Martina Buzinkaiová: O potrebe spoznať sa nanovo

Rachel Cusk, ocenená autorka memoárových kníh a viacerých románov, v prvej časti románovej trilógie Obrys (2020) stvárňuje tému problémových medziľudských vzťahov originálnym spôsobom.

Kniha je koncipovaná ako séria rozhovorov, v ktorých sa striedajú témy manželstva, nevery, rozvodu, starostlivosti o deti, starnutia, ale aj úvahy o literatúre, povahe bytia či nevyhnutnosti bolesti. Hlavnou postavou a rozprávačkou je spisovateľka, ktorá prichádza do Atén vyučovať letný kurz kreatívneho písania. Prostredníctvom fragmentárnych informácií sa dozvedáme, že je rozvedená a má dve deti. Rozprávačka Faye vystupuje v úlohe inteligentného, vnímavého pozorovateľa a poslucháča, ktorý sa drží v úzadí. Do rozhovorov sa zapája doplňujúcimi otázkami alebo krátkymi zamysleniami, detaily z jej osobného života sa objavujú sporadicky a v náznakoch (dokonca aj jej meno spoznáme až na konci knihy). Oveľa výraznejšie a hlasnejšie sú hlasy a životy priateľov, kolegov, študentov či známych, ktorí sa jej otvorene zdôverujú s najtajnejšími túžbami, zlyhaniami i obavami. Skôr než o dialógy ide preto o monologické rozprávanie postáv, počas ktorého na Fayinu prítomnosť často zabúdajú: „Zbalila som si veci do kabelky a sadla som si na okraj stoličky, čo zjavne upútalo jeho pozornosť. Otočil sa ku mne. A čo ty, opýtal sa, pracuješ na niečom?“ (s. 38). Fayina schopnosť počúvať umožňuje postavám otvoriť sa natoľko, že ich rozprávanie pripomína spoveď – je naliehavo introspektívne, hlboko intímne a pre niektorých dokonca existenčne dôležité.

Napriek rozvodom a nešťastným láskam nie je text prvoplánovo sentimentálny alebo naivný. Postavy referujú o svojom živote z časového odstupu, ktorý im umožňuje triezvejšie sa zamyslieť nad svojím konaním a hľadať bod, v ktorom sa všetko pokazilo: „Odev sa môže rozpadnúť pre jeden uvoľnený steh, a tak je ťažké spätne poskladať reťaz udalostí a dopátrať sa k prvotnému nedostatku.“ (s. 14). Autorka necháva postavám dostatok času na to, aby o povahe svojich vzťahov uvažovali dôkladne a k nejasným častiam sa opakovane vracali. Rozprávanie preto plynie pokojne a pomaly, miestami nadobúda charakter zádumčivej, až intelektuálnej úvahy o živote ako takom.

Niektoré postavy sa textom mihnú viackrát (napr. starnúci grécky podnikateľ, sused z lietadla, ktorý opakovane berie rozprávačku na výlet loďou a pokúša sa o zvádzanie), iné len krátko posedia pri víne a utekajú preč (napr. mladá poetka s jasnými názormi, ktorá ako malá kazila matke romantické posedenia v kuchyni hraním na trúbku). Všetkých ale spája vnútorný nepokoj a vedomie, že je ich identita kvôli vzťahom s inými nejakým spôsobom narušená: „Nie som si istá, či je v manželstve skutočne možné vedieť, kým človek vlastne je, povedala som, či dokonca oddeliť to, kým bol predtým, od toho, kým sa stal prostredníctvom druhého človeka.“ (s. 74). Skrz predstáv iných ľudí (rodičov, známych, ale najmä partnerov) sa vytvárali nanovo, snažili sa prispôsobiť, okresať nepotrebné a pridať žiadané natoľko, že sa stratili sami sebe: „Ale istým spôsobom je to ako prezerať si svoje staré fotky. Nastane moment, keď treba záznamy aktualizovať, pretože sme stratili kontakt s tým, kým sme boli.“ (s. 35). Krízu identity, stratu seba samého riešia rôzne, najčastejšie útekom do anonymity, vďaka ktorej sa môžu vyslobodiť zo stiesňujúcich rámcov svojho života: „Nepriťahovala ho konkrétna žena, ale koncept vzrušenia, príležitosť – ako sa zdalo z diaľky – vstúpiť do veľkolepého žiarivého sveta, získať anonymitu, ktorá by mu umožnila prehodnotiť celú svoju identitu, jemu, ktorého tak dôkladne, a predsa tak obmedzujúco poznala vlastná manželka a predtým jeho rodičia, súrodenci, strýkovia a tety. Odchodom do jasnejšieho sveta, ktorý vo svojej mladíckej naivite považoval za oveľa väčší, ako v skutočnosti bol, sa túžil oslobodiť od toho, ako ho poznali iní.“ (s. 116).

Oslobodenie sa od predstáv iných je však len prvou fázou na ceste k obnove vlastného ja.  Moment obnovy nie je možný v izolácii, čo si uvedomí aj postava spisovateľky, ktorá v závere knihy prichádza vystriedať rozprávačku na kurze písania. Podobne ako Faye, aj ona sa počas letu pustila do rozhovoru so spolucestujúcim: „čím dlhšie ho počúvala, tým naliehavejšie cítila, že v jeho odpovediach sa črtá niečo zásadné nie o ňom, ale o nej. Uvedomila si, že jej opisuje rozdiel, ktorý bol každým jeho slovom zjavnejší, a videla, že on stojí na jednej a ona na druhej strane. Inými slovami, opisoval to, čo ona neopisovala: k všetkému, čo o sebe prezradil, našla v sebe príslušný protiklad. Vďaka opisu prostredníctvom protikladov niečo vyplávalo na povrch: kým rozprával, začala vnímať sama seba ako tvar, obrys so všetkými detailmi vznášajúcimi sa okolo, pričom samotná forma zostala prázdna. Napriek tomu jej tento tvar s neznámym obsahom prvýkrát od incidentu naznačil, kým v súčasnosti je.“ (s. 156). V susedovi nachádza vlastné hranice, vďaka konfrontácii s jeho inakosťou sa dokáže vymedziť a zistiť, aká je.

Hoci sú témou knihy vzťahy a ich dopad na človeka, nejde o text romantický, patetický či „jednoduchý“. Rachel Cusk je autorka analytická, racionálna, hĺbavá, a to isté vyžaduje nie len od svojich postáv, ale aj od čitateľa. Komplexnosť riešených problémov nemá odrádzať, ale naopak, poháňať k ďalšiemu premýšľaniu, k tomu, aby aj čitateľ pocítil potrebu spoznať sa nanovo, zistiť, aký je.

Rachel Cusk
Obrys
Preložila Kamila Laudová
INAQUE, 2020

Publikované: 12/11/2020