Mária Modrovich: K vode V . – Červené súkno

Prašná cesta sa striedala s vyasflatovanými úsekmi, ale do Santa Teresy vošli znova po hline. Ukázalo sa, že hlinená cesta vedie celým populárnym mestečkom, de facto jednou dlhou ulicou. Nad ňou viseli trsy elektrických káblov, po ktorých občas prebehli malí kapucíni. Z ulice sa napravo odbáčalo hore do kopcov, chodníčky naľavo zase smerovali na fotogenické pláže. Santa Teresa predstavovala zvláštnu civilizáciu a spájala dve protichodné estetiky: moderný surferský raj a stredovekú, zaprášenú dedinu popretkávanú stokami.

Veľmi rýchlo sa ocitli v zápche, premávka sa hýbala len krokom, čo Silvii umožňovalo pozorovať obchodíky, reštaurácie a kaviarne lemujúce cestu. A najmä ľudí. Polonahí ľudia so surfami pod pazuchou a vlajúcimi vlasmi boli všade. Predbiehali stojace autá na bicykloch, hučiacich štvorkolkách, pešo. Dievčatá a ženy v bikinách a ultrakraťasoch alebo v nadrozmerných, všetko-odhaľujúcich tielkach s batikovým vzorom, oblečených namiesto minišiat. Muži boli väčšinou v boardšortkách, torzá odhalené, opálené, vyrysované od nekonečného pádlovania. Tí na motorkách a štvorkolkách mali nosy a ústa prekryté šatkami, niekorí dokonca jazdili v lyžiarskych okuliaroch, aby sa vyhli prachu. Rozdiel medzi mestečkom na cípe polostrova a Santa Teresou bol jednoduchý: tam bolo cítiť ospalosť, tu energiu. A peniaze. Popri ceste sa dvíhali nové stavby, podniky sľubovali zábavu do neskorej noci.

Na priečeliach a terasách ešte kde-tu viseli pozostatky vianočnej výzdoby, zabudnuté trblietavé girlandy, Santa lezúci do komína. Len pred pár týždňami stála Silvia odetá v roláku, sviatočnej sukni a pančuchách vo svojej kuchyni a chystala sa vykostiť stupavské pstruhy, zatiaľ čo sa jej deti naháňali po byte, aby zabili čas, kým skončí večera a oni sa budú môcť vrhnúť na darčeky. Kde bol muž? Muž stál na balkóne v páperovej bunde, popíjal prosecco a fajčil.

Čo ju vtedy vlastne tak vytočilo? Rozbitá sklenená ozdoba, posledná z jej detstva, o ktorú sa deti z nudy naťahovali, alebo stôl, ktorý sa odmietal sám prestrieť, alebo vianočný Sinatra, ktorý sa dookola točil na gramofóne? Žiadna z tých vecí nebola dostatočným materiálom na psychické zrútenie. Dokonca ani všetky tri dokopy nemali taký potenciál. Ale dokopy so všetkými ostatnými, ťažšie formulovateľnými vecami… Mama zvykla hovoriť, že facka nepriletela za to, čo Silvia práve vyviedla, bola zlatým klincom za sériou detských prešľapov. Kto mohol tušiť, že si ich mama starostlivo uschováva ako bločky od nákupov, že si vedie evidenciu. A kto sa mal vyznať v tom, ktoré položky sa odkladali, a ktoré nie. Silvia v tom nikdy nemala prehľad. V tvárach svojich detí, smokliacich nad plechom pri jej nohách, čítala rovnaký zmätok. A to sa im práve chystala vysvetliť, že ryby nehodila o zem kvôli zničenej ozdobe, ani kvôli obohratej platni, z ktorej už má mimochodom migrénu, hnevá sa kvôli desiatkam, stovkám!, drobností, kvôli všetkým momentom, keď ignorovali jej požiadavky, zatiaľ čo ona sa im snažila vyhovieť. To ste fakt nemohli aspoň prestrieť stôl?, obrátila sa na muža. Jeho pohŕdavý výraz ju dorazil. Ak by sa dalo, tresla by plech s pstruhmi o zem ešte raz, ale už sa začal jej návrat do reality. Stav, ktorý ju nútil po hodinách tichého zúrenia explodovať a ničiť, pomaly odchádzal, červené súkno sa stiahlo spred očí, medzičasom stihla pragmaticky vyhodnotiť, že pstruhy pád ustáli, stačí plech zdvihnúť zo zeme a pokračovať v servírovaní, nič sa predsa nestalo, ideme ďalej, silent night, holy night, potvrdil Sinatra medovo z obývačky.

Vieš, nie si jediná žena s rodinou a domácnosťou, povedal muž. A to ja ešte pomáham toľko, čo žiaden iný chlap.

Videla, že teraz začína štartovať on, nemienil to nechať tak.

Načo si čakala, kým skončia sviatky, mala si odcestovať hneď. Jedny Vianoce bez teba by sme zvládli.

Možno keby nebol pojebaný Štedrý večer, tak sa s ním poháda, ale dnes nie, kámo, dnes ti tú radosť neurobím. Explózia ju vyčerpala, nastupovala implózia, vynulovanie. Nasadila robotický úsmev, ktorý mal maskovať vonkajšiu aj vnútornú apokalypsu, a zvyšok času, čo sa motal po kuchyni a ostentatívne sa jej plietol do cesty – aby zo šuflíka vytiahol príbory, z police zložil taniere – sa len servilne usmievala.

Explózie sa nediali často, ale keď sa diali, stáli za to. A implózie – nebola si istá. Mohli sa maskovať za návaly nálad, za splíny trochu hlbšie než bolo zdravé a podráždenia také svrbľavé, že musela nakupovať vo veľkom a syčať na Miška cez zaťaté zuby. Lenže stratiť nervy na decko bolo bežné, vysvetľovalo sa ako nevyhnutný prevádzkový skrat, ako to nazývala Ela. Stáva sa 99% rodičov, potľapkávali sa navzájom po pleciach. Prečo mala teda Silvia zakaždým dojem zlyhania?

Posledný záblesk adrenalínu. Ak okamžite nevypadne z kuchyne, skončia mu tie pstruhy na hlave. Predstavila si, ako sa s vrčaním, ozbrojená rybou rúti na svojho muža, ako sa tvár lišiackeho provokatéra, pripraveného zvíťaziť nad šibnutou ženou mení na tvár obete, trasúcej sa o život. Keby naňho urobila výpad, určite by si rukami zakryl hlavu. Akoby mu pečený pstruh mohol ublížiť. Keď sa občas takto preľakol – alebo deti – hneď sa zastavila. Ich zdesenie zazrkadlilo jej vnútornú beštiu a beštia, vydesená vlastným obrazom, sa stiahla. Nasledoval vnútorný kolaps a hneď za ním výčitky svedomia.

Len či naozaj.

Muž sa k nej naklonil, niečo jej zašepkal do ucha, chytil misu z karloveského porcelánu plnú kapustnice a vykročil do obývačky. Silvia vzala košík s nakrájaným chlebom a téglik so smotanou, a nasledovala ho.

Text je úryvok z pripravovanej knihy „Deň noc voda“. Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.