Ľubomír Jaško: Neotvoriť oči naozaj znamená smrť

Ruská štátna cena Veľká kniha za debut tatárskej prozaičky Guzeľ Jachinovej môže byť pre niekoho varovaním. Nejde náhodou o pseudoliteratúru? Kompromisy písania s ideológiami a povinnými pocitmi uboleného národa? S množstvom prikázaných hrdinov a bez mnohých zakázaných?

Našťastie nič z toho tento silný román nesprznilo. Mladá tatárska autorka pôvodne napísala (počas štúdia na filmovej škole a inšpirovaná spomienkami starej matky) scenár k celovečernému trojhodinovému filmu.
Následne ho prepísala do literárnej podoby tak, aby podporila rovnováhu medzi osobným príbehom a veľkými dejinami.
Ešte stále to ale nebol zrod úspešnej knihy. Jachinová márne hľadala vydavateľa. Podarilo sa jej však umiestniť úryvky z románu do časopisu Sibírske ohne. Až potom prišla sláva, literárne ocenenia a preklady do desiatok jazykov.
Čitateľ spolu s hlavnou postavou Zulejkou fascinovaný otvára oči, aby potom otvoril aj svoje vnútornejšie svety pre klasicky vyrozprávaný príbeh krutosti a utrpenia, ale tiež nádeje a ľudskosti.

Zulejka Valijevová má sotva tridsať rokov. Žije v Tatárskej sovietskej republike. Alaha sa bojí a okolie na seba neupozorňuje. Jej život nie je idylka – pochovala štyri maličké dcérky a manžel je viac pán ako partner. Panovačná svokra z nej vyciciava energiu ako upír.
Napriek tomu sa Zulejka na gazdovstve môže spoľahnúť na základné rámce svojho malého života. Nad tradičnou moslimskou dedinou sa však zmráka. „Najprv brali len obilie. Potom zemiaky a mäso. A v čase Veľkého hladu v roku 1921 začali do radu habať všetko, čo sa dalo zjesť. Aj hydinu. Aj dobytok.“
Nový blahobyt vyzerá zatiaľ iba ako násilné rabovanie. Organizátori svetlých zajtrajškov sa neštítia ani vraždenia, a tak Zulejka v jednej chvíli prichádza o muža a spolu s tisíckami ďalších je odvlečená na Sibír. Po niekoľkomesačnej strastiplnej ceste v dobytčích vagónoch torzá Tatárov, leningradských intelektuálov a iných „protištátnych živlov“ zakotvia pri rieke Angare. Sú to stroskotanci vo všetkých významoch. Olúpení o minulosť i vyhliadky. A navyše naozaj stroskotanci, lebo holé životy si zachránili z preťaženej a potopenej lode. Okrem životov im zostalo len zopár motýk a jeden podivný veliteľ, ktorý mal za úlohu reprezentovať sovietsku moc.

Príbeh štátneho násilia v mene boľševického projektu sa v jednej chvíli mení na perverzne romantické rozprávanie o „pionierskom“ budovaní nových osád v odľahlých sibírskych končinách.

Prvú noc musel stačiť provizórny prístrešok zlepený z konárov, potom nasledovala zemľanka, prvý zrub, po ňom ďalšie, ošetrovňa, spoločenský klub a nakoniec po rokoch možnosť postaviť si na malej parcele vlastný domček, dokonca so zasklenými oknami.
Zulejka sa nestráca z dohľadu, ale jej osud je len jedným z mnohých. Je desivé, ako sa z tej najmenšej ženy (obrazne i doslova) stal nepriateľ, ktorému treba zošrotovať slobodný život a nádeje. Jej oddanosť životu je však napriek tomu silnejšia ako všetko ostatné. Nerozumie filozofickým polemikám ostatných a nemá čas zvažovať charakter či pohnútky režimu, ktorý ich násilím uväznil pri tmavej rieke. Pozná len vlastnú húževnatosť a oddanosť maličkému synovi.
Toto sú tie malé stopy nádeje a viery v ľudskosť. Je ťažké v ňu uveriť. Zdanlivo prehráva zápas s násilím, v službe ktorého stoja uniformy, zbrane, ideológia, štátna moc aj ostnaté drôty a geografické odlúčenie.

Jachinovej román je poctou starému dobrému rozprávaniu. Pri takomto silnom príbehu je ľahké autorke odpustiť obavu z experimentov. Novátorstvo by tu bolo zbytočné. Otvoriť oči nie je ľahké. Ponížení, ustráchaní ľudia bez práv a dôstojnosti zažijú v takom momente šok. Môže ich to zabiť alebo sa konečne dokážu nadýchnuť. Napriek všetkej tme svetlo stále existuje. Najdôležitejšie je práve to jedno jediné – otvoriť oči.

Guzeľ Jachinová
Zulejka otvára oči
Preklad Ján Štrasser
Slovart 2018