. O chvíľku tam budeme.“

Portland bol hodinu cesty. „Dobre. Budete chcieť večeru?“

„Večeru?“ spýtal sa Christopher takým tónom, akoby mu navrhla, že poletia na Mesiac. „Asi áno, hej.“ Olive počula výkrik v pozadí. Christopher hovoril: „Annabelle, buď ticho! Prestaň s tým. Okamžite! Annabelle, počítam do troch… Mami, zavolám ti neskôr,“ a zložil.

„Ach, pre lásku Božiu,“ zašomrala Olive a sadla si za kuchynský stôl. Hoci ešte nezvesila obrazy, vyzeralo to tam inak, akoby – a nielen akoby – sa mala čoskoro odsťahovať. Nepovažovala sa za človeka, ktorý hromadí čačky, ale v kuchyni ich už stála plná krabica, a keď sa pozrela do obývačky, pripadalo jej, že aj izba ju zahŕňa výčitkami; zostal tam len nábytok a dva obrazy na stene. Knihy boli preč – minulý týždeň ich darovala knižnici – a všetky lampy okrem jednej boli pobalené v škatuli.

Znova zazvonil telefón. „Prepáč,“ ospravedlnil sa jej syn.

„Môže sa telefonovať za jazdy?“ opýtala sa ho.

„Nešoférujem. Šoféruje Ann. Prídeme, keď prí­­deme.“

„Dobre teda,“ povedala Olive. A dodala: „Už sa na vás teším.“

„Aj ja,“ odvetil jej syn.

Aj ja.

Zložila telefón, prešla sa po dome a zaliala ju úzkosť. „Robíš to celé zle,“ pošepla si. „Ach božemôj, Ježiši, Olive.“ Naposledy videla syna skoro pred tromi rokmi. Olive sa to nezdalo ani prirodzené, ani správne. Ale napriek tomu, keď za ním šla do New Yorku – keď Ann čakala malého Henryho a dlho predtým, ako sa jej narodilo toto ďalšie dieťa, Natalie –, bolo to také hrozné, že ju jej syn v podstate požiadal, aby odišla. A ona odišla. Odvtedy ho videla len raz krátko nato, keď priletel do Maine na otcov pohreb a pred plným kostolom rečnil so zaslzenými lícami. „Otca som nikdy nepočul nadávať,“ spomenul vtedy okrem iného.

Olive skontrolovala kúpeľňu, ubezpečila sa, že sú tam čisté uteráky, vedela, že tam sú, ale nemohla si pomôcť a musela sa ísť znova pozrieť. Hovorili jej, nech sa netrápi s postieľkou, ale Olive sa trápila. Malý Henry má tri a pol roka a Natalie šesť týždňov, ako to, že nemajú postieľku? Nuž, súdiac podľa toho, čo videla v ich byte v New Yorku – Bože, aký tam len mali bordel –, si pomyslela, že si vystačia s hocičím. Annabelle má skoro štyri roky, Theodore šesť. Čo taký šesťročný chlapec rád robí? A prečo majú toľko detí? Ann mala Theodora s jedným chlapom, Annabelle s ďalším a teraz si s Christopherom spravili ďalšie dve. O čo im ide, preboha? Christopher už nie je najmladší.

No keď ho Olive uvidela vystupovať z auta, nemohla uveriť – nemohla uveriť –, že má šedivé vlasy. Christopher! Kráčala k nemu, ale práve otváral dvere na aute, z ktorých sa vyvalili deti. „Ahoj, mami.“ Kývol jej hlavou. Tmavovlasé dievčatko v ružovej páperovej nylonovej bunde a bledomodrých gumákoch po kolená sa okamžite otočilo a starší blonďavý chlapček civel na Olive; Ann pomaly vyberala z auta bábätko. Olive prešla k svojmu synovi, objala ho, bolo čudné držať jeho staršie mužské telo v náručí. Ustúpila, aj on cúvol a sklonil sa do auta nad zariadenie, ktoré vyzeralo ako pilotná sedačka pre dieťa smerujúce do vesmíru; vytiahol chlapca a matke oznámil: „Toto je Henry.“

Dieťa sa veľkými ospalými očami zadívalo na Olive, Christopher ho postavil k sebe a chytilo sa ho za nohu. „Ahoj, Henry,“ povedala Olive, dieťa zagúľalo očami a skrylo si tvár do otcových nohavíc. „Je v poriadku?“ opýtala sa Olive, pretože pri pohľade na chlapca, tmavovlasého a tmavookého po matke, jej okamžite napadlo: Toto nie je Henry Kitteridge! Čo čakala? Že v chlapčekovi uvidí svojho manžela, ale namiesto neho mala pred sebou len neznáme dieťa.

„Ešte je rozospatý,“ vysvetlil Christopher a zdvihol ho na ruky.

„Tak poďte, poďte,“ hovorila Olive a uvedomila si, že sa ešte neprihovorila Ann, ktorá trpezlivo stála s bábätkom v náručí za nimi. „Ahoj, Ann,“ povedala Olive a Ann ju odzdravila: „Dobrý deň, Olive.“

„Gumáky máš modré ako sedmikrásky vo vlasoch,“ prihovorila sa Olive dievčatku, ktoré sa zatvárilo zmätene a prešlo k matke. „To sa tak hovorí,“ vysvetlila Olive; dieťa nemalo vo vlasoch žiadne sedmikrásky.

„Kúpili sme jej čižmy špeciálne na výlet do Maine,“ ozvala sa Ann a pre zmenu zostala zmätená Olive.

„No, vyzujte si ich pred dverami,“ povedala Olive.

V New Yorku sa Ann pýtala, či Olive môže hovoriť „mami“. Teraz k nej Ann nevykročila, a tak Olive nevykročila k Ann, ale otočila sa a vybrala sa k domu.

Mali zostať na tri noci.

V kuchyni si Olive syna starostlivo premerala. Spočiatku sa tváril vľúdne, keď sa zvedavo rozhliadal. „Ježiš, mami, fakt si to tu vyupratovala. Fúha.“ Potom si všimla, ako mu tvár zastrel tieň. „Počkať, vyhodila si všetky otcove veci? Prečo?“

„Nie, samozrejme, že som ich nevyhodila.“ Po chvíli dodala. „Len niektoré. Už tu hodnú chvíľu nie je, Chris.“

Pozrel sa na ňu: „Čože?“

Zopakovala svoje slová, ale obrátila sa mu pri tom chrbtom. Opýtala sa: „Theodore, dal by si si vodu?“ Chlapec sa na ňu uprene díval. Potom pokrútil hlavou a prešiel k matke, ktorá sa aj s bábätkom v náručí vyzliekala z veľkého čierneho svetra. Olive videla, ako jej z čiernych elastických nohavíc vytŕča brucho, hoci jej paže pôsobili v bielej nylonovej blúzke chudo.

Ann si sadla za stôl a povedala: „Ja by som si dala pohár vody, Olive,“ a keď sa Olive otočila, aby jej ho podala, zahliadla prsník – týčil sa rovno pred ňou uprostred kuchyne s veľkou tmavou bradavkou – a prišlo jej trošku nevoľno. Ann si k sebe pritlačila dieťa a Olive videla, ako sa so zavretými očkami prisalo. Ann sa na Olive usmiala, ale Olive sa ten úsmev nezdal úprimný. „Pfff,“ vydýchla si Ann.

Christopher sa už k veciam svojho otca nevyjadroval a Olive to brala ako dobré znamenie. „Christopher,“ oslovila ho. „Sprav si pohodlie, ako doma.“

Synov výraz sa zmenil, čím jej oznamoval, že tu už nie je jeho domov – Olive mala pocit, že práve to vidí na jeho tvári –, ale sadol si za stôl a natiahol si nohy.

„Čo by si si dal?“ opýtala sa ho.

„Ako to myslíš, čo by som si dal?“ Christopher sa pozrel na hodiny a späť na ňu.

„Myslím to tak, či by si si nedal pohár vody.“

„Niečoho by som sa napil.“

„Dobre, čoho?“

„Alkoholu, ale pochybujem, že tu nejaký máš.“

„Mám,“ povedala Olive. Otvorila chladničku. „Mám biele víno. Dáš si biele víno?“

„Máš víno?“ opýtal sa Christopher. „Áno, dám si biele víno, ďakujem, mami.“ Vstal. „Počkaj, zoberiem si ho.“ Chytil poloplnú fľašu a nalial si ho do obyčajného pohára, akoby to bola malinovka. „Ďakujem.“ Zdvihol pohár a napil sa. „Odkedy piješ víno?“

„Ale…“ Olive sa zarazila tesne predtým, ako by vyslovila Jackovo meno. „Trošku som začala piť. Nič viac.“

Christopher sa uštipačne usmial: „Nie, mami, nezačala. Povedz pravdu, odkedy tu máš víno?“ Znovu si sadol za stôl.

„Občas prídu moje známe a tie si dajú.“ Olive sa musela otočiť; z linky vytiahla škatuľu solených krekerov. „Dáš si kreker? Dokonca mám aj syr.“

„Chodia k tebe známi?“ Ale Christopher očividne nevyžadoval odpoveď, sedel za stolom so svojou manželkou, ktorá si konečne strčila prsník späť pod blúzku, a zjedol všetok syr a väčšinu krekerov. Ann si odpila z jeho vína, ktoré do seba rýchlo lial. „Ešte?“ Posunul pohár a Olive, ktorá mala pocit, že už mal vína dosť, povedala: „Dobre teda,“ a podala mu fľašu, ktorú vyprázdnil do pohára.

Olive si musela sadnúť. Uvedomila si, že za stolom sú len dve stoličky; akože si to nevšimla už skôr? „Poďme do obývačky,“ navrhla. Ale nevstali, a tak stála pri kuchynskej linke a cítila sa neisto. „Aká bola cesta?“ spýtala sa.

„Dlhá,“ odvetil Christopher s ústami plnými krekerov a Ann sa pridala: „Dlhá.“

Ani jedno z Anniných detí nepovedalo Olive ani slovo. Ani jediné slovo. Žiadne „ďakujem“ či „prosím“, nič. Opatrne ju pozorovali, potom odvrátili zrak. Mala pocit, že sú to príšerné deti. „Tam sú sendviče s arašidovým maslom a džemom,“ ukázala na tanier na linke a ony mlčali. „Dobre teda,“ uzavrela to.

Ale malý Henry bol svojím spôsobom milý. V obývačke, kam sa nakoniec premiestnili, pretože Olive zopakovala: „Poďme do obývačky,“ sa k nej došuchtal, vytiahol si mokrú ruku z úst a chytil Olive sediacu na gauči za nohu, párkrát ju buchol do kolena, a tak mu povedala: „Ahoj, Henry!“ Dieťa odvetilo: „Ahoj.“ „Ahoj!“ zopakovala a on na to: „Ahoj, ahoj.“ To bolo zábavné.

Ale keď si Olive – len preto, že sa to od nej určite čaká – vypýtala bábätko, Natalie si šla pľúca vyvrešťať, len čo sa ocitla v Olivinom náručí. Len vrešťala a vrešťala z plných malých pľúc. „Dobre teda, dobre teda,“ vzdala to Olive a vrátila ju matke, ktorej chvíľku trvalo, kým ju upokojila. Ann pre to musela znova vytiahnuť prsník a Olive nebolo príjemné dívať sa neveste na prsia, jej prsník bol príšerné obnažený! Naliaty mliekom, pokrytý žilkami; Olive o ten pohľad naozaj nestála. Vstala a oznámila: „Idem prichystať večeru.“

„Ale ešte nie sme hladní,“ namietol Christopher.

„Žiadny problém,“ zakričala Olive ponad plece. V kuchyni zapla rúru a vložila do nej misu: mušle s kyslou smotanou, ktoré pripravila ráno. Potom sa vrátila do obývačky.

Olive čakala chaos. Nebola pripravená na tiché deti či Annino mlčanie, jej nevesta bola iná, ako si ju pamätala. „Som unavená,“ povedala jej, na čo Olive vyhlásila: „Ani sa ti nedivím.“ Takže asi to bolo tým.

Christopher bol výrečnejší. Rozvalený na gauči v obývačke rozprával, do akej zápchy sa dostali za Worcesterom, ako strávili Vianoce, hovoril o ich priateľoch, svojej práci podiatra. Chcela si vypočuť všetko. Ale Ann ho prerušila otázkou: „Olive, kam ste si postavili vianočný stromček? K oknu vpredu?“

„Nestavala som vianočný stromček,“ odvetila Olive. „Načo by mi bol vianočný stromček, preboha?“

Ann zdvihla obočie: „Pretože boli Vianoce?“

Olive to bolo jedno. „Nie, v tomto dome neboli.“

*

Keď Ann zobrala staršie deti do pracovne, kde rozložili gauč, Olive zostala s Christopherom a malým Henrym, ktorý mu visel z kolien. „Zlaté dieťa,“ povedala Olive a Christopher prikývol: „Je, však?“

Počula Annu rozprávať v pracovni a aj tenšie detské hlasy, hoci slovám nerozumela. Olive vstala: „Ozaj, Christopher, uštrikovala som malému Henrymu šál.“

Zašla do pracovne – dve staršie deti tam len stáli a dívali sa na ňu –, zobrala jasnočervený šál a zaniesla ho Christopherovi, ktorý povedal: „Aha, Henry, pozri, čo ti vyrobila babička,“ a chlapček si okraj šálu strčil do úst. „Hlupáčik,“ napomenul ho Christopher a nežne mu ho vytiahol. „Nosí sa na krku, aby ti nebola zima.“ A dieťa zatlieskalo. Olive si pomyslela, že malý Henry je vlastne úžasné dieťa.

Vo dverách sa objavila Ann s dvomi deťmi v pyžamách za pätami. „Hm, Olive?“ zovrela pery a spýtala sa: „Máte niečo aj pre ostatné deti?“

Olive pocítila, ako sa v nej rozlieva temnota. Chvíľu jej trvalo, kým si bola istá, že jej hlas vyznie vierohodne: „Neviem, ako to myslíš, Ann. Hovoríš o vianočných darčekoch? Poslala som deťom darčeky na Vianoce.“

„Áno?“ Ann vážila slová. „Ale to bolo na Vianoce, chápete?“

„No, neozvali ste sa, tak možno neprišli.“

„Nie, prišli,“ odvetila a obrátila sa k Theodorovi: „Pamätáš si na ten nákladiak?“

Dieťa myklo plecom a odvrátilo zrak. Ale napriek tomu tam stáli, nepríjemná matka a jej dve deti od dvoch rôznych chlapov stáli vo dverách, kým Olive mala vytiahnuť – čo vlastne mala vytiahnuť? Naozaj si musela zahryznúť do jazyka, aby nepovedala: ten nákladiak sa ti asi nepáčil. Alebo aby sa neotočila k dievčatku: A čo tá bábika? Ani tá sa ti asi nepáčila. Olive sa musela ovládať, aby nepoučovala: Za našich čias sme sa ľuďom, ktorí nám poslali darčeky, poďakovali. Nie, Olive sa musela veľmi premáhať, aby to nevyslovila, a napokon sa jej to podarilo. Ann sa po pár minútach otočila k deťom: „Poďme, ide sa do postele. Dajte ockovi pusu.“ Prešli ku Christopherovi, pobozkali ho a popri Olive odišli preč. Príšerné, príšerné deti a príšerná matka. Ale malý Henry zrazu zliezol otcovi z kolien a dovliekol nový šál k Olive. „Ahoj,“ povedal. Usmial sa na ňu! „Ahoj,“ odzdravila. „Ahoj, malý Henry.“ „Ahoj, ahoj,“ opakoval. Podával šál Olive.
„…kujem,“ skomolil. Tak toto bol Kitteridge. Fakt bol Kitteridge. „Tvoj starý otec by bol na teba veľmi pyšný,“ povedala mu a on sa usmieval a usmieval s perami vlhkými od slín.

Christopher sa poobzeral. „Mami, vyzerá to tu totálne inak,“ poznamenal.

„No, dlho si tu nebol. Veci sa menia a tvoje spomienky tiež.“

*

Olive bola šťastná.

Jej syn sa s ňou rozprával osamote. Malého Henryho uložili do postele na poschodí, kde spal spolu s matkou a sestričkou. Dve staršie deti ležali na gauči v pracovni. Lampa v rohu obývačky osvetľovala jej syna. Po ničom inom netúžila, chcela len toto. Chrisov pohľad sa jej zdal jasný a rovnako aj jeho výraz. Šediny v jeho vlasoch ju ešte vždy prekvapovali, ale pomyslela si, že vyzerá dobre. Zoširoka rozprával o podiatrickej ordinácii, mladej žene, ktorá uňho pracuje, o poistení, ktoré musí platiť, o poistení, ktoré majú jeho pacienti, Olive bolo jedno, o čom rozpráva. Hovoril jej o podnájomníkovi, už u nich nebýval chlapík s papagájom, ktorý vrieskal Chváľme Pána zakaždým, keď niekto zahrešil, ale mladý muž s priateľkou, ktorí sa podľa všetkého čoskoro budú brať. A jej syn rozprával a rozprával. Olive bola unavená, ale potlačila zívnutie. Sedela by tam navždy, aby si všetko vypočula. Mohol by jej recitovať abecedu, sedela by tam a počúvala.

[…]

Preklad Kamila Laudová

Zdroj: INAQUE