Próza ocenená Goncourtovou cenou je smutnou autobiografiou, dokumentom jedného nešťastia, sondou do najintímnejších citov a spôsobom, akým sa vyrovnať s nevyspytateľnosťou ľudského osudu.

Reťazec aj tých najmenších náhod môže mať tragickú koncovku – vtedy sa krehkosť života zjavuje v najextrémnejšej podobe.

 

Zabijácke oceľové kone

Smrtiacim nástrojom bola Honda 900 CBR Fireblade. Legendárnu motorku s extrémnym výkonom Japonci pre súkromné využitie zakázali, ale ďalej ju exportovali do sveta záujemcom posadnutým rýchlosťou a adrenalínom zo športovej jazdy. Obeťou bol Claude, manžel francúzskej prozaičky Brigitte Giraudovej. Toto sa naozaj stalo. V júni 1999 zahynul po nehode na jednej z dôležitých lyonských križovatiek, keď sa ponáhľal vyzdvihnúť syna zo školy. Neodolal pokušeniu požičať si (aspoň na pár kilometrov stredom mesta) švagrov motocykel zaparkovaný v ich novej garáži.

Autorka knihu napísala po dvadsiatich rokoch od nešťastia. V rozhovoroch priznáva, že ju musela napísať ako hold svojmu milostnému príbehu s najmilovanejším mužom. Súčasne túžila po knihe, ktorá „zahrňuje a hľadá pravdu, všetky pravdy“. Spomínanie na nešťastie, ktoré navždy zmenilo jej život, je štruktúrované ako zbierka algoritmov v štýle „keby“. Postupne odhaľuje celý reťazec rozhodnutí, okolností a všetkého, čo sa v ich dôsledku stalo alebo naopak nestalo. Keby nechcela predať byt. Keby dedo nespáchal samovraždu, po ktorej zdedili väčšiu čiastku na kúpu vlastného domu s garážou. Keby sa garážou nepochválila matke, ktorá novinku zvestovala jej bratovi. Keby nešiel na dovolenku, počas ktorej potreboval zaparkovať svojho motorového tátoša pekne pod strechou. Keby zavolala Claudovi, že po syna vlastne ísť nemusí. A keby japonský motorkársky guru Tadao Baba nebol taký geniálny a neskonštruoval zázračný stroj s ambíciou, že si jeho obrázky budú chlapci lepiť po stenách. A keby si Claude, riaditeľ mestskej mediotéky a hudobný recenzent, pred odchodom z práce pustil namiesto skladby od Death in Vegas kratšiu od Coldplay. Niekedy sa veci dejú v rokoch a inokedy sa otázka života a smrti rozhodne v niekoľkých sekundách…

Nebyť týchto keby „Claude by bez překážek pokračoval v jízdě a nepochybne i ve svém životě a my bychom nevěděli nic o tomhle dni, ktorý by byl jako jiné, nebyl by ani pozoruhodný, ani nezapomenutelný, nevyvolal by žádné otázky ani žádné příběhy.“ (s. 115).

Túžba i zármutok

Claude je od prvej chvíle rozprávania veľkým sympaťákom. Imponuje manželke, a teraz aj čitateľovi, svojou nezávislosťou, slobodomyseľnosťou v spojení s prívetivými spôsobmi, dobrým vkusom a ochotou nehanbiť sa za chlapčenské jadro. K tomu motorka a rocková hudba.

Giraudová píše zaľúbene, citlivo a s odzbrojujúcou nostalgiou. Má stovky dôvodov vykričať zúfalstvo z hlúpych náhod, ktoré jej namiesto dvoch desaťročí naplneného života priniesli dve dekády smútenia. Napriek tomu však kniha nie je depresívna. „Touha i zármutek dohromady, všechny ty protiklady, život jako v bubnu pračky.“ (s. 137). Jej skúsenosť má univerzálny rozsah. Kto z nás nie je pravidelne ohromený či ochromený silou náhody či malého detailu schopného zmeniť naše životné cesty a rozhodnúť o obrovskom zisku či nenahraditeľnej strate?! Sme schopní naprogramovať počítače, a potom ich pustiť do striktne kontrolovanej prevádzky, pritom naša vlastná existencia môže byť ukončená doslova pohodenou banánovou šupkou či nepriľnavosťou kolesa k vozovke. „Narážím jen na absurditu, která je pro mě zklamáním. Ne, nic k pochopení tu není, nic ke zjištění, je to jako snažit se vyždímat suchý hadr.“ (s. 125). Žasneme nad odhalenými náhodami vplývajúcimi na život (i smrť), a to ešte nevieme o tisíckach ďalších, ktoré sa nestali, hoci bolo k ich naplneniu šialene blízko. „V každém z těch faktů, dat, prolínaní té či oné události lze spatřovat všechny možné náhody, všechna myslitelná znamení. Právě proto hledám nějaké spřízněnce. A také skryté příčiny, více či méně překroucené a vyfantazirované, psychoanalytické, ale o nic méně sociologické či politické. Žádný důvod neexistuje.“ (s. 123)

Sme hľadačmi i tvorcami zmyslu

Náhody, často smrtiace, sú výsmechom metafyzickej vznešenosti a paródiou na osud. Likvidujú našu pýchu a z trónov odstraňujú všetkých možných plánovačov, manažérov a kontrolórov. Nešťastná náhoda striehne priamo za rohom, ale ešte i to, či ju tam „nachytáme“, je náhodné.

Viacnásobné keby v rozprávaní Brigitte Giraudovej tematizuje podmienečný spôsob, ktorý okrem gramatiky ovplyvňuje aj ľudskú existenciu. Podmienečnosť má blízko k fatalizmu, a ten následne k presvedčeniu, že nie je dôvod sa usilovať. V hre je vážny ideový a mravný zlom, pretože hrozí koniec zodpovednosti človeka za svoje rozhodnutia. „Každý hraje svou roli. Každý na svém místě, jak se patří: lékař, notář, učitel, hasič, policista, knihovník, bankéř, kněz. Říká se tomu společnost. Všechno do sebe pěkně zapadá. Funguje to, nefunguje to, v dobrém i zlém. Novinář, hrobník, spisovatel. Žádné kdyby neexistuje.“ (s. 130). Hocijako absurdná hra náhod a nehôd sa nesmie stať alibi pre našu pasivitu. A už vôbec nie pre ľahostajnosť voči osudom našich blížnych. Sme hľadačmi i tvorcami zmyslu. Kto ignoruje tento hodnotový a kultúrny fundament, skončí ako handrová bábka v rukách osudu bez toho, aby to bolo naozaj nevyhnutné.

Brigitte Giraud
Žít rychle
preložila Alexandra Pflimpflová
Odeon 2023

Ľubomír Jaško je absolvent Univerzity Komenského a Vyššej odbornej školy publicistiky v Prahe. Písal do časopisu Zrno a rubriky Civilizácia v týždenníku Domino Fórum a následne EuroDomino. Príležitostne glosuje spoločenské dianie v denníku SME.  Od roku 2009 píše pravidelné komentáre pre Aktuality.sk. Pripravuje knižné recenzie pre Týždeň, SME (a prílohu Fórum), Knižnú revue, RTVS (Krajina kníh) a webový magazín Inaque.sk. Je doma v oblasti náboženstva, politiky a kultúry. Zaujíma sa o históriu, médiá a literatúru. Vie, že svet je pestrý, preto nemá rád jednostranné ideológie a fanatizmus. Tuší, že konkrétne ľudské osudy sú dôležitejšie ako veľké politické konflikty.