Martina Buzinkaiová: We should all be a feminist…

Nasledujúce knihy troch slovenských autoriek stvárňujú ženskú skúsenosť, ktorá sa spája so špecifickými problémami: so ženskou telesnosťou a sexualitou, s materstvom, pôrodom, úsilím vyrovnať sa s preddefinovanou rolou ženy (matky, manželky a milenky). Hoci texty tematizujú rovnaké problémy, pristupujú k nim rôzne; kým v niektorých prózach dominuje ostrá revolta (voči rodovým stereotypom, mužom), v iných dostáva väčší priestor vnútorný svet protagonistiek, ich myšlienky, obavy i túžby.

Uršuľa Kovalyk v zbierke Travesty šou (2004) konkretizuje ženskú skúsenosť revoltujúcim, priamym a často expresívnym spôsobom, napriek tomu však s potrebnou mierou citlivosti. V centre pozornosti jednotlivých textov sú ženy; smutné, nahnevané, nepochopené a najmä unavené z každodennosti, neslobody či nenaplnených túžob sa musia neustále prispôsobovať tomu, čo sa od nich očakáva: „Myslela na pocit ochrnutia, keď sa muž opýta, čo jej zasa preboha je, na pocit, ktorý jej nedovolí zaspať ani o tretej ráno, ktorý ju núti byť za všetko a za všetkých zodpovedná. Na slovo musím. Na hlas v hlave, ktorý ju presviedča, že nestihne, zanedbá, pobabre, odserie, spečie, rozbije, že je nemožná. Na pocit viny, ktorý ju bodne prstom do brucha, len čo nesplní všetko, čo má“ (s. 40). Inokedy sú v popredí mladé dievčatá, ktoré sa vyrovnávajú so svojou telesnosťou a sexualitou, ale i s očakávaniami vlastných rodičov. Autorka na pozadí individuálnych príbehov žien a dievčat zobrazuje špecifickú ženskú skúsenosť poznačenú dlhodobým vyrovnávaním sa s patriarchálne nastaveným systémom, v ktorom podľa nej niet miesta pre slobodné utváranie ženskej identity. Drsnosť, expresivitu textov (jazyka i motívov) Kovalyk vyvažuje lyrizujúcimi opismi (symbolmi, metaforami) a dôrazom na (prevažne) melancholickú atmosféru. Pre autorku typické prekvapivé, miestami šokujúce spojenia a obrazy (napr. spojenie motívu ženskej sexuality s motívom materského mlieka) sa aj v ďalších jej knihách spolupodieľajú na presvedčivej detabuizácii a demýtizácii „ženských“ tém.

Ženská skúsenosť je v Rozhovore s členkou kultu (2019) Márie Modrovich spracovaná prostredníctvom zaujímavej série fiktívnych rozhovorov s členkami bizarného spoločenstva žien, ktoré sa rozhodli opustiť „normálny“ život a pridať sa k bývalej speváčke N. Dôvody ich izolácie sú rôzne, postavy však spája potreba uniknúť spod spoločenského tlaku byť taká „a taká manželka, taká a taká kolegyňa, taká a taká matka, taká a taká dcéra, taká návštevníčka reštaurácie, taká milovníčka zvierat“ (s. 43). Pred novinárom, ktorý členky kultu spovedá, sa tak odkrýva celý diapazón problémov a trápení: objektivizovanie ženského tela, materské pochybnosti, sebaobviňovanie, nespokojnosť s partnerským vzťahom a pod. V pocitoch žien dominuje sklamanie (zo seba samej i zo života ako takého), zúfalstvo i nechuť pokračovať v úzko vymedzenom spôsobe života: „Dlhodobé prispôsobovanie sa spoločenskému tlaku… je jedna z najdepresívnejších možností bytia“ (s. 59). Muž je v texte pomerne stereotypne vykreslený ako lenivec, sebec, agresor a primitív, jeho „zbytočnosť“ je komicky posilnená aj vizuálne: časti s novinárom sú označené drevom, ktoré reprezentuje muža ako príťaž (na obale za sebou členka kultu ťahá konár). Autorka prežívanie ženských postáv stvárňuje citlivo a hodnoverne, neskĺzava k sentimentu, no nevyhýba sa ani striktnej diferenciácii sveta (mužské verzus ženské) a stereotypom, ktoré celkové vyznenie prózy oslabujú.

Kniha Žila som s Hviezdoslavom (2008) Jany Juráňovej zachytáva život Ilony Országhovej – manželky básnika Pavla Országha Hviezdoslava. V rozprávaní sa prelína Ilonino spomínanie na manželstvo so slávnym básnikom a opisy jej súčasného života ako vdovy.  Autorkin pohľad na veľkého spisovateľa je netradičný, narúša jeho mýtus a odhaľuje všednejšiu stránku básnikovej osobnosti (jeho averziu voči akejkoľvek kritike, záľubu v cigarách, márnomyseľnosť atď.). V centre pozornosti však zostáva manželka Ilona, vzdelaná žena, ktorá prijala rolu manželky slovenského barda so všetkým, čo k tomu patrí: „On u nej nachádzal blahodarný chládok, ona si zasa vždy dávala pozor, aby mu nezacláňala, ale ho podopierala, keď bolo treba. Ktovie, či by sa nepohádali, keby cestovala s ním. Ktovie, či by všetko videla tak ako on. No necestovala, a tak jej nezostávalo iné, len vidieť tie krásy jeho očami“ (s. 89). Ilona je oddanou ženou (miestami svojou submisívnosťou dokonca až iritujúcou), stará sa o fyzické i duševné blaho Hviezdoslava, no keď sa občas chce osobnostne prejaviť, narazí na mužovu nevôľu; po tom, ako jemne skritizuje Eža Vlkolínskeho, sa Hviezdoslav na smrť urazí: „Kvôli jednému Ežovi ju tak vytrucoval, ako keby neviem čo spravila. Bodaj čert vzal Vlkolínskych, čo ju do nich?“ (s. 134). Autorka prostredníctvom Ilony Országhovej symbolicky odkazuje na všetky ženy slávnych mužov, ktoré dejiny vytlačili na okraj.