(ukážky z pripravovanej knihy poézie (nielen) pre deti s názvom RODINNÝ ALBUM)

Predslov:

Určite ste už videli nejaký album s fotkami. Jeden v počítači, druhý v ajphone alebo v mobile a ktovie ešte kde. A možno ste videli aj album z fotografií, ktoré sú vytlačené na papieri.

Ale videli ste už niekedy album, ktorý sa dá prečítať?

V mojom albume sú fotografie z veršov. Sú to krátke riadky, ktoré sa ľahko čítajú. Aj preto, lebo sa rýmujú, poznáte to škola – smola, prázdniny – blbiny. V albumoch bývajú fotky zo svadby, z oslavy, z dovolenky… Nájdete v nich fotografie celej rodiny aj mnohých priateľov a známych.

Sú ako galérie, aj v nich sa občas nevieme vynadívať, aké veľké uši narástli slečne na obraze, aké čudné žlté šaty nosila namaľovaná pani a aký vysoký bol malý chlapec v popredí.

V mojom albume nájdete iba moju rodinu. Celú celučičkú.

A možno budete niekoho z nej poznať. Budú sa vám zdať známe jeho oči alebo jeho príbeh. A môže sa stať, že v albume uvidíte aj sami seba. Podobnosť nie je čisto náhodná. Všetci sa totiž tak trošku podobáme… všetci sme trošku rodina…

Žid

V obchode mal
spočítané gombíky aj
vzácne látky. Nepočítal
s tým, čo sa stane,
odmeral kabát príliš
krátky.

A možno preto…
Bože! Veď už kvôli čomu?!
Vysťahovali
mu látky z
domu.

Hoci tu býval veľmi rád,
musel sa zbaliť na
úsvite. Spadla mu
hviezda na kabát,
rozkotúľali sa mu tenké
nite.

Zmizol.
Zostala po ňom v nebi
diera a nitky, čo nik
nepozbiera.

Život si visí na
vlásku a niekedy
aj na niti.
Zbytočne kladieš otázku.
Jedným sa trhá,
druhých
zachytí.

Goral

Vybral si zvláštne miesto pre svoj
dvor. Vyteperil sa k nebu, až do
hôr.

Našepkali mu oblaky, že tam hore
rastie, bielučké, mäkké, živé
šťastie.
Vtedy sa z gorala stal pastier.

Pracoval veľa, drel do
večera a iba tak sa
spánku ubránil, že svoje
milované ovečky
zásadne nepočítal pred spaním.

Mudrc

Pradedo nebýval na
zemi, ale pri kríži na
samote.
Pokoj tam kvitol na
kopcoch, naučil sa z nich
všetko o živote.

Mal fajku plnú
ohníkov a ruky
plné hliny.
A večer, keď už nemal
nič, bol zrazu trochu
iný.

Po svetlo chodil ku
hviezdam, mal rád
deravé ploty,
láska mu vyrástla z
kríža a múdrosť zo
samoty.

Roľníčka

Žila v dedine
Zemiakovo, naša
babka aj spala na roli.
Pri práci mala hlavné slovo,
žiadnu babku
práca nebolí.

Traktory, vrecia,
motyka, robila s
ľahkosťou celé dni.
Oddych, ten sa jej
netýkal a žiadna telka,
zabudni!

V sezóne zvolala
brigádu, zemiaky
zbierali všetci.
Všetkých nás dala do
radu, a potom doma
v peci

upiekla zemiaky:
francúzske zo
slovenského vreca.
Gate nám boli priúzke,
vieš, z ťažkej práce predsa!

Mníška

Len jedna žena v našom rode
sa vôbec nevyznala v móde.
Ja viem, že boli iné časy,
ale načo si ostrihala vlasy?
A prečo svoje krásne šaty
povymieňala za záplaty?
Vraj sa len chcela páčiť Bohu.
A Boh má módu takú strohú?
No ona sa tým netrápila,
usmievala sa ako víla
a v šedých šatách na odpis
prechádzala sa ako miss.
Jej krása bola skrytá v duši,
ten, kto má dušu, ten už tuší…
Keď pekní chcú byť skoro všetci,
tak stačí robiť pekné veci.

Hľadela k nebu, hore k výškam,
tá pani bola pravá mníška.
A teraz od nej z nebies vanie
našej rodine požehnanie.

Gróf

Vraj sme mali v rodine
váženého grófa,
ale nemal spôsoby,
vždy vyrobil pófa.

Grófke kúpil drahokam,
no hneď zmizla stopa,
skryl ho a zabudol kam,
jáj, to bolo fópa!

V noci sa mu prisnil sen,
spomienky sa roja,
ráno kopal tam a sem,
ukryl ho do hnoja.

Nebol ten gróf bezhlavý,
len žil popletene,
zasiahla ho do hlavy
veľká láska k žene.

Migrant
Prešiel päťsto kilometrov,
vybral sa celkom z východu.
Rezeň a pár štrikovaných svetrov,
bez výrazného vplyvu na módu.

Peňaženku mal ťažkú, samá minca,
v kufri rozliate lečo.
Hľadeli naňho ako na cudzinca,
hovoril zvláštnou rečou.

Migroval často východ – západ
a západ – východ, meškanie!
Migrovať nebol dobrý nápad,
asi tam bývať zostane.

Len čo sa prešiel po námestí,
východniar vtedy na západe,
zistil, že sa do mesta zmestí,
že migranti sú všade.

Hľadajú lásku, prácu, zisky
aj trochu rozšírené obzory.
Hľadajúci sú si vždy blízki.
Verte mi, viem, čo hovorím.

Brat

Keď hrmí, po tme máta,
keď kričia ra-ta-ta-ta
a máš spadnúť do blata,
keď nemáš kamaráta,
jabloň je neobratá,
s výskokom akrobata
len tvrdá zem, nie vata,
ťa čaká hrboľatá,
ver mi, že to sa ráta,
mať vtedy svojho brata!

Kávičkárka

A kto som ja? A čo som zač?
Som kaviarenský povaľač!
Pri káve čítam dennú tlač
aj básničiek mám nadostač.
Hoci sa váľam na súši,
v knihách plávam až po uši,
v šálke až do Brazílie,
kým všetku kávu nevypijem.

Mám pri tej plavbe najradšej
dva šľahačkové koláče.
Jeden je môj, druhý kámoške,
plávame spolu po troške

raz veselo, raz clivo,
prejednávame život.
Čo nejde spraviť, to sa spraví,
na kilo starostí je liter kávy.
Raz cha-cha smiech,
raz ach-ach plač,
tak žije kaviarenský povaľač.

A nakoniec ešte dôležitá vec:

V kaviarni som napísala z týchto básní skoro všetky.
A zajtra si tam znova pôjdem po zápletky.
Vezmem si klobúk, opätky a dám si kávu z cibetky.

Silvia Kaščáková je poetka, textárka a rozhlasová redaktorka. Pôsobí ako odborná asistentka na Pedagogickej fakulte v Ružomberku. Vedecký a pedagogický záujem smeruje na literatúru pre deti a mládež, didaktiku literatúry, tvorivé písanie a náboženskú výchovu.