Rozsiahle dielo Jozefa Cígera Hronského zapadá do kontextu medzivojnovej literatúry a býva zaraďované do línie psychologického realizmu. V popredí jeho tvorby možno vnímať život jednotlivca na pozadí širších dejinných súvislostí a spoločenských javov uvažujúc nad vytváraním nadčasových ľudských hodnôt. Literárna kritika v súvislosti s jeho dielom hovorí o programovom uplatnení expresionistických tendencií, a to najmä pri posudzovaní  neskorších prozaických textov, akými sú  napríklad  Andreas Búr Majster, Pisár Gráč či Svet na Trasovisku.

Expresívne je u Hronského v rovine vonkajších prejavov, ktoré sú vyvolané intenzívnym vnútorným prežívaním udalostí spoločenského (vojna, bieda, chudoba) či osobného charakteru. Lyrické tendencie čiastočne spomaľujú dynamickosť deja, vďaka čomu je plynulosť románu funkčne vyvážená.

Dielo Jozef Mak tematizuje každodennú realitu slovenskej dediny v období medzi dvoma svetovými vojnami na pozadí osudu jednoduchého človeka, Jozefa Maka. Kompozične spĺňa charakteristiku sociálneho románu s posilnenou psychologickou zložkou vhodne zaznamenávajúc vnútorné deje postáv. Oslobodzuje sa od idealistických predstáv o dedinskom živote a nezatvára oči pred alkoholizmom, spoločenským či mravným úpadkom, a ani ľudskou zlobou a nenávisťou.

V románe dominujú dva zásadné motívy – kameň a chlieb – kameň ako bazálny stavebný materiál je obrazom nezlomnosti a vytrvalosti. Symbolizuje život človeka, ktorý má silu všetko prekonať, zároveň nesie v sebe aktívny princíp – vytvárať stabilné zázemie domova.

Postavy sú prirovnávané ku kameňu – ich sila a nezdolnosť  sú výsledkom nepriaznivých životných okolností a sú tiež formou obrany.

V súvislosti s kategóriou univerzálnosti súvisí motív chleba ako základnej potraviny, nevyhnutného zdroja obživy a zároveň niečoho prirodzene ľudského a pre život potrebného.

Pri narodení a  krste Jozefa Maka sa zabudne priložiť chlieb, čím je symbolicky odmietnutý dedinským spoločenstvom. Podobne tak Jozefov každodenný život pripomína boj o chlieb, ktorý je tvrdý a je nutné oň bojovať.

Samotná postava Jozefa Maka je do istej miery individualitou,  aj keď primerane zrkadlí vtedajšie dedinské stereotypy. Je tradične označovaný ako človek-milión – obyčajný človek, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti. Jozef Mak – milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.

Makovo priezvisko (nomen-omen) vychádza aj z etymológie názvu – mak – makové zrniečka, ktorých je veľké množstvo, signalizujú bezvýznamnosť, nepatrnosť) – Mak je prototypom bežného človeka na okraji spoločenského záujmu, a to kvôli nízkemu sociálnemu statusu – pozícii nemanželského dieťaťa. Osudové krédo nášho hrdinu – veľa trpieť a všetko si zaslúžiť – je spôsobené prevažne životnými okolnosťami, nezávisle od úsilia a vynaloženej práce, v diele je fatalizmus prítomný ako hybná sila postáv, ktorých osud je spečatený od kolísky.

Silným motivickým prvkom je dom, ktorý je okrem iného je symbolom života, ten, kto nemá dom, akoby stráca legitímne právo na dôstojný život.

V diele je dom/ov problematickým miestom – mal by navodzovať atmosféru istoty a prijatia, Jozefovi Makovi však táto základná potreba zázemia je odmietnutá a jeho románový vývin je spojený s úsilím o vytvorenie bezpečného miesta na život – aj napriek všemožnému úsiliu tento pokoj nachádza len ťažko a zriedkavo.

V Makovom živote je niekoľko dôležitých ženských protagonistiek zastupujúcich hlavné i vedľajšie roly, z mužských výrazne vystupuje brat Jano, ktorý je legitímnym Makovým synom, čo je demonštrované na jeho práve prvorodeného, vlastniť dom. Tento súrodenecký vzťah je založený na nadradenosti staršieho, ktorý si prisvojuje všetko, čo kedysi mohlo patriť Jozefovi.

Ambivalentný vzťah má Jozef aj s matkou, ktorá okrem trpiteľského princípu reprezentuje nezdolnosť naprieč životným okolnostiam. Treba však povedať, že na jej postave absentuje materinský cit a v kľúčových životných otázkach svojho syna nepodporí, ale dá prednosť prvorodenému synovi Janovi, čo je pravdepodobne podmienené aj pocitom viny, ale aj zaužívaným pravidlom prvorodeného. Čiastočne pocit prijatia zastupuje krstná matka Hana Meľošová, paradoxne je to aj tým, že odmieta zaužívané konvencie a ako jediná z dediny sa nepozastaví nad Jozefovým nemanželským pôvodom a je označovaná ako ľahostajná, nedbalá žena. Mak spoznáva aj svojho skutočného otca, Gregora Bialoša, ktorý vďaka svojim pozitívnym vlastnostiam pôsobí na Maka ako autorita.

Antropomorfizovaná postava Krista v bielom vykoná akt prijatia Maka do života – venuje mu ukrižované ruky ako symbol obety a utrpenia, ale zároveň mu prikazuje trpieť mlčky : Dávam ti ukrižované ruky, tie mi zostali z tejto  noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si ústa od niekoho požadoval.

Postava Jozefa Maka je prototypom jednoduchého človeka pochádzajúceho z nízkych pomerov, čím odkazuje aj na tradičné dedinské prostredie. To nie je utvárané tak príznakovo ako v prípade realistickej poetiky, ani sa neuplatňuje silný kontrast ako v lyricky tvarovanej próze, je tu však silný psychosociálny rozmer pri polarizácii dediny a hôr. Hory pre Maka znamenajú možnosť úniku a pracovnej realizácie, súvisia s pocitom osobnej slobody a integrity, v dedinskom spoločenstve sa viac dostáva do kontaktu s ľuďmi, čím prirodzene silnie potreba vymedzenia sa a následnej konfrontácie. Mak celkovo vystupuje ako silná individualizovaná postava, ktorá – aj napriek obklopeniu ľuďmi – je akoby predurčená na život vo svojom vnútri, mimo ľudí. Napomáha tomu aj funkcia vnútorného monológu, ktorý v istom zmysle je aj Makovým svedomím a hlasom vnútorného vedenia. Jozefov životný vývin nie je lineárny, spočiatku vo vzťahu k ľuďom vystupuje podradene, no časom si  začína si uvedomovať hodnotu vlastnej práce aj seba samého, čo je dôležité pri budovaní jeho osobnosti : Ej, strýc, nech vás hrom pobije, ale ste ma roky tak vyplácali za službu, ako ste sami chceli. Aj žobrákovi by sa bolo ušlo viac, keby bol deň po deň pýtal, ale za mňa sa nemal kto prihovoriť, a s materou ste tak skončili, ako ste chceli. Boh vám odplať.

Živočíšnu formu lásky reprezentuje postava Maruše, Jozefovej prvej lásky, ktorú mu však – podobne ako majetok, vlastnoručne postavený dom – prebral starší brat mimoriadne ponižujúcim spôsobom (vyhral ju v kartách). Medzi ňou a Jozefom sa spočiatku vytvára intenzívny fyzický, ale aj romantický vzťah narušený opätovnými vonkajšími okolnosťami (Jozefov odchod na vojnu, Marušina vynútená svadba s Janom).

Na tejto protagonistke postupne dochádza k morálnemu poklesu spôsobenom frustráciou z nešťastného manželstva, pridruží sa alkoholizmus a fyzický aj psychický úpadok, a napokon ju okrem odmietnutia Jozefom čaká tragická smrť. Maruša je mimoriadne tragická postava – hoci je nešťastná a  nesúhlasí so svojím osudom,  postupne sa mu podvoľuje, až dochádza k naturalisticky tvarovanému finále: Eva šla za ňou vďačne, aspoň uvidí spitú Marušu a bude mať o čom rozprávať hoci celý tento týždeň. (…) A v napätej zvedavosti najsamprv hltali  jej iba oči, ani sa hneď nezhrozila, keď videla, že je zvárka plná vody až po samý okraj a Marušina hlava ponorená je do nej až po plecia. Maruša visela na okraji zvárky ako prehodená handra, spodná časť tela vonku na vzduchu a horná časť v teplej vode.

Jej protipólom je chromá Jula, kvôli zdravotnému hendikepu prehliadaná a nemilovaná, Jozef si ju vezme za manželku, ale nedokáže jej zabezpečiť dostatok lásky. Jula je zosobnením bezpodmienečnej lásky, vyrovnania so životom a obety a z morálneho hľadiska zastupuje čistotu a nevinnosť, a to aj napriek tomu, že je Jozefovo rozhodnutie vziať si ju za manželku spočiatku pragmatické. Nachádza v nej oporu a bezpečie, ktoré nedokáže počas jej života dostatočne oceniť. Ich spolunažívanie je postupné hľadanie si cesty a v závere e ide až o metafyzický obraz vyrovnanej smrti plnej odpustenia – Jula pochopí, že ju Jozef úprimne má rád :

(Jula) : Či vieš, Jožko, keď mi srdce začne biť, čo sa vtedy stane?

Vtedy začne žiť svet.

Vidí Jozef Mak biely úsmev, ale nevie, že biely úsmev je vec veľmi krehká, neradno sa jej dotknúť. Znesvätiť bolo by hriechom a Mak nechce byť dnes hriešny, neprekáža, aby Julino srdce začalo biť.

Popri kontraste sa ukazuje ako kľúčový motivický princíp bielej farby – biela je sprítomnená na postave Krista a nájdeme ju aj v inovati a Júlinom bielom úsmeve. Jej zmysel spočíva v nevinnosti, čistoty, ako aj sprítomnení smrti.

V románe sa môžeme stretnúť s prvkami spirituality – antropomorfizovaná postava Ježiša v bielom pri Makovom narodení, úsmev voskovej Panny Márie, frekventovaný motív kríža pri dôležitých životných rozhodnutiach, ale aj úsmev umierajúcej July sú transcendentálne motívy sprevádzajúce Maka po celý život. Nejde pritom o vyslovene náboženský charakter diela, ale táto spiritualita sa podieľa na budovaní estetickej a axiologickej roviny diela – v tomto zmysle sa Jozefovi dostáva všetko ľudské – bolesť, utrpenie, ale aj láska a nádej na lepší život. Hronský ako spisovateľ presadzujúci kresťanské hodnoty úplne prirodzene vkladal svoje životné presvedčenie do textoch, hoci jeho protagonisti nie sú žiadni svätci, ale obyčajní, hriešni ľudia, na ktorých nastoľuje svoj morálny modus. Jozefov život môže odkazovať na biblického Jóba, ktorý aj napriek nepredstaviteľnému utrpeniu nestráca vieru v Boha a aj naďalej prijíma svoj osud. Možno tiež uvažovať o tzv. malej trascendencii (nábožnosti) – viera v nadzmyslový svet sprevádza postavy po celý život a sú k nej aj predurčené.

V kompozičnej rovine je dielo vyvážené, dominuje vnútorný monológ s dialogickými prvkami, vďaka využitiu hovorovej reči z dedinského prostredia sú dialógy živé, dynamické a vierohodné. Expresívne a štylisticky príznakové slová dodávajú textu emocionálny náboj a sú v úzkom kontraste s obraznosťou, ktorá sa podieľa na budovaní atmosféry.

Funkcia personálneho rozprávača umožňuje odhaliť prežívanie hlavného hrdinu, a zároveň funkčne a pomerne detailne ilustruje okolité dianie, pričom sa mu darí zotrvať v zdanlivo neosobnej rovine.

Aj po niekoľkých desaťročiach sa dá mimoriadne pozitívne hodnotiť Hronského schopnosť pútavo a do istej miery obrazne popísať prostredie dediny, kompozičná ucelenosť a dôraz na detailnú charakteristiku postáv. Jozef Mak v súlade s nastoleným životným údelom mlčky prekonáva početné životné skúšky a stáva sa tak dôkazom univerzálnej ceny ľudskej práce, vytrvalosti, sily a odhodlania zdolávať aj nemožné. Z tohto hľadiska nie je hodnota človeka-milióna  vôbec nepatrná a bezvýznamná.