Ľudmila Magdolenová: Uhryznutie od pavúka

Ponožtičky sme dostali od Číňanky. Vracali sme sa po pavlači z práčovne a z jej kuchyne bolo počuť lomoz. Okno mala dokorán tak ako každý deň a ja som sa, tak ako každý deň, čudovala, či sa nebojí, že jej cezeň do bytu nalezú pavúky. Pavlač ich bola plná. Otvoril si dvere a hneď sa pred tebou nejaký zjavil. Domová služba pavlač každý týždeň vysávala, ale čo z toho, celú noc sa na nej svietilo a tá odporná háveď svietidlá milovala.

Dvere som najprv pootvorila. Ak sa z nich nejaký spustil, s pripravenou topánkou som ho tresla. Ak sa nespustil, zastrela som na kočiari striešku a rozbehla sa na druhý koniec pavlače. Tam som opäť skontrolovala dvere. Čisté.

Práčovňa bola dole v pivnici a v prací deň sme to absolvovali minimálne štyrikrát tam a naspäť. Pri jednej výprave bolo počuť zo susedinej kuchyne štrkot riadu. Pozriem cez okno – stojí chrbtom k nám a ukladá hrnce do krabice. Už dávno sa jej chcem ospravedlniť za večerný krik a plač. Keď má Nena amok, v hlave vidím všetkých susedov ako držia mobil a rozhodujú sa, či zavolať sociálke, alebo to nechať tak.

Musím si ju nakloniť na svoju stranu, ukázať, že sme normálni a dieťa netýrame.

„Grűtzi,” pozdravím do okna.

Suseda sa obzrie.

„Hallo!“ určite má po tridsiatke, možno aj viac.

„Chcela som sa ospravedlniť, dúfam, že vás veľmi nevyrušujeme, sme tu noví, máme malé bábätko…“ skúšam najprv po nemecky, potom vetu zopakujem po anglicky. Chytí sa na angličtinu.

„Nie, nie, žiaden problém,“ podíde k oknu so širokým úsmevom. Vidno jej všetky zuby, horné aj dolné.

„Chlapec alebo dievča?“ ukazuje na Nenu.

„Dievča.“

„Koľko mesiacov?“

„Štyri.“

Nena sleduje rozhovor z kočiara a keď sa k nej Číňanka nakloní, nahlas sa rozosmeje. Ešte nikdy sa takto nahlas na cudzieho nesmiala. Dúfam, že si tým susedu získa, no pre istotu sa znova ospravedlňujem.

„Je taká živá, má tak veľa energie, dúfam, že vás v noci nebudí plač..“

„Žiaden problém.” opakuje Číňanka a po odmlke dodá: “Sťahujem sa.“

„Fíha, dúfam, že nie kvôli nám.“

„Nie, nie,“ usmieva sa tak po čínsky, čo môže kľudne znamenať aj áno. „Mala som to hodinu do roboty.“

Pozerá na Nenu, ktorá sa smeje a ja sa teším, o jedného udavača menej.

Už by som rozhovor ukončila, ale skôr ako sa rozlúčim, pani z kuchyne odíde. Keď sa dlho nevracia, ideme domov. O chvíľku nám zvoní pri dverách.

„Pre vás.“ V ruke drží detské háčkované ponožtičky. Vyzerajú úplne čínsky, s vyšitým slnkom a žlto červenými šnúrkami. Krpčeky pre deti bývajúce v jurte na stepi.

„Wau, sú krásne.“

„Poslala mi ich moja mama.“

Mama pošle dcére, ktorá sa presťahovala na druhý koniec sveta ručne robené papučky pre bábätko. A ona ich dá susede, ktorú vidí po prvýkrát v živote.

Niečo mi na tom nesedí.

Vylezie z nich jedovatý pavúk a uštipne Nenu za trest, že plače?

Hanbila som sa sama pred sebou, keď som si ich z každej strany prezerala. Žiaden pavúk, ani nič iné.

A predsa bola hlúposť si ich zobrať, nemala som sa pri okienku ani zastaviť, len zatiahnuť striešku a cez pavlač prebehnúť. Ale na to sme prišli až neskôr.

Teraz som z vďaky piekla susede mangový cheesecake. Mango, to je také exotické, to by jej mohlo byť blízke, nie? Nezistila som čo si myslí o mangu, lebo keď som jej s koláčom v ruke zvonila, neotvorila. Okno na kuchyni bolo stále otvorené.

—

Keď som jej obula ponožky prvýkrát, bola už pani Li odsťahovaná. Keď som obula prvú ponožku, nestalo sa nič zvláštne. Keď som obula aj druhú, Nena sa začala vznášať. Celé telo sa niekoľko centimetrov odlepilo od gauča, akoby v jej vnútri bolo hélium. Nevzniesla sa celkom k stropu, len ju mierne nadvihlo. Najprv si zmenu ani nevšimla. Ďalej sa snažila odhryznúť z Indulony. Ja som si vznášanie všimla. Siahla som pod ňu rukou, aby som sa presvedčila, či sa mi to nezdá. Nezdá. Levituje. Asi 5 centimetrov nad gaučom poležiačky levituje. Vtedy jej vypadla Indulona, ručičky sa zatrepotali vo vzduchu. Zľakla sa, hneď sa u nej spustil Moorov reflex, vypleštila oči a začala kričať. Automaticky som jej stiahla ponožku a v momente ležala naspäť na gauči. Prestala kričať a v šoku sme hľadeli jedna na druhú. Znovu som jej ponožku obula. Levitovala. Vyzula. Ležala na gauči. Chcela som to skúsiť znovu, ale vtedy sa spustil kvílivý, strašný plač, tiekli jej slzy a začala sa mykať. Schytila som ju na ruky, húpala, ponúkala prsník, cumlík, až kým ju o pár minút des prešiel. Spokojne vyvaľovala oči, akoby o ničom nevedela. Aj ja som vyvaľovala oči, ale nespokojne. Chcela som to znovu skúsiť, ale nie za cenu takého desu. Rozhodla som sa počkať, kým príde večer Matej z roboty. Bude ju rozosmievať, kým mu to predvediem.

„Mala by si si ísť pospať,“ poslal ma Matej, keď sme ponožky obuli a nič sa nestalo.

Bez námietky prijímam, no hneď ako vojdem do spálne, počujem krik, práve vtedy sa vznesie, kým dobehnem naspäť, je na gauči.

„Keď si tu nebola, tak to fungovalo. Alebo už šibe aj mne.“

„Tak to skús ešte raz,“ odchádzam do spálne, počujem krik, zase sa vznáša. Matej nechápavo hľadí, Nena vrieska, nie je jej to príjemné.

„Nebudeme jej tie ponožky dávať, keď v nich tak kričí,“ rozhodol Matej, akoby to bol sveter, ktorý škriabe. Neveril tomu, čo na vlastné oči videl, alebo?

„Áno, vznáša sa. Ale evidentne sa vznášať nechce. Tak jej to nerob nasilu.“ Znovu ma poslal spať a ja som vedela, že by tie ponožky hneď išiel vyhodiť, a tak som si ich radšej vzala so sebou.

Cez spálňové dvere som počula, ako sa jej Matej prihovára a ako si ona niečo mrmle. Obzerala som si ponožky. Dokonca som sa pokúsila si ich nastoknúť, zmestila som do každej palec a dva prsty. Nič sa nestalo.

Zobudil ma Matej, Nena je už hladná, mám ju nakojiť a aj on je už hladný, treba spraviť večeru. Hneď som sa ho pýtala, čo s tými ponožkami, vždy som verila na nadprirodzené veci, poďme jej ich znovu vyskúšať, dám jej piť a potom bude pokojná a znova to skúsime, či lieta, ale Matej len kukal, aké ponožky? Lieta? Tie od Číňanky predsa! Veď sa vznášala, sám si to videl.

„Srdiečko, niečo sa ti snívalo. Objednal som ti turistické ponožky, aj detský nosič som objednal, aby sme mohli ísť na turistiku. Ale sebe ešte musím objednať ruksak, Osprey 65 l keď pôjdem na Tour de Mont Blanc…“

Hľadám, kde sú tie ružové ponožky pre deti v stepi, ale nikde ich neviem nájsť, Matej sa tvári, že o ničom nevie, stále hovorí o turistických ponožkách a večer mi celkom vážne hovorí, či som neuvažovala o nejakej pomoci. Vysvitne, že myslí pomoc v domácnosti a s Nenou, nie doktora. Odmietam s tým, že som v pohode a isto by to bolo drahé. V skutočnosti si každý deň predstavujem, aké by to bolo dobré, keby tu so mnou, v tejto krásnej cudzine, kam sme sa pre lepšie zajtrajšky presťahovali, ešte niekto je. Spoločnica. Nemusela by nič robiť, ja by som všetko robila, nakupovala, varila, upratovala, kojila, hrala sa, tak ako aj doteraz, ona by len sedela na gauči a zhovárala sa so mnou. Matej chodí z roboty neskoro, unavený a mlčanlivý.

—

Sú tri veci čo neznášam – samotu, pavúky a detský plač. Pri vlastnom to bude iné, hovorili, ale nie. Ten krik, čo trhá nervy a ja musím niečo urobiť, nikdy však nie som dosť rýchla. Čistá bezmocnosť.

Strachu z pavúkov sa nechcem zbaviť. Chcela by som ich len vymazať z môjho dosahu. Aby sa všade kam prídem, proste nevyskytovali. Pozorujem ich cez kuchynské okno. Pozorujem ich večer, keď sa muchy na sieti bezmocne metajú a oni sa k nim spúšťajú, lezú, labužnícky sa blížia. Pozorujem upratovača, ako pavlač vysáva a ako sa večer objavujú nové siete. Ak prekročia náš prah, zabíjam ich jednou ranou. Veľkých si trúfam len vysať, vysávač nechávam bežať ešte niekoľko minút. Na pavlač sa ich ísť vysať neodvážim.

„Mohli by sme si kúpiť sieťky na okná,“ hovorím Matejovi.

„Mhm.“ pozerá do mobilu.

—

Prejde pár týždňov, začína byť teplo. Znova bežíme cez pavlač dať prať. Zatiaľ sa nikto neprisťahoval. Ale našla som tie ponožky. Pri prezliekaní posteľného prádla, zastrčené medzi bočnicu a plachtu.

Obujem jej ich. Telo sa odlepí od podložky, prekvapí ju to, ale pokojne čaká, čo sa bude diať. Dám jej ruku pod hlavičku, stiahnem jej jednu ponožku a v momente klesne naspäť. Tentoraz neprotestuje. Dáva mi najavo, že jej ich mám obuť ešte raz. A tak ideme vyskúšať, ako vznášanie funguje.

Levituje stále v tej istej výške, v akej ju obujem – ak ju obujem na prebaľovacom pultíku a posuniem za nohy do vzduchoprázdna, levituje vo výške pultíka, ak ju obujem na gauči, vznáša sa vo výške gauča. Neklesá ani nestúpa ako balón, len sa drží v jednej výške, akoby ďalej ležala na neviditeľnej podložke. Vodím si ju po byte, zaparkujem ju na mieste, kde práve potrebujem niečo robiť, pri dreze, pri špinavom prádle, pozerá na mňa z novej perspektívy a keď ju chcem na pultíku opäť vyzuť, hnevá sa. No práve vtedy príde Matej z roboty a ja ledva stihnem ponožky schovať. Nič mu nepoviem.

Nena každý deň zdokonaľuje svoje levitovacie schopnosti. Ako štvormesačná sa vie vo vzduchu pretáčať, ako päťmesačná sa vie vo vzduchu aj plaziť. Baví ju to oveľa viac ako na zemi, vôbec nekričí, pekne sa unaví, vybije energiu. Večer zaspáva bez problémov. Je pokojnejšia, veľa sa smeje. A ja spravím hocičo, len aby nekričala.

„Všimla si si, že Nena je nejaká kľudná?“ pýta sa Matej večer, keď Nena zaspí, asi tak po dvoch mesiacoch tajného levitovania.

„Hej.“ „Mohol by si už konečne objednať tie sieťky na okná,“ pripomínam mu už x-tý krát.

„Vôbec už toľko nekričí, aj večer ako rýchlo zaspáva.“

„Srdiečko, tie sieťky. Kedy už konečne objednáš tie sieťky?“

„Veď objednám ich.“

„Ale kedy? Objednaj ich hneď!!“

„Nehúkaj po mne!“

„Ja nehúkam normálne ti hovorím aby si ich objednal hneď!“

„Húkaš.“ „A ty čo mi budeš rozkazovať čo mám kedy robiť?!“ rozčúli sa. Potom sa vráti k ťukaniu do telefónu.

Idem zvesiť do pivnice prádlo. Prebehnem cez pavlač, pohľad sa mi rozostiera slzami, v pivnici ani poriadne nevidím, prečo sa už nevieme poriadne porozprávať? Stále len ten telefón, vkuse keď príde domov si tam ťuká, všetko zaheslované… Strhávam prádlo zo šnúr, hádžem ho do Ikea tašiek, ani si nezažnem, najradšej by som strhala posledné dni, týždne, posledných pár mesiacov by som nahádzala do tašky a poslala naspäť, nech sa páči, vráťte mi môj starý život prosím!

Vrátim sa, zhodím prádlo, idem sa osprchovať.

V sprche si nájdem uhryznutie od pavúka.

„Ako vieš, že je to od pavúka?“ Matej mi neverí keď vybehnem z vane. „Ja som také mal každé leto.“

Googlim uhryznutia hmyzom, dve červené bodky 3 mm od seba, jedine pavúk.

„Daj si na to ocot,“ hovorí.

Do noci hľadám, hľadám, či sa mi niečo nemôže dostať do mlieka. Možno by som mala ísť na pohotovosť.

„Nebuď taká uprdnutá,“ Matej nejde spať, ešte si niečo pozerá.

Ráno sa Nena zobudí skoro. Matej ešte spí, potichu ju prebalím, obujem ponožky, ideme skladať prádlo. Na stole zabliká Matejov telefón, vrhnem sa k nemu, len aby som zistila, že mu píše mama. Vo chvíli, keď si idem pozerať históriu, periférne vidím, ako si Nena do ponožky veselo zakusuje, ako ju ťahá a s drobnými prstíkmi sťahuje. V stotine je na zemi, stotinu ticho, s vyvalenými očami a potom sa ozve krik, strašný kvílivý zvuk, nevie chytiť dych.

Najprv položím telefón, odhadujem výšku – bola vo výške gauča? Nie, pultík, Preboha, minimálne meter. Dopadla na podložku? Nie, na parkety. Vtedy ma chytí panika. Dvíham ju na ruky, hojdám, strkám prsník, Matej sa budí, vybehne zo spálne od strachu neviem povedať súvislú vetu. Zbadá ponožku a ja mám pocit, že mi vrazí, ale on len mlčí.

Volám doktorke, Meter? Potom zaspala? To nie je dobré, musíte ju hneď zobudiť a ísť do nemocnice.

Matej objednáva taxík, ja hádžem do tašky čo zbadám, plienky, cumlíky, Zajka, vodu, taxík je tu za 10 minút, poď už, náhradný svetrík, bodyčko, uterák, načo berieš dopiče uterák, poď už!!

Bežíme k autu, vonia v ňom koža a citrónový osviežovač. Nena sedí vo vajíčku. Nekričí.

Panebože, len nech jej nič nie je. Len nech je v poriadku.

Na uhryznutie celkom zabudnem.

Poviedku Ľudmily Magdolenovej Uhryznutie od pavúka možno zaradiť k prózam, v ktorých sa nadprirodzené javy modelujú ako nepríznakové (sú súčasťou každodenného života postáv). Autorka ich (v porovnaní s racionálnym uchopením sveta) kreuje nielen ako možné, ale (z hľadiska percipienta) aj ako uveriteľné a nenásilné. Magdolenová si dáva záležať nielen na modelovaní fantastických prvkov, ale aj na hodnovernosti priamej rozprávačky. Neponúka iba obraz šťastnej mamy na materskej dovolenke, ale poukazuje aj na pocit samoty, vyčerpania, únavy z detského kriku a plaču či prehlbujúcu sa úzkosť a paranoju. Napriek tomu, Magdolenovej próza „dopláca“ na redundanciu, spôsobenú viacnásobným opakovaním myšlienok (nesúvisiacim s návratným pocitom strachu rozprávačky). Za zbytočné možno pokladať i nefunkčné detailné rozvíjanie motívov, ktoré text nijakým spôsobom neobohacujú ani neposúvajú, komentovanie vlastného konania a uvažovania samotnou rozprávačkou, explicitné predbiehanie udalostí prostredníctvom nepotrebného vysvetľovania, ale aj zdĺhavé dialógy retardujúce text. Autorka neraz objasňuje čosi, čo je z predošlého textu zrejmé. Rovnako by mohla popracovať na viacerých nedotiahnutých motívoch, kvôli ktorým sa jej text nepodarilo frapantne vypointovať.

Lenka Šafranová