Literárna kritička Gabriela Rakúsová dáva do vašej čitateľskej pozornosti román Trilógia nórskeho autora Jona Fosseho, knihu básní nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Wisɫawy Szymborskej Veľké číslo a  knihu rozhovorov Jána Štrassera s Františkom Mikloškom Rozhovory o dobe a ľuďoch.

Román Trilógia nórskeho básnika, prozaika, dramatika, esejistu a autora kníh pre deti Jona Fosseho, je jeho prvé dielo, ktoré vyšlo v knižnej podobe po slovensky.

Na Fosseho (1959) tvorbe zaujme najmä pozoruhodná forma: dialógy, vnútorné monológy, autorská reč – to všetko splýva do jedného plynulého celku. Zvláštny je aj litanický štýl, opakovanie slov, slovných spojení i celých, zakaždým pretransformovaných viet. Graficky sa štýl podobá poézii – je takmer bez interpunkcie, má rytmus, refrénovitosť pripomína hudobné texty a dynamické opisy majú nádych rozprávky. V próze sú sny, halucinácie, náhody i veľa napätia, cítiť stopy mýtov a balád. Prvoplánovo ide o príbeh vzťahu dvoch ľudí (Asle a Alida), ktorí nemajú ani sedemnásť, pochádzajú z vidieka a ocitnú sa vo veľkom meste, kde beznádejne hľadajú izbu na prenájom. Fosseho postavy obnažujú svoje city a pocity, sú maximálne prirodzené. Autor sa sústreďuje na ich silné emócie, ktoré dej posúvajú, realita sa mieša s predstavami, minulosť sa prelína s budúcnosťou. To, čo malo byť rozriešené, zostane utajené alebo len naznačené. Čitateľ tak má veľký priestor na dotváranie príbehu. Je tu však zjavný aj druhý plán, ktorým je alegória, podobenstvo boja dobra a zla, obraz toho, čo je človek schopný urobiť z nedostatku.

Wisɫawa Szymborska (1923 – 2012), nositeľka Nobelovej ceny za literatúru, vo svojej knihe Veľké číslo hovorí o živote „v tejto chvíli“, v jej veršoch je básnická interpretácia sveta. Rozjíma o hĺbkach ľudského myslenia, verše sú nabité sémantikou, časom jednotlivca, miliardami ľudských existencií, všetkým živým. Autorka sa premiestňuje v priestore, v čase, v snoch, v reálnom i len myslenom. Jej poézia je presná, jednoznačne „pomenúva“ to, čo človek – jednotlivec i celé generácie – žije, s čím sa rodí a umiera aj všetko živé. Uvažuje nad miestom jedinca na Zemi, nad tým, čo sú základy a hodnoty (večnosť) a čo je pominuteľné. Hovorí o tom, čo nie je, ako by malo byť, čo neplatí a malo by, čo je kultúrne, morálne, ale to nerešpektujeme. Zdôrazňuje, aké sú mnohé veci a javy vo vnímaní človeka relatívne v porovnaní s ich skutočnou podstatou. Človek oproti pokojnej prírode so zákonitosťami je plný rozporov, pýchy, vyvyšuje sa nad dokonalosť a nezmeniteľnosť vesmíru, azda i nad Boha. Szymborskej poézia čitateľa silno zasahuje, má očisťujúci dosah, človek sa chce napraviť, ale môže aj zúfať, že všeličo zmeškal. V reálnom, každodennom živote si základné pravdy nestačí, nechce alebo nevie uvedomovať.

Rozhovory o dobe a ľuďoch je jednou z úspešných kníh rozhovorov J. Štrassera so známymi osobnosťami. V tejto spolu s respondentom F. Mikloškom mapuje obdobie od polovice 30. rokov 20. storočia (osobitne po Novembri 1989) nielen u nás, ale aj vo svete. Štrasser zachytil otázkami chronológiu Mikloškovho rozprávania, ktoré sa vetví, čo je prejav respondentových obdivuhodných znalostí a rodinnej i historickej pamäti, ale i dôkaz toho, že J. Štrasser si dôkladne naštudoval problémy, o ktorých sa rozprávajú v tejto takmer 300-stranovej knihe. Kladie fundované otázky, ktoré sú súčasne aj hodnotiacimi textami. Miestami so svojím respondentom aj polemizuje. Na chúlostivé otázky Mikloško odpovedá racionálne, s pokojom, jeho odpovede majú prísnu logiku a súčasne poetické zafarbenie, ktoré im dodáva svojou veľmi sympatickou úprimnosťou i kritickosťou. Štrasserove otázky idú často „pod kožu“, a respondent v svojich replikách využíva preňho typický priamy, úprimný humor. Do rozprávaní, reminiscencií a reflexií vložil svoj subjektívny názor, lebo bol aktérom či priamym svedkom dôležitých udalostí v nových dejinách Slovenska. Obidvaja otvorene hovoria i o tom, o čom sa doteraz mlčalo. Mikloško sa vyjadruje ako slobodný, veriaci človek konštatujúc: „Verím, že som sa nikdy nespreneveril tým hodnotám, ktoré som vyznával už v disente, hodnotám slobody a demokracie.“

Ján Štrasser: „Má politik hovoriť ľuďom pravdu?“
František Mikloško: „Hovoriť pravdu je viac ako udržať sa pri moci.“