Ivana Dobrakovová: Matky a kamionisti

Chcela som na ukážku vybrať nejaký úryvok Dobrakovovej textu. Niečo, čo by v jednej či dvoch vetách uviedlo čitateľa trefne do atmosféry jej najnovšej knihy, stručne a priamo. Otvorila som ju a listovala v nej, no nemohla som nájsť časť, akú som potrebovala. A potom som pochopila, že sa mi to nikdy nepodarí. Neznamená to, že Dobrakovová nie je trefná, ani to neznamená, že nie je stručná či priama. Je všetko toto a oveľa viac, ale nemusí sa obmedzovať na dokonalé vše hovoriace vety.

Tak ako sa v živote stále nemôžeme vyjadrovať ako plagáty s motivačnými citátmi a máme len obyčajné myšlienky počas našich obyčajných životov, tak aj Ivana, Olivia, Lara či Veronika idú ďalej z nohy na nohu, z vety na vetu a na prvý pohľad aj z textu do textu. Dobrakovovej býva niekedy vyčítané, že jej hrdinky sú rovnaké, akoby možno písala dookola tú istú postavu. Pre mňa sú však všetky jej texty tak špecificky osobité, že používanie „jednej postavy“ je v mojich očiach funkčným autorským rukopisom. A prečo opúšťať niečo, čo funguje?

Kto Dobrakovovú pozná, myslí si, že vie do čoho ide. Dostane však oveľa viac. Pri listovaní v knihe Matky a kamionisti som sa znovu začítala do úvodnej poviedky Otec, z ktorej predsa len niečo odcitujem: „A bodka.“