Joe Palaščák: SVETLO V.

Táto próza nemá prostredie, ale kulisy. A postavy? Doteraz to boli postavy – typy, postavy – spoločenské triedy, postavy – zhluky predvolených vlastností. Na ohradenom a sterilnom bojovom poli sa dookola stretávajú v predpovedanom počasí tie isté zoskupenia armád. Vyhrávajú tí, ktorým drží palce autor. Výsledky sa zapisujú a z dlhodobej štatistiky sa robí retrográdna predikcia: po každej vojne sme výborne pripravení na tú predošlú. Novej vojne tak urputne vnucujeme tvár tej predošlej, že neviem posúdiť, či nestojíme na strane nepriateľa. Ani môjmu príbehu nechýbajú očakávané emócie. Neprekvapujem, pracujem s očakávateľnosťou. Toto je tanec pre porotu, kde uvidí všetky svoje obľúbené čísla – hoci aj v inom poradí. Nevyruším ju prvkom, ktorý by nepoznala, pretože nepoznané nie je kvantifikované. Neodznejú žiadne zásadne nové informácie, lebo nepoznané je neviditeľné.

Ale ako prekvapiť seba? Seba vyviesť z ulity, sebe rozpovedať príbeh, ktorý nepoznám.

Najprv opustím typologizovanie postáv. V ideologicky zaťaženom príbehu je dopredu rozvrhnuté, kto je obeť. Nemôže neprehrať. Agresor je obeť naratívu. Jeho víťazstvo je jeho prehrou. Stráca sympatie publika. S napätím striehneme, aby neprejavil známky mnohoznačnosti, či ľudskosti. Ak nesklamal, obetujeme ho na oltár očakávaného naratívu. Z roly sa nevymanil. Príbeh sa skončil predpokladateľne, čitatelia uspokojene driemu – ako vlastne celý čas. Autor vie, čo sa patrí, svoje číslo si dlho trénoval čítaním kánonu a experimentovaním v rámci tolerovaných medzí. Autor je súčasťou plynulej prevádzky: vie, čo sa robí s puškou, čo v úvodnej scéne visí na stene; vyznáva (neveriacky poškuľujúc po svojom spokojnom manželstve), že všetky šťastné manželstvá sa podobajú, že rozdiel je v tých nešťastných a o tých píšeme. Tak to skúsi ešte raz.

Ale skúsi sám seba prekvapiť.

Preto potrebujem konkrétne reálie. Budem riskovať aj s banálnymi. Nie koloniálna Amerika, ale Furča, panelové sídlisko na rovnomennom kopci na ľavom brehu rieky Hornád.

Norika. Krátko po rannej káve sa pozerá cez zle tesniace okná na panorámu mesta. Dá sa tušiť, že pred sto rokmi to mohol byť lyrický pohľad. Nezregulovaná rieka a opar nad ňou, z ktorého trčalo niekoľko kostolných veží. Dnešný lyrizmus je urbánny. Obyvateľov je šesťkrát viac, mesto sa rozrástlo o sídliská, centrum obostreli vyššie budovy. Ranné slnko pozlacuje stuhu hmly nad riekou odvedenou od stredovekých hradieb. V šume dopravy vyznievajú akcelerujúce trolejbusy. Z ľavej strany kotliny sa zdá byť pohorie na jej pravej strane vyššie. A naopak. Zprava to zas vyzerá vyššie vľavo. Vyššie sa vždy zdá tam, kde práve nie si.

Ranná káva ako spoločný rituál s Igorom. Nedešifrovateľné ševelenie v hniezde, pričom nie je jasné, či sa vtáčatá už prebudili. Hovoríte o deťoch, samozrejme. Nie o svojich. Tie nemáte. Vzala si si mladšieho chlapca, si učiteľka v materskej škole. Hovorenie o cudzích deťoch je tvoj spôsob triedenia si myšlienok. Igor to robí potichu. Pri behu, alebo pri mechanickej práci, čo nezamestnáva myseľ. Myseľ teda pracuje a Igor vie, čo si myslí. Norika rozpráva a tak zisťuje, čo si myslí. Norika je struna, Igor je ozvučnica. Spolu ste nástroj.

V skoré jarné ráno sa analógia s hniezdom priam natíska. Ale hniezdia vtáky aj vtedy, ak nečakajú potomstvo? Prečo býva koncom leta toľko hniezd opustených? Počas letných búrok ich prázdne ženie vietor po štrkových chodníkoch v parkoch potom, ako ich vykmásol z korún stromov. Pôsobia skôr dojemne, než tragicky. Pri vtáčej vitalite (najmä pri vrabčom škreku) očakávame, že v správnom čase postavia nové. Možno v Norikinom rannom ševelení a Igorovom basovom podudrávaní a pritakávaní vidieť orchestrované prebúdzanie vtáctva pred východom slnka? Možno v ich túžbe bývať spolu vo vlastnom vidieť analógiu hniezdenia? Toto nie je byt, z ktorého je váš kamarát hipster z hlavného mesta uveličený. Je to to, čo to je. Nevymenené okná, radšej žiadny, ak nie charakterový nábytok. A zásadne bez televízie. Od začiatku sa predpokladá, že pocit z priestoru vytvorí to, ako sa tu ľudia budú k sebe mať. Teplo vyžaruje z dvoch tiel. Prázdnotu izieb a jej existenciálny pandant vyvažuje reč toho druhého. Alebo jeho súhlasné pobrukávanie. Prefabrikované životné priestory vnucujú štandardizovanú podobu životných potrieb a túžob. Na vymanenie pomáha neopakovateľná tvár toho druhého. Rozhodnutie nemať televíziu je zároveň vyhradením si času na skúmanie tej tváre. A chce byť aj gestom slobody. Človek si sám vyberá zostavu svojich informácií. Z útržkov správ, z kúskov papiera, z kúskov zdieľaných viet je poskladané toto obydlie. Toto hniezdo, v ktorom sa zrkadlíte vy sami. Z času na čas prídu priatelia, čo zaplnia takmer prázdny priestor hmýrením, postávaním, popíjaním a debatovaním. Zahusťujú a posilňujú úplet hniezda. Pôsobia ako spoločné zavytie hlavného nápevu na lesnej čistinke svorkou vlkov. Ako neviditeľné rozhodnutie, ktoré zmení spoločný smer letu kŕdľa holubov. Aj preto je sloboda výberu vlastného diskurzu do istej miery iluzórna. Všetci sú ozvučnica, naladzujú sa na príbuzné tóny strún. Azda len omyly a zámlky, chvíle, keď nevieš v čom presne, ale nesúhlasíš – to sú chvíle, keď sa neurčito ozýva vlastný hlas. Ani nie obsahy, ale spôsob, akým súhlasíš, či nesúhlasíš – ten spôsob, to si ty.