Miroslava Kuľková: Prýštenie

Leona leží v posteli a nevie sa nadýchnuť. Kvety na starých tapetách jej pripomínajú ryby, ktoré nerušene prúdia priestorom a nevšímajú si jej boj o kyslík a klesanie ku dnu. Praje si, aby sa jej na krku objavili žiabre. Spočíva v mäkkom piesku na samom dne mora a letargicky pozoruje prasiatka, čo cez vodu hádže slnko. Všetko ju bolí, dokonca aj privolať si výťah pomocou tlačidla. Pri chôdzi sa cíti ako malá morská víla od Andersena, ktorej sa pri každom kroku do chodidla zabodával nôž. Na svoju dizertačku sa už dávno ani nepozrela.
Ozve sa zaklopanie, a keď Leona neodpovedá, Dardan, syn majiteľa bytu si otvorí vchodové dvere a znepokojene volá jej meno. Ako vždy, prah hlavnej izby tohto jednoizbového bytu neprekročí, ostane stáť v malej predsieni. „Leona? Si v poriadku? Nie je ti zle?“ Leona odvetí, že je všetko oukej, iba včera niečo zlé zjedla. Asi ešte nie je na kosovské baktérie zvyknutá.
Dardan zmizne a o chvíľu sa vráti so srbskou slivovicou. Klasika. Srbov síce kosovskí Albánci nenávidia, ale na ich pálenku nedajú dopustiť. Je to zázračné liečivo na všetko od pokazeného žalúdka, boľavého hrdla až po zlomené srdce.
Naleje jej číru tekutinu do pohárika, ktorý položí na stolík pri dverách. Jeho plaché oči dnes nemajú ten psí výraz čo zvyčajne, je v nich obava. „Mama navarila polievku, donesiem ti. Urobí ti dobre.“
Ako améba vystrčí Leona z postele bosú nohu, potom druhú a za chodidlami pomaly vyťahuje z teplých perín celé telo. Musí sa vzchopiť. Zajtra sa má stretnúť s ministrom zahraničných vecí kvôli rozhovoru pre svoju dizertačku. Spomienky na Jonaha, ktoré ju včera udreli so všetkou prudkosťou, znova zatláča späť do temnej miestnosti vo svojej hlave, ktorú sa opäť pokúsi nikdy neotvoriť.
Kým sa čierny zajac Dardan vráti s plastovou nádobou plnou horúceho vývaru, pohárik bude prázdny a z fľašky slivovice povážlivo ubudne.

Jej telo ešte voňalo po milovaní s Jonahom. Kráčala po trávniku univerzity v Kente, kde už rok pracovala na doktoráte, a cítila to exemplárne požehnanie vesmíru až v končekoch prstov. Paže sa jej menili na krídla a z tej výšky sa na ľudí pozerala zhovievavo a na zamračenú anglickú oblohu so zaľúbením. V lete ju vyrušilo zašvitorenie telefónu. Prešla ňou sladká triaška v očakávaní správy od Jonaha. Nedočkavo ťukla na ikonku s obrázkom obálky.
„I hope the time with Jon was worth it for you. It costed two years of marriage and one baby boy who will now have no father.“ Podpísaná manželka Erica a syn Hector.
Všetky svaly sa jej napli v bolestivom kŕči a potom náhle ochabli. Zásah bol presný. S prestrelenými krídlami sa Leona strmhlav rútila k zemi. Tlak vzduchu jej mliaždil hrudný kôš a bránil sa nadýchnuť. Chodník jej pád tvrdo zabrzdil, Leona však mala pocit, že sa iba prehupla cez trocha nepoddajnú membránu, a v divokom klesaní pokračovala až do útrob planéty. Z toho ani z nasledujúcich dní si veľa nepamätá. Nevie, či chodila do školy alebo spala. Srdce jej neustále bilo v šialenom tempe, telefón nepúšťala z ruky. Nesprchovala sa. Dookola mu opakovala, čo všetko pre ňu znamená, roztrasene vyťukávala zahanbujúco srdcervúce vyznania. Jonah bol v rozhovore, neskôr v esemeskách stále chladnejší. Stretnúť sa odmietol. „Bude lepšie, ak necháme situáciu vychladnúť, Leona… počkáme, kým sa to upokojí…“
Po týždni vysokých horúčok si kúpila letenku domov na Slovensko. Pod dohľadom mamky a všeobecného lekára sa jej podarilo vtáčiu chorobu prekonať.
Nastal čas uskutočniť terénny výskum v Prištine, ktorý kvôli Jonahovi odkladala.

„Zavrite tie dvere prosím! Ministerstvo varovalo, že sa kvôli extrémnemu znečisteniu vzduchu dnes neodporúča chodiť von. Nečítate noviny?“ Leona už druhýkrát zvýši hlas na čašníka.
Po stretnutí s ministrom sa usadila v obľúbenej prištinskej kaviarni. V pozadí bežia správy, šum rozhovorov ju upokojuje. Zo schôdzky má dobrý pocit. Minister síce na otázky ohľadom jej výskumu odpovedal vyhýbavo, ale zato ju požiadal, aby sa podieľala na príprave článku pre slovenskú tlač. Nie prvý raz tu ťažila z toho, že je pôvodom z krajiny, ktorá Kosovo ako samostatný štát neuznáva.
Jeho asistent Engjell naozaj vyzerá ako tmavý anjel. Smeje sa smiechom spokojného kocúra, ktorý sa vyhrieva na slnku. Priviera pri ňom oči s dlhými čiernymi mihalnicami, ktoré vyzerajú ako namaľované. Na konci stretnutia si vypýtal jej číslo. Musia sa vraj stretnúť ohľadom toho vyhlásenia.
V správach znovu zaznie varovanie pred alarmujúcim stavom ovzdušia. Pozrie na dokorán otvorené vchodové dvere a zachytí prechádzajúceho čašníka. „Všimli ste si, čo práve hlásia v televízii? Zavrite dvere.“
Chlap sa na ňu začudovane pozrie a odvetí: „Ale veď je taký pekný deň.“
Leona vstane a sama predmet sporu zabuchne. Nechápavo krúti hlavou.
Znova sa začíta do článku v laptope, keď ju do nosa udrie cigaretový dym. Čašník dokorán otvoril dvere oddeľujúce nefajčiarsku časť kaviarne od fajčiarskej. Rytmicky nimi máva sem a tam. Vetrá.
Leona si rezignovane pobalí veci a rozhoduje sa, či zaplatí. Vo vrecku jej zavibruje telefón. Engjell ju volá na večeru.

„Ahoj Leona, doniesol som ti čerstvé maliny,“ kričí Dardan. Stojí v predsieni, na prahu dverí do izby. Leona sa slastne natiahne v posteli, prehne chrbát ako mačka a ľahko vkĺzne do papúč.
„V noci si tu nespala. Myslel som si, že si odišla domov.“
Leona so šatami na prezlečenie prekĺzne okolo Dardana do kúpeľne. Cestou mu vezme z rúk jednu malinu a labužnícky si ju vloží do úst. „Nie, Dardan, nespala. Tvoje špehovanie je tak strašne očividné. Si rozkošný, môj stalker.“
„Bol som… bol som skontrolovať, či zásobník vody funguje. Aby si sa mohla osprchovať, keď o desiatej vypnú vodu!“ Zahanbene prestúpi z nohy na nohu.
„So zásobníkom doteraz nikdy nebol problém,“ žmurkne naňho Leona. Opláchne si tvár, zadkom provokatívne krúti, lebo vie, že sa Dardan díva. Privrie kúpeľňové dvere, ale len trochu. Vyzlečie si tričko na spanie a zapína si podprsenku. Telom jej prebehnú zimomriavky, keď počuje prasknúť parkety a Dardanovo nervózne odkašľanie.
„Môžem pre teba niečo urobiť, Leona? Nepotrebuješ niečo?“
Už oblečená v letných šatách k nemu podíde celkom blízko, nos trochu pokrčí pod intenzívnym tlakom jeho kolínskej. S pohľadom upreným do jeho plachých zajačích zreničiek zašepká: „Nie, Dardan. Môžem pre teba niečo urobiť ja?“ Ruku mu položí na hladko oholené líce a pobozká ho na druhé.
Muž prudko očervenie. Zahabká neurčitú odpoveď, oči dokorán roztvorené.
Leona sa zasmeje. „Ďakujem za maliny.“
Vráti sa do izby a otvorí laptop. Tiché vrčanie počítača sa mieša s jej hrdelným pradením, keď si spomína na všetky Engjellove pachy a chute. Ani si nevšimne, kedy Dardan opustí byt.

Som v Prištine a chýbaš mi. Stretneme sa?
Jonah. Písala mu, keď odchádzala do Kosova, ale on vôbec nereagoval. A zrazu je tu.
Leonino srdce je kolibrík, ktorý sa usilovne snaží dostať z hrudnej klietky von. Z roztrasených dlaní jej vypadne pohár vody.
Ako splašené motýle sa jej pred očami mihajú najšťastnejšie momenty – Jonah ju na ceste z večere zaťahuje do tmavej uličky a vyhŕňa jej šaty; Jonahova dlaň ju hladí po vnútornej strane stehna v prítmí kina; Jonahov hlas ju vedie k vyvrcholeniu. Milión spomienkových Jonahov sa jej dotýka na milión spôsobov. Temná miestnosť v jej mysli, kde ich týždne skrývala, je v skutočnosti svätyňa, nie väzenie. Roztvorené dvere dnu vohnali svetlo a odhalili horiace sviečky pod jeho podobizňami.
Jonah ma miluje. Pošepky si to opakuje, lebo je to jediné vysvetlenie.
Prebdené noci s Engjellom zmiznú, akoby nikdy neexistovali. Článok má už  hotový. Ministrova verzia bola absolútne nepoužiteľná, tak to napísala celé odznova. Rýchlo ho Engjellovi odošle spolu so stručným ospravedlnením, že dnes večeru ruší.
Kde a kedy? Odpíše Jonahovi nedočkavo.
O hodinu jej príde esemeska s menom najluxusnejšieho prištinského hotela Swiss Diamond a bozk z dvojbodky a hviezdičky.

Honosná izba iba podčiarkuje Leonin kráľovský pocit. Chce sa jej plakať a smiať zároveň. Zase to bolo dokonalé. Kričala s hlavou zaborenou do vankúša. Zabárala nechty do kože na jeho chrbte. Zúrivo ho hrýzla všade kam dosiahla, tej chuti nemala nikdy dosť. Nechcela ho zo seba pustiť von ani na sekundu. Teraz by chcela byť modlivkou a zjesť ho, aby už bol navždy v nej. Cíti nehu, ktorá hraničí s agresivitou.
„Veľmi si mi chýbal.“
„Aj ty mne, zlato,“ Jonah na chvíľu prestane písať na notebooku a pohladí ju po tvári.
„Prišiel si sem kvôli mne?“
„Chceme preniknúť na kosovský trh a poslali ma tu zhodnotiť situáciu. Hneď som myslel na teba, keď som sa to dozvedel.“
Ako tenučký prameň sa v nej objaví pocit. Vytryskol kdesi hlboko, mimo jej vedomia, a teraz si vytrvalo razí cestu pomedzi jej vzrušené myšlienky.
Sú si súdení – postaví prameňu do cesty prekážku. Neprišiel síce výhradne kvôli nej, ale táto náhoda je príliš veľká na to, aby to nebolo znamenie osudu. Ktorá normálna firma by už len chcela podnikať v Kosove, kde nefunguje základná vymáhateľnosť práva a prekvitá organizovaný zločin?
„Je toho tak veľa, čo ti chcem ukázať! Ako dlho zostaneš?“
„Krátko. Pozajtra ráno už letím a dovtedy mám pracovné stretnutia. Čas budem mať iba večer. Chcel by som, aby si tu zase prespala.“ Odloží notebook a pobozká ju najskôr na líce, potom sa presunie nižšie a prisaje sa jej na bradavku. „Bože, ako mi chýbali tieto malé pevné prsia,“ povzdychne si pomedzi bozky.
Prameň zosilnie a prekážku strhne. Zbiehajú sa doňho ďalšie malé prítoky, prúd je taký mocný, že jej do očí vytláča slzy. Nechá sa však unášať Jonahovým nežnením. O niekoľko minút ležia zadýchaní vedľa seba, ale rieku to nezastavilo.
Jonahovi zazvoní mobil. Vyskočí z postele rýchlo ako kobylka. Odkašle si a najmilším, najležérnejším hlasom pozdraví svoju manželku.
Počas jeho hovoru prameň vyvrie na povrch. Je to rieka, ktorá strháva všetky stavidlá. Leona panicky lapá po dychu. Vlasy jej oťažievajú a ona sa mení na studenokožca, nemú rybu na dne medzi pieskom a kameňmi.
Jonah hovor skončí a ako nič sa k Leone pritisne. Ju však tlak vody drží na dne nehybnú, polomŕtvu. „Jonah? Ty sa nebudeš rozvádzať, však?“ S námahou z modrých pier súka slabiku za slabikou.
Obchodník sa odtiahne. „Nie. Mám predsa malého syna. Ale neviem na teba zabudnúť. Možno by sme sa mohli sem-tam stretnúť, aj keď sa vrátiš do Anglicka.“
Leonino telo v prepychovej izbe prebdie až do rána, pretože sa nevládze ani pohnúť. Rieka však Leonu odplaví z vraku, ktorý až doteraz obývala. Prúdy ju unášajú až k ústiu a odtiaľ do ďalekých severných morí, kde ju chlad vody úplne paralyzuje.

Stojí na prechode a vodič obitého passata od nej pomedzi trúbenie žiada telefónne číslo. V Prištine je to súčasťou koloritu, rovnako ako turbo folk piesne v rádiách, či hádzanie odpadkov priamo na zem. Normálne by sa iba vytrvalo dívala pred seba a nereagovala, ako všetky ženy.
Z náhleho popudu sa však otočí na šoféra a zakričí: „Dobre! Píš si!“ A číslicu po číslici mu diktuje svoj kontakt.
Chlap zarazene zmĺkne. V momente, keď naskočí zelená, zapištia pneumatiky a passat bleskovo vyrazí z križovatky. Leona sa ani nezasmeje.
Cestou k Engjellovi prechádza okolo stánku so škaredými pohľadnicami s nápisom „Prishtina – City of Love“ a „Prishtina – Modern City“. Domýšľavosť a egocentrizmus kosovských Albáncov ju vždy napoly pobaví, napoly rozzúri, no dnes si ich ledva všimne.
Engjell je chladný. Nezaujíma ho, či vyvrcholila aj ona, neostane s ňou ani na chvíľu v posteli. Hneď sa oblečie, sadne si za počítač a ďalej sa o ňu nezaujíma. Povedala mu o Jonahovi, pomáhalo jej rozprávať sa o ňom.
„Vieš, čo bolo na Jonahovi najlepšie? Dnes som si to uvedomila…“
„Dosť, Leona. Znášal som tie tvoje kecy dlho, ale už stačilo,“ preruší ju náhle a prudko sa k nej otočí. „Otvor už konečne oči a prestaň s týmito hlúposťami. Žiadna veľká láska to nebola, jediné o čom stále rozprávaš, je len sex. Mala by si sa už konečne prebrať.“

Leona sa zahryzne do svojej dizertačky ako nikdy predtým. Píše dňom i nocou, nechodí von, skoro neje. Kruhy pod očami sa jej prehlbujú, kľúčne kosti sa jej začínajú ostro rysovať. Je zima a ona hibernuje. Spí hlbokým umŕtvujúcim spánkom a stráca tukové zásoby.
Engjell sa jej už neozve. O niekoľko dní si všimne v známom slovenskom denníku svoj vlastný článok, na ktorom toľko pracovala, podpísaný ministrom. Žiaden ďakovný mail alebo finančná odmena nikdy nepríde.
V nasledujúcich dňoch začne byť Leone zle a Dardan sa stane jej opatrovateľom. Nakupuje jej sucháre a banány. Variť nevie, to je ženská úloha, ale nosí jej polievky od mamy, ktorými ju potom po lyžičkách kŕmi. Vchádza do jej izby, niekedy aj bez klopania.
Leonin stav sa po čase zlepší, ranná nevoľnosť jej však zostane. Dardan k nej napriek tomu chodí s rovnakou frekvenciou. Jeho mama už neposiela len polievky, ale postupne aj čerstvé ovocie, kvety v črepníku, riad a posteľnú bielizeň. Na nedeľu dostala Leona pozvanie na rodinnú slávnosť. To u kosovských Albáncov znamená celodennú akciu plnú obrovského množstva jedla a minimálne päťdesiatich najbližších príbuzných. Keby si to Leona všímala, videla by, že sa Dardan čím ďalej, tým viac usmieva.
V rámci výskumu sa jedno ráno stretne s úradníčkou Európskej únie, ktorá je na misii v Kosove. Po interview sa ešte zarozprávajú o živote v Prištine, porovnávajú si svoje skúsenosti európskej ženy.
„To znečistenie je tu hrozné. Smog, voda plná olova. Celkom ma vydesilo, keď som v najnovšej správe Komisie čítala, že až šesť mesiacov po odchode z Kosova sa neodporúča otehotnieť,“ povie pehavá úradníčka medzi rečou.
Leone sa náhle zakrúti hlava. Do bytu sa ponáhľa. Zamkne sa v kúpeľni a vytiahne v lekárni zakúpený test. Dve čiarky, ktoré sa na ňom po chvíli objavia, ju preberú zo zimného spánku a divoko jej rozbúchajú srdce.
Dardan nájde na svojej pravidelnej večernej návšteve byt prázdny. Len na stole leží odkaz, že kľúče nájde v poštovej schránke.
Dardan sa nedokáže nadýchnuť.