Martina Buzinkaiová: V hlavnej úlohe – MATKA

Postava matky bola v umení často zobrazovaná ako starostlivá, zodpovedná, obetavá a láskavá žena, ktorá materstvo vnímala ako najšťastnejšie obdobie svojho života. Idealizovaný obraz matky a materstva však časom prešiel nevyhnutnou demýtizáciou a problematizáciou, v ktorej pokračuje aj súčasná slovenská literatúra. Matky v nasledujúcich troch knihách spája to, že sú ústredným problémom rozprávania a svojím (ne)konaním zásadným spôsobom ovplyvňujú svojich najbližších.

Hlavnou postavou románu Ivany Dobrakovovej Pod slnkom Turína (2021) je Slovenka Kristína, ktorá sa spolu s rodinou presťahuje z Bruselu do Turína. Monotónnosť všedných rodinných dní naruší Kristínin pomer so ženatým policajtom Michelem a čoraz silnejšia, patologickejšia závislosť od spoločných stretnutí, ktorá priamo ovplyvňuje jej deti: zhovorčivého, veselého Alessia i staršieho, mĺkveho Manua. Obaja citlivo vnímajú to, čo sa deje a nevedomky na seba preberajú matkine patológie: Manu sklon k sebapoškodzovaniu a Alessio úzkostné stavy spojené s paranojou. Paralelne so zhoršujúcou sa Kristíninou závislosťou sa tak rozvíja tiež patologické správanie chlapcov a ich vzťah k matke je čoraz komplikovanejší. Kristína si svoje zlyhanie v role matky uvedomuje, no namiesto pokusu o riešenie problémov neúspešne zápasí s vlastnou psychikou: „Mám pocit, že som sa prepadla do nočnej mory. Takej, v ktorej si uvedomíte, že ste všetkému na vine. Nesmierny svet úzkosti“ (s. 180). Rozsiahle monologické súvetia plné odbočiek, eliptických výpovedí a valiacich sa slov presvedčivo demonštrujú zhoršujúci sa psychický stav protagonistky. Originálne spojenie motívu patologickej závislosti s motívom materstva robí z prózy znepokojivé čítanie o tom, ako veľmi môžu rodičia poznačiť životy svojich detí.

Matka v knihe Jany Micenkovej Krv je len voda (2021) vystupuje v rôznych podobách: „matka agresívna, matka naspídovaná, matka v depresii, matka ožratá“ (s. 273), no vždy rieši predovšetkým samu seba a vlastnú hereckú „kariéru“. Nezaujíma ju domácnosť ani život manžela alebo dcéry Kláry: „Alebo keď sa na ňu Klára usmievala, hrala sa jej s vlasmi, objímala ju… nič zvláštne pri tom matka necítila, nedojímalo ju to, myšlienkami bola mimo. Vlastne by chcela pochopiť tú materinskú lásku, o ktorej sa všade písalo, tú najväčšiu, bezpodmienečnú a večnú… zdala sa jej preceňovaná… Matka si bola istá, že omnoho intenzívnejší pocit šťastia a naplnenia zažívala na javisku a pri potlesku po predstavení…“ (s. 145). Vzťah k dcére je plný znepokojivých, prudkých zmien: ľahostajnosť sa strieda s krátkodobým záujmom, intenzívnym znechutením či bezdôvodnou nenávisťou. Matkin zlý psychický stav (spôsobený alkoholizmom, narcizmom a maniodepresívnou psychózou) a nevyspytateľné (prevažne agresívne) správanie privolá postupný rozpad rodiny, v ktorej nikdy nebolo dostatok miesta pre vzájomné porozumenie, lásku a prijatie. Rozdielnosť vnímania a prežívania postáv autorka sprostredkúva cez pravidelné striedanie troch perspektív: matkinej, otcovej a Klárinej. Obsiahly román sa analyticky venuje rodinným vzťahom a narúša predstavu o rodine ako prirodzene harmonickom prostredí.

Próza Zjedol som Lautreca (2021) Vandy Rozenbergovej je koncipovaná ako fiktívna autobiografia mladého Bubiho; vo svojom rozprávaní venuje pozornosť umeniu, matke Lasičke a únosom detí (spolu s matkou a ďalšou ženou René tvoria zločineckú skupinu, ktorá zachraňuje deti zo sociálne slabého prostredia). Lasička je v Bubiho očiach nielen matkou, ale tiež ideálnou ženou, ktorej sa žiadna iná nevyrovná. Matkin nezvyčajný spôsob života a výchovy vyčleňuje syna z kolektívu rovesníkov; jeho netradične vyspelý vkus na umenie v ňom vzbudzuje pocit vlastnej výnimočnosti a pohŕdanie všetkými, ktorí nepoznajú a nemajú radi to, čo on: „Spolužiačky boli jedna ako druhá, jednotkárky, bez citu pre umenie, bez schopnosti povedať vetu inak než lineárne. Nikto netvoril myšlienkové serpentíny a nikto nepoznal Eminema, ani Ettu James, ani Monkey Business, ani Ninu Simone, ani U2, ani Outkast, […] Občas som váhal, či sa niektorí dokážu aspoň podpísať“ (s. 22). Dopad matkinho správania na dieťa však nie je len negatívny, oboch spája láska k umeniu a estétstvo, ktoré ovplyvňuje tiež spôsob, akým sa dívajú na svet: Bubi dokáže aj o biede, špine a chudobe vypovedať poetickým spôsobom. Napriek nezvyčajnému vzťahu medzi matkou a synom je ich rodina vo viacerých rovinách funkčná a predstavuje pozitívnu hodnotu, za ktorú sa, podobne ako v iných Rozenbergovej prózach, oplatí bojovať.