Slovenská poézia dlhodobo trpí deficitom spoločenskej kritiky a cynizmu. Po prvých lastovičkách, ktoré prekročili podobu prvoplánových agitiek, sa v knihe Ivony Pekárkovej Lepšia verzia seba objavuje plnohodnotná spoločensko-kritická poézia. Pekárková nerobí kompromisy – jej básne ironizujú škálu tém, od spoločenských rol a priemernosti cez konzumerizmus a nacionalizmus k literárnemu životu. Dištancovaným a ironicky opisným jazykom autorka demaskuje to, čo by jej lyrické subjekty radšej nevideli a čomu sa v živote cielene vyhýbajú, či už je to vedomie svojej priemernosti, malosti a zbytočnosti, podvedomá sexuálnosť nacionalizmu alebo absurdnosť detského súťaženia v umení. Absurdnosť, podporená cynizmom, je jadrom Pekárkovej poézie, ktorá humorne podrýva spôsob, akým si človek konštruuje sebaobraz, aj obraz o svojom okolí. Tak sa u nej môže vyskytnúť napríklad šťastná šunka na pulte supermarketu, priemerný Peter vyžarujúci vnútornú pohodu, aj svet, v ktorom poézia ako náboženská mantra prenikne na každé pracovisko či do každej rodiny. Zoči-voči, či skôr nezaujato bokom od tejto absurdnosti autorka rezignuje na veľké básnické pravdy a odpovede, pretože vie, že je podstatou absurdného sveta neponúkať odpovede, ale generovať otázky a údiv. Tlmočenie tohto pocitu Pekárkovej poézii svedčí viac ako ironické rýpanie do podstaty poézie, hoci v línii jej tvorby logické a patričné, predsa miestami prvoplánové.
Viliam Nádaskay je doktorandom Ústavu slovenskej literatúry SAV a literárnym kritikom.
