Stanislava Spáčilová je odbornou asistentkou na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, pôsobí na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií. Zaoberá sa najmä výskumom detskej reči, reči orientovanej na dieťa, disproporčnej komunikácie a reči cudzincov hovoriacich po slovensky. Venuje sa tiež výučbe slovenčiny ako cudzieho jazyka. Pôsobila ako lektorka slovenského jazyka a kultúry na Segedínskej univerzite v Maďarsku, v súčasnosti k jej zahraničným študentom patria predovšetkým Ukrajinci. Zaujíma ju proces osvojovania si jazyka (cudzieho aj materinského), rada sleduje paralely medzi detskou rečou a rečou cudzincov. Vďaka trojročnému synovi nanovo objavuje svet detskej literatúry.
Kto je Mechúrik Koščúrik? Ako si ho predstaviť – je to „mechúr“? Aký „mechúr“? A čo je to „koščúr“?
Mechúrik Koščúrik je podľa mňa jedna z najbizarnejších rozprávkových literárnych postáv. Nedokážeme ju jednoznačne identifikovať. Nie je to ani človek, ani zviera. Je to akási antropomorfizovaná vec, mech či mechúr, niečo okrúhle, duté, čo sa dokáže, ako sa neskôr z príbehu dozvieme, nafúknuť. Naproti tomu koščúrik či koščúr mi evokuje kosť, čiže niečo tenké a podlhovasté. Z toho dôvodu je Mechúrik Koščúrik dosť paradoxná a ambivalentná postava. Za zmienku určite stojí, že v Slovníku slovenských nárečí sa ako jeden z významov slova koštúr alebo koščúr, používaného v dolnonitrianskom a gemerskom nárečí, uvádza „neposedný, zvedavý človek“, čo v podstate korešponduje aj s postavou Mechúrika Koščúrika, ktorý neobsedí doma, ale vyberie sa do sveta na vandrovku.
V príbehu sa sirota Mechúrik vyberie vandrovať po svete a stretne rôzne zvieratá, z ktorých sa stanú jeho kamaráti. Keď sa zotmie, idú strašiť hostí na „striginu svadbu“. Nie je to nezvyčajné na rozprávku – kamaráti idú strašiť „strašidlá“? Nepripomína to trocha postupy hororu? A prečo sa deti neboja?
Konanie postáv v tejto časti príbehu je naozaj nezvyčajné. Rozprávky sú však plné nezvyčajných vecí, nepredvídateľných činov a motivácia postáv nebýva vždy jasná. Aj ja som sa zamýšľala, prečo Mechúrik a jeho zvierací kamaráti narušili striginu svadbu, veď strašidlá im neublížili, nijako ich neohrozovali. V tomto konkrétnom príbehu v podstate ani nedostali priestor na vykonanie niečoho zlého, ako negatívne postavy ich hodnotíme len na základe svojich predchádzajúcich čitateľských skúseností. Moment narušenia svadby však nevnímam ako strašidelný či hororový. Deti sa neboja, pretože u nikoho z Mechúrikovej družiny nebadať ani náznak strachu. Rýchlo sa ukáže, že všetci spolu vďaka svojim individuálnym schopnostiam majú jednoznačnú prevahu nad strašidlami. To, nad čím som sa zamyslela, je skôr morálne konanie Mechúrika a jeho zvieracích kamarátov, s ktorými som ako čitateľ doposiaľ sympatizovala. Tí zrazu nielen narušia striginu svadbu, ale zmocnia sa aj cudzieho majetku, keď sa pustia do svadobnej hostiny.
Áno, čitateľa to zaujme pre rozprávku netypickým narušením hraníc medzi dobrom a zlom, avšak rovnováha je sčasti nastolená práve tým, že Mechúrika za jeho správanie stihne trest. To, že chcú narušiť svadbu, je už podľa mňa spôsob, ako sa dostať k domčeku a k tomu, čo je v ňom (chcú nastrašiť strašidlá a vyhnať ich z domčeka). Vysvetľujete deťom, ak vám v príbehu niečo morálne nesedí, že „toto správanie je zlé“ alebo to nechávate na nich a text neinterpretujete?
Čítanie kníh u nás doma je neustále prerušované synovými otázkami. Momentálne je v štádiu nekonečného kladenia otázky Prečo? Pýta sa na význam slov, ktorým nerozumie, zaujíma ho aj motivácia konania postáv. Väčšinou mu nechávam priestor na vlastné uchopenie príbehu a zasahujem len vtedy, ak ma sám vyzve alebo ak mám pocit, že príbeh správne nepochopil. Áno, týka sa to aj prípadov, keď mi v texte niečo morálne nesedí. Často sa však, naopak, snažím zmierniť stereotypne negatívne zobrazovanie niektorých postáv, napríklad mu vysvetľujem, že vlk v skutočnosti nemusí byť zlé zviera aj napriek tomu, že v rozprávkach reprezentuje negatívne sily, že má zálusk na Červenú čiapočku či kozliatka.
Syn sa ma na konci príbehu, keď zranený Mechúrik sedí ticho na peci a zvieratá zorganizujú svadbu líšky a vlka, tancujú a hodujú, opýtal: „Prečo sa oni zabávajú, keď Mechúrik trpí?“ Čo myslíte, prečo?
Foto: Margaréta Broz
Nad tým sa zamyslia asi viaceré empatické deti, ale aj dospelí. Pritom v Rúfusovej verzii rozprávky, ktorá je výrazne prispôsobená detskému čitateľovi (resp. poslucháčovi), ide ešte o dosť šťastný koniec, pretože je v nej prítomná aspoň nejaká nádej na Mechúrikovo zotavenie. Spomína sa tu, že líška mu zašije ranu, ktorá sa časom zacelí: „Ranený Koščúrik vďačný je. / Kmotra mu mechúrik zašije. / Dokiaľ mu zošité zacelie, / v dome si spravili veselie.“ V pôvodnej Dobšinského verzii však nájdeme o niečo krutejší záver. Mechúrikovo prasknutie predstavuje jeho koniec. To, že zahynie, sa navyše prezentuje úplne ľahostajne, ako niečo normálne, prirodzené. Za Mechúrikom nielenže nikto z jeho kamarátov nesmúti, tí sa na jeho nešťastí dokonca škodoradostne zabávajú: „Tu Mechúrik-Koščúrik chcel ešte lepšie preukázať sa, i veru nafúkal sa ešte raz. Vtom prask! roztresol sa. Jeho kamaráti tak náramne rozchichotali sa na tom – a tí tamdnu tak naľakali sa toho tresku a chichotu, že rozutekali sa na všetky strany.“ Rovnako tragicky sa pre Mechúrika končí jeho príbeh aj v spracovaní Ľubomíra Feldeka (vo Veľkej knihe slovenských rozprávok), kde sa explicitne píše, že Mechúrika už viac niet a že jeho kamaráti naňho celkom zabudli: „Chudák Mechúrik-Koščúrik, iba ten sa na tej svadbe nepoveselil, lebo ho už nebolo. Iste by mu i pohreb vystrojili popri svadbe, keby neboli naňho zabudli.“ Z ďalších riadkov síce vyplýva, že Mechúrik predsa len zostal žiť v rozprávke, ktorú každý večer pred spaním rozprávajú vlk a líška svojim deťom, za happyend to však nemožno považovať.
Ale aby som odpovedala na vašu otázku, priblížim Feldekovu interpretáciu tejto rozprávky, ktorú som pred časom čítala v Kultúrnom živote a ktorú považujem za celkom zaujímavú. Feldek poukazuje na paralelu medzi rozprávkou Mechúrik Koščúrik s kamarátmi a Ako šlo vajce na vandrovku. Ide o rozprávky s príbuznými motívmi, s podobnou výstavbou aj symbolikou. Tak ako Mechúrik, aj vajce sa obetuje v boji so zbojníkmi – pukne v pahrebe a nafúka jednému zo zbojníkov do tváre a očí horúci popol. Puknutie vajca aj Mechúrika je podľa Feldeka sexuálnym symbolom, ktorý prirodzene patrí k svadobnej noci (ako koniec panenskej nevinnosti), a preto sa netreba nad tým zamýšľať ako nad nejakou tragédiou. Takúto interpretáciu asi ťažko ponúkneme dieťaťu, ale ľudové rozprávky boli pôvodne predsa určené dospelým, nie detským poslucháčom.
Áno, toto je taká interpretácia ako z Freuda… Tiež ma zaujímajú rôzne psychologické výklady rozprávok, páči sa mi, keď sú rozprávky interpretované ako cesta do vnútra človeka, v tom prípade Mechúrik ako sirota by vďaka kamarátom na svadbe mohol „vydať von hnev“ za to, že nemá rodičov. Alebo by to mohlo byť akékoľvek „vystrájanie“, ktoré sa končí nehodou – deti to dobre poznajú a smutné verzie Mechúrikovho konca ich učia súcitu i opatrnosti. Alebo mi to ešte pripomína pubertu, keď sa obklopíme kamarátmi a ide sa vystrájať – ten krehký zo skupiny na to však doplatí a ostatných sa to nedotkne, a teda je tam dôraz na hľadanie vlastnej citlivosti a jej hraníc. V prevedení ilustrátorky Oľgy Bajusovej je z Mechúrika Koščúrika chlapček – pozdáva sa vám táto premena? Prečo chcú deti túto rozprávku čítať dookola? Môže byť jedným z dôvodov to, že podobne ako Mechúrik ani ony nevedia ešte zvládnuť svoje telo a emócie a pamätajú si tie „výbuchy“ a „bolesti“?
Myslím, že je dôležité, aby sa dieťa mohlo s literárnou postavou identifikovať. Tomu napomáha aj Bajusovej výtvarné spracovanie Mechúrika Koščúrika do podoby malého chlapca, takže túto premenu považujem za celkom dobré riešenie. V úvode rozprávky sa navyše píše, že Mechúrik bol sirota, čo ho tiež istým spôsobom antropomorfizuje. Tým však nechcem povedať, že dieťa sa nedokáže identifikovať s inou ako ľudskou postavou. Bajusovej výtvarné spracovanie teda chápem len ako jeden z možných autorských prístupov. Len pripomínam, že rovnaký prístup zvolil aj Vladimír Machaj v staršom vydaní Rúfusovej knihy. V iných verziách rozprávky je Mechúrik stvárňovaný ako guľatý útvar pripomínajúci balónik. Väčšina súčasných detí zrejme nevie, čo si pod mechúrikom predstaviť (a pod koščúrikom už vôbec nie). Slovo mechúr nepatrí do aktívnej ani pasívnej slovnej zásoby dieťaťa predškolského veku, ktorému je Rúfusova knižka určená. Z tohto hľadiska je postava chlapčeka pre deti prístupnejšia a ľahšie identifikovateľná.
A prečo chcú túto rozprávku čítať stále dookola? Nie je to skôr tým, že deti všeobecne cítia potrebu čítať dookola tie isté knihy, hrať sa s tými istými hračkami, opakovať tie isté činnosti? Táto tendencia k repetitívnosti je zvlášť u detí raného a predškolského veku veľmi dôležitá, pretože vnáša do ich života stabilitu a istotu. Neustálym opakovaním môžu nanovo prežívať to, čo už dobre poznajú, čo majú rady a čo ich upokojuje. Opakované čítanie tej istej knihy navyše pomáha obohacovať ich slovnú zásobu či zdokonaľovať pamäť. Určite nejeden rodič zažil situáciu, keď ho dieťa opravilo, ak náhodou preskočil alebo zle prečítal nejaké slovo v jeho obľúbenej knihe. Samozrejme, kniha musí mať istý potenciál, aby malo dieťa záujem vracať sa k nej. V prípade Rúfusovho Mechúrika Koščúrika je čitateľsky príťažlivá najmä jeho forma (rytmizácia, jednoduchý rým) a možno aj samotná repetitívnosť prítomná v motíve putovania a nachádzania nových priateľov.
Aké ďalšie kvality vniesol Milan Rúfus do ľudového Mechúrika Koščúrika z jazykového hľadiska?
Milan Rúfus ľudový príbeh o Mechúrikovi Koščúrikovi majstrovsky zveršoval, čím ho urobil pre detského čitateľa oveľa príťažlivejším. Použil hravý združený rým a jednotný rytmus, vďaka čomu si deti text ľahko a rýchlo zapamätajú a chcú sa k nemu neustále vracať. Putovanie Mechúrika a postupné pridávanie sa jednotlivých zvierat do jeho vandrovnej družiny vnáša do príbehu istú cyklickosť, ktorú Rúfus podporuje aj využívaním refrénov:
– No poď! – I boli už dvojakí. / Veselšie leteli oblaky.;
– No poď! – I boli už trojakí. / Veselšie leteli oblaky.;
– No poď! – I boli už pätoria. / Idú a reči si hovoria.;
– No poď. – I boli už šestoria. / Idú a reči si hovoria.
Od koľkých rokov by ste odporúčali čítať Mechúrika deťom?
Na stránke vydavateľstva Buvik, v ktorom táto kniha vyšla naposledy, sa odporúča pre deti od troch rokov, ale je to podľa mňa veľmi individuálne (tak ako pri akejkoľvek inej detskej knihe). Závisí to od vzťahu dieťaťa ku knihám, od jeho predchádzajúcich skúseností s čítaním/počúvaním rozprávok, od schopnosti sústrediť sa, ale aj od momentálnej nálady, aktuálnych záujmov a v neposlednom rade aj od spôsobu podania, teda prednesu textu zo strany rodičov, prípadne iných osôb, ktoré dieťaťu čítajú. Môj syn nemal ani dva roky, keď sa zoznámil s Rúfusovou verziou Mechúrika Koščúrika a chcel sa k nej opakovane vracať. Okrem samotného príbehu a veršovanej formy ho zaujal práve spôsob, akým sme ja alebo manžel menili hlasy jednotlivých postáv. Syn má teraz tri roky a Mechúrik ho už nezaujíma. Najnovšie obľubuje knižky Arnolda Lobela o Kvakovi a Čľupovi, Pánovi Sovovi, ďalej Rozprávky o psíčkovi a mačičke, Malého kozmonauta od Petra Karpinského, príbehy o Nilsovi Holgerssonovi, Mimi a Líze či rôzne detské encyklopédie. Myslím, že každý rodič sám najlepšie vycíti, kedy je jeho dieťa na tú-ktorú knihu pripravené. Ak ho kniha v istom momente nezaujme, neznamená to, že sa k nej nebude chcieť vrátiť o pár mesiacov neskôr.
(So Stanislavou Spáčilovou sa zhovárala Laura Kladeková)
