Soňa Uriková: Z babkinej kuchyne, do Londýna a späť

Na Štedrý deň roku 2004 mi zomrela babka Jožka. Dedko František, jej muž, bol vtedy po smrti, a preto sme u nej na dedine už pár rokov trávili Vianoce. My, Urikovci (rodičia a tri dcéry), a tiež päťčlenná rodina otcovej sestry. V ten deň pred dvadsiatimi rokmi sme dokončovali na našom mestskom byte posledné vianočné prípravy, balili darčeky a piekli koláče. Zazvonil telefón v chodbe. Rodičia sa schytili a odišli, my sme so sestrami netrpezlivo čakali, čo sa udeje.

Nebola som pri tom – my, deti, sme  prišli do babkinho domu až večer –, no predstavujem si ten čerstvý sneh, ktorý pokrýva celý dvor, pretože v roku 2004 sa štedrovečerná biela pokrývka nepovažuje za výnimočnú. Sneh padá na strechu domu, stromy, trávnik aj chodníky, ktoré dnes už nemá kto omiesť. Počujem to zimné ticho, do ktorého kvičí zúfalé prasa, zatvorené v maštali. Je zvyknuté, že dostáva svoju rannú dávku jedla skoro, preto zúri a kope do dvierok chlieva. Sliepky nepočuť, lebo kurín stojí až za humnom, no tiež sú nervózne, kladú vajcia pod seba, strkajú sa a džubú jedna do druhej. Z komína sa nedymí, okenice sú zastreté. Prví návštevníci ťažko otvárajú bránku, ktorej zavadzia hutný sneh. V dome ticho a tma, a na posteli babka, s neroztopenou tabletkou pod jazykom a fialovou škvrnou na hrudi.

Večerali sme o polnoci, za jedným stolom, mĺkvi a unavení. Nikto nemal chuť na viacero chodov, tobôž na dupľu. Ticho sme sa pomodlili, darčeky sa otvorili bez väčších ovácií. Po babke zostalo napečené, najmä jej tradičné tenké tvrdé medovníčky. V jednom z nich, v tvare srdca, sme našli zapečený jej kučeravý šedivý vlas. Mala som vtedy šestnásť rokov, ale ten zásah bol zásadný: natvrdo som precítila, že ani počas Vianoc človek nie je chránený od smútku a možné je všetko.

V roku 2013 som sedemnásť hodín zo Štedrého dňa strávila v práci. Žila som v Londýne a pracovala v obchodnom centre ako elfka v kútiku, kam sa deti chodili fotiť so Santom. V našich končinách ešte stále túto praktiku poznáme najmä z hollywoodskych filmov, v Británii je však veľmi populárna a vianočný kútik – volá sa grotto – navštevujú celé rodiny. Často si návštevu Santu nechajú práve na Štedrý deň, keďže v krajine nie je  24. december považovaný za veľký sviatok, práve naopak: treba využiť posledné hodiny na nákupy a presuny.

Moje skúsenosti z práce so Santom by vydali na celý román a verím, že sa k nemu raz dostanem, no tento posledný deň bol skutočne špecifický najmä svojou dĺžkou. Ráno sme s najbližším kolegom a kolegyňou vstali v hoteli, ktorý sme si zaplatili za vlastné, aby sme to mali do práce len na skok. Deň sa zlial do jednej veľkej chaotickej machule a po tom, čo sa obchodné centrum zatvorilo o deviatej hodine večer, nás čakalo upratovanie a inventúra zásob a kostýmov. Po šichte som sa vybrala do svojho bytu nočným autobusom, o jednej si dala so spolubývajúcimi chlieb s olivami a víno, ukázala im, ako sa veští z jablkovej šupky, a šli sme spať.

O rok neskôr som pracovala vo veľkom bratislavskom kníhkupectve. To bolo tiež miestom nefalšovaného predvianočného zhonu, stresu, príbehov, emócií. Na Štedrý deň som doma zľahla s horúčkou, vyčerpané telo povedalo dosť, už si ľahni. Na Silvestra si už tradične napíšem pripomienku na nasledujúci koniec roka: nikam nechoď a oddýchni si. Len trochu vulgárnejšie, nech sa naozaj nastraším.

Radostné Vianoce sú teda tie, počas ktorých nikto blízky nezomrie alebo neochorie? To je určite pravda, no niekomu sa to môže zdať ako nízko položená latka. Ja sama som zástankyňou vyhľadávania takzvaných malých radostí. Tento rok som si napríklad spravila prvý raz adventný veniec: štyri sviečky s vôňou perníčkov z výpredaja, položené na tanieri, ktorý som si v lete doniesla z Nórska. Nie je na ňom zimný motív, ale tradičný nórsky domček obkolesený rozkvitnutými kvetmi, no je to pre mňa ten najlepší adventný veniec – pripomína mi, aký mám za sebou rok.

Obrovskú radosť mi vie spraviť plný kôš na žehlenie. Počas dlhých zimných večerov si zapálim sviečku, pustím seriál, zažnem svetielka na parapete a žehlím. Teplé výpary zohrievajú izbu, kôpky oblečenia utešene rastú a ja sa prežehlím až do ďalšieho dňa. Kedysi som pracovala v čistiarni a rukami mi prešli stovky košieľ denne. Príbehy odtiaľ tiež čakajú na svoje spracovanie, možno si na ne nájdem čas počas nejakých budúcich vianočných sviatkov.

Dnes mám tridsaťšesť rokov a stále si myslím, že možné je všetko. Ani žehlenie či písanie (a už vôbec nie žitie) by neboli to pravé orechové bez ľudí, ktorí mi robia radosť. Dá sa ich v mojom živote napočítať veľa a pribúdajú ako darované ponožky. Len si ich možno niekedy dostatočne nevážim, hoci viem, že práve oni ma zahrejú najviac.