Rocková hviezda Alex Bleach je mŕtvy, ale jeho tajomstvo stále niektorých zaujíma a máta. Vernon k nemu vlastní kľúč a naposledy sme ho videli ležať v horúčkach na lavičke parížskeho parku. Má videonahrávky, ktoré otrasú svetom a lov na ne je už v plnom prúde.
Zatiaľ si milenci a vrahovia vo Vernonovom okolí vybavujú účty. Aïcha chce vedieť, ako naozaj zomrela jej matka, ak sa jej podarí nájsť zodpovedných, chce, aby zaplatili. Hyena potrebuje nájsť Bleachove nahrávky a vymotať sa z komplikovaných citov k Anaïs – asistentke svojho šéfa. A pokiaľ ide oňho, producent Laurent Dopalet sa v žiadnom prípade nesmie dozvedieť, ako s ním vybabrala.
–
(Ukážka)
Charles ho nechá chlipne bľabotať. Stále nestrávil fakt, že sa s nimi žena v červenom rozprávala. Aj Charles vyzerá ako tulák. Ľudia sa s ním veľmi nebavia. Ale keď sa chce s niekým porozprávať, vie, ako na to. Je to také isté ako s holubmi a vranami, len im treba pravidelne dávkovať omrvinky pozornosti. Má rovnaký prístup ako stará dáma, ktorú stretával vo štvrti až do minulého leta. Bývala na Rue de Belleville, a keď o štvrtej popoludní vyšla z domu, holuby ju spoznávali. Zlietli sa k nej a vo veľkom kŕdli ju nasledovali po zemi aj vo vzduchu. Hádzala k stromom na ulici celé hrste semiačok a chlebových omrviniek. Lenže kŕmiť holuby je zakázané. Tomu, kto nepoznal jej triky, sa videli kŕdle na Avenue Simon‑Bolivar veľmi znepokojivé. Napokon ju jej deti dali do domova. Charles sa to dopočul v bare oproti parku. Stará pani bola vlastníčkou bytu. Jej deti pravdepodobne zacítili, že sa mení vietor, prichádza kríza, chceli ho predať ešte pred pádom cien. Šupli ju do starobinca! Energická stará pani sa nikdy nedotkla alkoholu, jej jediným pôžitkom bolo kŕmenie holubov, keď sa šla prejsť. Nikomu neškodila. Charles sa na tom smeje, na ľuďoch, ktorí si myslia, že deti sú poistka na starobu. Už je tu nejaký ten piatok, aby vedel, že len vykrmujú budúcich supov. Nikto nemá rád starých ľudí, dokonca ani ich vlastné deti.
V parku je ďalší taký. Každý deň tam chodí zhrbený pán a počúva niečo v slúchadlách. Má dlhé vlasy a obnosený čierny kabát. A kŕmi vrany. Len čo ho zbadajú, obkľúčia ho. Vrany pôsobia organizovanejšie než holuby. Sú veľké ako sliepky, majú nádherné lesklé čierne perie a ich inteligencia znepokojuje ľudí, ktorí považujú zvieratá za sprosté. Vrany v parku rýchlo pochopili, s kým majú tú česť. Nepotrebujú, aby ich starý pán kŕmil – samy si zobákom roztrhnú odpadkové vrecia a ponúknu sa. No zjavne sa rady socializujú. Nezlietnu sa, až keď príde so semiačkami; čakajú naňho. A keď sa starec musí presunúť, lebo sú tam strážnici, vôbec ich to nevyvedie z miery: nasledujú ho a vo vranovčine si oznámia, že miesto stretnutia sa zmenilo. Starý pán prestal chodiť začiatkom jari, Charles nikdy nezistil prečo. Asi skončil v nemocnici. Je primladý na domov dôchodcov; nech by potomkovia akokoľvek zúfalo túžili po peniazoch, ťažko sa zbavia rodiča, ktorý je fit, najmä ak má všetkých päť pokope – musia len zaťať zuby a čakať. Charles požiadal Véro, aby mu na internete našla, čo žerú vtáky. A každý deň o tom istom čase prišiel zver nakŕmiť. Pochopil, že niekto v tom musí pokračovať. A uvedomil si, prečo to niektorí ľudia robia – vrany sú oveľa lepšie spoločníčky než kamaráti z mokrej štvrte. Majú korálkové očká a zmysel pre humor. Charles každé ráno zájde do oddelenia chovateľských potrieb v Bricorame. Strašne to tam smrdí a na otvorené vrecia so psími granulami sa zlietajú muchy – musí sa tade prebrodiť s boľavým chrbtom a vŕzgajúcimi kolenami, nemá už istý krok ako kedysi a stráca balans, veď staroba, normálka. Ale drží sa toho zubami‑nechtami. Až vekom si vypestoval mániu láskavosti.
Charles vyhral v lotérii. Fakt. Tento vyschnutý sráč. Dobrý vtip. Stavia na kone, len zriedka podáva loto. Ale ako všetci v stávkovej kancelárii z času na čas tipoval čísla pokúšaný obrovským jackpotom. Najzázračnejšie na tom nebolo, že vyhral, ale že v čase žrebovania sedel pred telkou a bol lenivý ísť prepnúť, lebo v ovládači neboli baterky. Len vďaka sérii náhod sa unúval pozerať na žrebovanie – nikdy by nečakal, že bude medzi výhercami. Ale koniec koncov princíp lotérie spočíva práve v tom, že ju môže vyhrať hocikto. Dokonca aj on. Vždy stavia na rovnaké čísla, na matkin dátum narodenia. Ľahko sa to pamätá. Loptičky sa začali točiť v priehľadnej tube – nikdy nechápal skalných hráčov, hádam neexistuje nič nudnejšie než pohľad na žrebovanie lotérie. A znenazdajky jedno za druhým začali padať jeho čísla s desivou presnosťou osudu, ktorý si vás našiel, vás a nikoho iného. Prebralo ho to z driemot. Zovrelo mu hruď, rozbúšilo sa mu srdce. Veľká radosť nie je veľmi príjemný pocit. V momente vytriezvel. Véro ležala vedľa neho na pohovke, spala ako drevo s otvorenými ústami a perami od vína. Ak by sa v tej chvíli prebrala, jednu by jej vyťal – spravil by všetko možné, len aby si nemusel priznať, že asi vyhral. Samozrejme, nezvyknutý na príjemné životné prekvapenia si spočiatku myslel, že ho podviedli a čoskoro príde na to, kde je háčik.
Prešuchtal sa k zásuvke, potom k vešiaku so sakom, napokon sa mu podarilo nájsť ústrižok. To bol tiež zázrak, keďže ho ľahkovážne zhúžval do guľôčky. Pred desiatimi minútami nemohol zájsť na záchod, aby sa niekde nezrúbal, a zrazu bol vrtký ako laň. Zavaril sa mu mozog, preboha. Bol príliš otrasený na to, aby sa tešil. Snažil sa premýšľať: ty starý cap, prestaň tu šturmovať závity so svojimi opileckými predstavami, pomýlil si sa, zajtra to budeš vidieť jasnejšie, možno si trafil dve čísla, ale jackpot? Prestaň s tým! V noci nezažmúril oko. Oblečený ležal na posteli, vstal a presunul sa ku kreslu, snažil sa zobudiť Véro, otvoril si pivo a vypil ho, stojac pred oknom, vrátil sa do postele. Nič nepomohlo.
Ráno bol v bistre už o ôsmej. Starostlivo si čísla prepísal, dvakrát ich skontroloval, aby mal istotu, preskúmal ústrižok z jednej aj druhej strany, ale nič podozrivé nenašiel. Sadol si za bar do tieňa, aj tak tu o tejto hodine nebol nikto známy, a čínski manželia, ktorí podnik prebrali, keď predchádzajúci majiteľ Ahmed zomrel – praskla mu aneuryzma pri sledovaní telky –, sa s ním nepúšťali do reči: niekoľkokrát ho ožratého vyhodili, dokonca sa ocitol na čiernej listine. Ale bol to jeho lokál a stále sem chodil každé ráno.
Charles otvoril noviny a ešte raz si prešiel čísla. V rannom svetle na prázdny žalúdok mu to pripadalo ešte obludnejšie ako večer. Brutálne narušenie stereotypu v ňom vyvolávalo viac strachu než radosti. Skoro začal bohovať, že ho život nenechá na pokoji. Čo len dokazuje, že samých seba vôbec nepoznáme: prisahal by, že svoj život neznáša a dal by všetko za to, aby sa mu od základov zmenil. No keď k tomu došlo, držal sa svojich zvykov, akoby mu hrozili, že ho kopancom do zadku vyhodia z domu. Dva milióny. Čo na to povieš, ty debo? Akoby cez noc Charles prišiel o bezstarostnosť. Vyše šesťdesiat rokov prežíval v alkoholickej kóme, z ktorej sa prebúdzal na popoludňajší aperitív, štamgastov v bistre obťažoval rečami, ako má všetko srdečne v riti, aby ho neotravovali. Ľahkému životu bol koniec.
No aj tak už prežil niekoľko životov. Videl matku ryť nosom v zemi, aby ich uživila, keď jeho otec jedného dňa bez slova zmizol a neunúval sa ani stretnúť s manželkou a deťmi; bol učeň, keď v šesťdesiatych rokoch vypukli štrajky v Belgicku, bol šampiónom v petangu, kamionistom, kancelárskou krysou, neľútostným kartárom, paroháčom, lepičom plagátov, bitkárom a natieračom. Jeho životnou vášňou bola fľaška, bary a nonstopy na rohu. Bol šťastný alkoholik. Fľaška ho nikdy nesklamala, nezradila. Nosil kvety množstvu prihlúplych báb a ako pomätený vzdychal nad peknými dievčatami, mal desiatky mileniek – jedna horšia ako druhá. Najväčšia kurva bola snobská krava so šľachtickým titulom, jej rodina stále vlastnila nejaké ruiny zámku, ale najradšej mala špinavé bary. Mala s ním decko. Povedal jej, že nechce byť otec, bolo to v osemdesiatych rokoch, odvrkla, že sa o všetko postará sama, a ak sa ti to nepáči, mal si ísť na vazektómiu, ty debil. Mala pravdu. Nikdy nepriznal otcovstvo. Nikdy dieťa nenavštívil. Aj Véro otehotnela. Ale keď jej vysvetlil, že nechce byť otcom, zbavila sa toho. Chvíľu sa hnevala, vyčítala mu to, ale zbavila sa toho. A sama, nežiadala ho, aby šiel s ňou, nevypýtala si ani frank. Je tvrdá. Zobrala to ako proletárka. Nič nespája viac než problémy, pracujúci sa naučili držať pokope. Véro je starý model, ktorý vznikne zo spojenia učiteľky s roľníkom, svojich nikdy nezradí. Očividne ju zranilo, že si dieťa nemohla nechať. A aj s ním to niečo spravilo. Ale treba byť realista, boli dvaja alkáči, úbohé decko by si mohlo v noci pľúca vyrevať a nezobudilo by ich. A ako by, preboha, vyzerala kombinácia ich ksichtov? Takže sa ho zbavila. Na rozdiel od kravy so snobským menom. Ak by sa správy o Charlesovom šťastí dostali do uší falošnej barónky, okamžite by mu prišla búchať na dvere s testom otcovstva. A muži k tomu nemajú čo povedať, sú otcami, či už sa im to páči, alebo nie. Žiadala by podiel z prachov a spravila by mu zo života peklo, len aby ho dostala. Véro by liezla po stenách a hučala naňho a mala by na to plné právo.
V skutočnosti sa neplánoval priznať ani Véro. Aspoň nie hneď. Musel si dobre premyslieť, kedy túto tému otvorí. Vliekol sa po Rue des Pyrénées, vošiel do budovy pošty vypýtať si telefónny zoznam. Chcel nájsť číslo do Française des Jeux, ale žena za priehradkou, mladá drzá tučná černoška, sa mu vysmiala. Na poštách už nie sú ani telefóny, ani telefónne zoznamy. Oboril sa na ňu: „Chcete mi povedať, že z PTT sa už nedá telefonovať?“ Usmiala sa a polichotila mu: „No tak, ste trošku mladý, aby ste to volali PTT.“ Ukázalo sa, že nie je taká hlúpa, ako vyzerá. Povzdychol si a odišiel bez ďalších scén. Zamieril na Place Gambetta, ale bistro, kde v suteréne bývala kabínka, prerobili. Nedá sa nič robiť. Niečo funguje, všetci sú spokojní so spoľahlivosťou a rozumným dizajnom, ale potom musí niekto prísť, zbúrať to a nahradiť mašinami, ktorým ani divá sviňa nerozumie. Najnovšie nie sú v baroch alkáči vítaní. Kľúčovú cieľovú skupinu vyhadzujú. A potom sa sťažujú, že všetko krachuje. Ale bar neprežije z troch turistov, ktorí tam schrúmu hrianky. Na prežitie predsa potrebujú štamgastov, chlapov, ktorí predajú dom za pohár chľastu. Ak predávaš chľast, potrebuješ vernú klientelu, nie milovníkov jahodového kiru.
A tak si Charles kúpil telefónnu kartu. Doriti, ak je to všetko len v jeho hlave, ak nič nevyhral, vyhodil desať eur za kartu, ktorú už v živote nepoužije. Charles telefónom nedôveruje. Už tak dobre nepočuje, nerozumie, čo mu ľudia hovoria. Je to otravné, napokon vždy kričí do slúchadla sprostosti. Vydal sa hľadať telefónnu búdku na pokojnom mieste, kde ho nikto nepozná a nerozkopne dvere s otázkou: „Čo tu robíš, dočerta? Poď, dáme si pár do nosa.“
Netušil, ako sformulovať, čo vlastne chce. „Mám výherný ústrižok…“ alebo „Chcel by som sa dozvedieť viac o jackpote…“ Ako každý proletár mal problémy vo vzťahu k inštitúciám. Nechcel vyznieť ako debil, ale vedel, že čím viac sa bude snažiť rozprávať pekne, tým to bude zrejmejšie.
Dievča na druhom konci linky na to bolo zvyknuté. Upokojilo ho. Zjavne nebol jediný zástupca plebsu, ktorý volal do Française des Jeux. A zrejme ani ten najhorší. Dievča rýchlo pochopilo, o čo mu ide – s víťazným žrebom sa stretávala denne, prosím, počkajte na linke, ozvalo sa Ravelovo Bolero, potom si jeho zmätenú historku vypočul ďalší človek, požiadal Charlesa, aby zopakoval čísla z ústrižku, a navrhol mu, aby sa zastavil a skontrolovali to spolu. Vtedy spanikáril, bol to reflex pri kontakte s úradmi – nie, teraz nemôžem, mám toho veľa –, no chlap na druhom konci linky trpezlivo navrhol pondelok, príďte v pondelok, tu je adresa, nebojte sa, zostanete v anonymite, nie, nebojte sa, pred budovou nikto nevyčkáva na víťazov jackpotu, chodí sem kopec rôznych ľudí, budete na nerozoznanie od človeka, ktorý sa prišiel sťažovať, alebo od zamestnanca – samozrejme, niektorí naši zamestnanci budú poznať vašu totožnosť, ale máme podpísané veľmi prísne zmluvy o mlčanlivosti, viete, nie ste v tejto situácii jediný, nie, ani ak ste pristarý na to, aby ste boli zamestnaný, pred dverami nepostávajú fotografi, ak vám môžem poradiť, nesnažte sa maskovať, niekedy to pokazia tie najlepšie úmysly, takže žiadne okuliare, parochne… Rozhodne nebol prvý, kto vyhral jackpot.
Doma hneď oľutoval, že to odložil až na pondelok. Bál sa ísť aj vysrať, pretože okno by sa mohlo otvoriť, zhodiť tranzistor, ten by mohol vraziť do zásuvky a stačil závan vetra a fú – bolo by po ústrižku. Ak máte pocit, že je to trápny vtip, skúste sa zamyslieť… Dokonca sa krotil aj s chľastom, aby neurobil nejakú kravinu. Také to bolo zlé… A nešlo len o strach, že si život z neho uťahuje, čo je typická reakcia ľudí z jeho spoločenskej vrstvy, detail, ktorý všetko pokašle, osud, ktorý si vymyslí nejakú nepravdepodobnú pascu, aby proletári zostali v sračkách, kam aj patria… Mal oveľa väčší strach. Čo spraví s toľkými prachmi? Prekristapána, dobrý bože, počas troch dní a troch bezsenných nocí mal dosť času zvážiť tento problém z každého uhla: dom? Čo by asi tak robil s domom? A kde by asi mal byť? V nejakej diere, kde ho nikto nepozná? Na juhu so všetkými debilnými náckami? S barmi plnými poľovníkov, ktorí rozprávajú len o strieľaní nutrií? V devätnástom parížskom obvode, kde sú bistrá príjemné asi ako väznice? V Normandii? Čo by inde asi tak robil, dopekla? Dom teda rozhodne nepotreboval. Chcel si vôbec niekedy kúpiť dom? Predstava vlastníctva nehnuteľnosti ho nudila na smrť. A čo len pomyslenie na stretnutie s notárom a všetky papierovačky… Nie, nie. Takto si starobu nepredstavoval.
V pondelok zašiel do Française des Jeux, tak ako sľúbil. Čakali, že bude hovoriť o investíciách, podieloch, dlhodobých fondoch… Kým stoicky počúval bľabotanie nejakého radového zamestnanca, zdalo sa mu, že sa pomaly mení na Jeana Gabina vo filme o gangstroch a každú chvíľu z neho vyletí: „Počúvaj, chlapče, ako dlho ma tu ešte poškvaríš?“ Ale mlčal, trpezlivo čakal, kým mu dovolia odísť so šekom. Nenadával celý život na tých, čo zarábajú, a pritom nepohnú ani prstom, len aby sa vo svojom veku pustil špekulovať na burze.
Keď sa vrátil do kuchyne, cítil sa strašne biedne. Tak čo spravíš s tými prachmi, starec? Kúpiš si oblek? To určite. Pôjdeš cestovať? To radšej zdochnem. Nemal rád kufre, slnko ani piesočné pláže a už vôbec nie zmenu vzduchu. Tak čo potom? Hovorte mi o problémoch… zaplatí si mladé babenky. Absolútne ho nevyvádzala z miery predstava, že mu nejaká sexy baba líže zadok len preto, že ide po jeho prachoch… ale kde ju nájde? V baroch, kam chodil, sa to práve mladými sexy babami nehemžilo… Kriste, ešte prachy ani nevidel a už riešil všetky problémy, otravné cesty do banky, hory papierov, nových priateľov, pokrytectvo, všetky možné komplikácie…
Dlho len tak sedel a otupene zízal na chladničku. Véro sotva vstala a už naňho hučala, pretože zjavne zabudol kúpiť olivový olej, pričom bol na rade. Každý deň o štvrtej zhltla polievkovú lyžicu olivového oleja pred prvým aperitívom, pretože jej to vraj pripravilo žalúdok a vďaka tomu zniesla viac alkoholu. Charles ju neprerušoval, bez slova si natiahol kabát a pomyslel si: idem za kurvami, na ne miniem peniaze. Ale keď sa dostal k masážnemu salónu na Rue de Belleville, o ktorom sa toľko napočúval od kamarátov z bistra, a nakukol dovnútra – plastové stoličky a na stenách plagáty s reflexnými bodmi –, otočil sa na opätku.
Chodieval za prostitútkami v časoch, keď ešte postávali za Gare Saint‑Lazare. Niekedy mu trvalo aj polhodinu, kým nazbieral odvahu opýtať sa: „Za koľko?“ Pri ženách bol plachý, pokiaľ nemal vypité. Napriek tomu ho mali rady. Poznal veľké dámy ulice, s ktorými sa nežartuje. Neboli krajšie ako dnešné baby, ale boli dôvtipné, vedeli dať chlapovi po zobáku, keď sa nezmestil do kože. Nakoniec, keď ich človek musel hľadať na veľkých bulvároch, už to nebolo také praktické. Nemá auto. Všade chodí peši. Ony nikdy nemali izbu. Keď sa presunuli na predmestie na druhú stranu obchvatu, vzdal to. Nepotrepe sa vlakom, len aby mu niekto vyfajčil… Keď Belleville obsadili Číňanky, raz si jednu odchytil v tmavej uličke, mala vetrovku, bola energická a milá, ale po francúzsky nevedela ani slovo a jeho to nevzrušovalo, keď ani nemohli nezáväzne pokecať. Napadlo mu: no prosím, ešte aj kurvy boli kedysi lepšie, a už sa ani neunúval zisťovať viac o dievčatách z Boulevard de la Villette. Nezaujímalo ho to ani vtedy, ani dnes. Nebude sa do toho nútiť len preto, že prišiel k nejakým peniazom. Zaplatil rundu koňaku všetkým prítomným u Zorbu a potom sa ako zvyčajne stretol s Véro v stávkovej kancelárii na Rue des Pyrénées. Keby mu niekto niekedy povedal, že vyhrá jackpot, len aby si šiel so svojou starou po krku tak ako vždy…
Véro je ako staré papuče, ktoré si natiahne a je v pohode. Náhoda neexistuje, dvadsať rokov s jednou ženou, hocijako škaredou a otravnou, dokazuje, že sa vám na nej niečo páči. Stále jej nič nepovedal. Rozhodol sa to držať v tajnosti. Obával sa, že sa správa o jeho šťastí rozšíri ako požiar a z tieňov sa vynorí horda žien, ktoré budú tvrdiť, že je otcom ich detí, budú sa dožadovať DNA testov a naťahovať sa za jeho peniazmi.
Postupne si na novú situáciu privykol a konečne si ujasnil, čo s peniazmi urobí: nič. Aj jeho to prekvapilo, ale keď sa nad tým zamyslel, jeho život sa mu zdal skvelý. Bude v ňom pokračovať, ale lepšie. Častejšie chodil k holičovi, vždy sa staral o svoj výzor. Teraz si mohol dovoliť arašidové maslo, značkové pivo a žiletky s piatimi čepieľkami… Preč boli časy, keď sa skláňal nad chladiacim boxom v Dia a kontroloval cenu camembertu: teraz si v obchode bral, čo sa mu zapáčilo. Véro niečo vytušila. Prišla s teóriou, že tajne zdedil peniaze – zomrel mu nejaký strýko a on predal jeho dom. Akoby pochádzal z rodiny, v ktorej strýkovia vlastnili aj niečo iné okrem holej rite… No keď si všimla, že celkovo lepšie jedia a viac pijú, začalo jej to byť podozrivé. A nedalo jej to pokoja, krave starej. Z času na čas Charlesovi napadlo, že by sa s ňou mal oženiť, no problémom bolo, ako to nenápadne navrhnúť: prečo by si zrazu chcel zobrať túto buchtu? Odvtedy vždy keď sa dopočul, že niekoho nečakane kleplo – infarkt alebo zrážka s mopedom –, obavy mu zničili celý deň. Doriti, Véro by sa fakt nasrala, keby otrčil kopytá a ona by nič nezdedila… Celý jackpot bola jedna veľká otrava. Furt mu to chodilo po rozume.
Jeho prvý pôžitok starého bohatého pána boli tenisky z Go Sport. Skrátka, staré topánky ho tlačili, a tak sa rozhodol, dobre, fajn, kúpi si nové. V hlave mal predstavu elegantných kožených topánok, ale netušil, kde sa také niečo predáva, a tak sa nevedno ako ocitol v Go Sport, kde mu mladý muž ukazoval rôzne typy tenisiek. Čisto zo zvedavosti si jedny vyskúšal. Náhle sa pred ním otvoril nový vesmír: v tomto prípade slovo pokrok nebolo prázdne klišé. Obuvníctvo dosiahlo vedeckú dokonalosť a on sa vláčil v starých bagančiach. Potom si kupoval nový pár tenisiek každý mesiac. Hoci sa ich snažil skrývať, Véro mala orlí zrak a spustila: „Tak sa mi vidí, že míňaš všetky prachy na tenisky – už ti začína šibať, starý.“
Peniaze neinvestoval. Rozhodol sa inštinktívne. Nemienil sa na staré kolená stať škrobom. Mladý úradník v poštovej banke sa pri pohľade na zostatok na jeho účte skoro pošťal. Skúšal ho pozvať na ligové futbalové zápasy, ale Charlesa to nezaujímalo. Debilný šport. Nie, nemal záujem baviť sa s nikým o peniazoch. Bolo to jedno z lepších prekvapení, ktoré sa dostavili s bohatstvom. Kým nie ste v situácii, že môžete povedať „nie“, nedá sa zistiť, či ste nepodplatiteľní. Nikdy by to do seba nepovedal. Predpokladal, že bude odporný, nafúkaný, že mu prepne z toľkých núl na účte. Ale vôbec. Zistil, že povedať „nie“ nič nestojí. Nie. No aj tak ho tešil pohľad na riťoleza na pošte, ktorý vyskočil ako čertík z krabičky vždy, keď prišiel poslať list. Charles mu zakaždým s gustom vynadal – čo ti to napadlo, baviť sa so mnou, kým čakám v rade? Si normálny? Chceš, aby za mnou behala celá štvrť a ťahala zo mňa prachy? Úbohý chlapec sa len začervenal a jachtavo ospravedlnil. Charles bol najdôležitejší klient v tejto pobočke, možnože v celom obvode. To je vec!
[…]
preklad Aňa Ostrihoňová
Zdroj: INAQUE
