Alena Brindová: O ľuďoch, viniciach a studniach

(nad básňami Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej)

Kosenie, štepárstvo, stolárstvo, tkáčstvo, hrnčiarstvo a predovšetkým vinárstvo.

Lesy, rieky, piesok, vápenec, tiahnutie vozov, divá zver, vtáctvo, slamené nebo.

Aby som trochu pozdvihla túto suchopárnu slovnú enumeráciu, tak aj rmut, kozodoj, obzerance, poškrabky, odkundes, kĺč, skalokráska, lemeše, ponk alebo holohumnica.

Lýdia Vadkerti-Gavorníková sa narodila na deň presne šesťdesiat rokov predo mnou, 30. marca 1932. Spája nás ešte jedno číslo: Modra, poetkino rodisko, je 480 kilometrov vzdialené od ďalšej vinárskej oblasti, Tokaja, odkiaľ pochádzajú moje najskoršie spomienky z detstva. Počas prvého, naozaj pozorného skúmania celej jej básnickej tvorby som s úžasom zisťovala, že to odkiaľsi poznám.

Motívy časovo priepustné, presakujúce. Zakoreniť sa, klíčiť, rásť, vädnúť. Vnímať, hĺbať, plynúť. Vzdialenosť a predsa blízkosť.

Ivana Hostová, Andrea Bokníková, František Miko a ďalší literárni vedci a vedkyne sa svorne zhodujú na tom, že autorka poetologicky spätá s trnavskou skupinou konkretistov, hoci sama sa k nim nikdy nehlásila, bola veľmi pokroková. Môžeme to vidieť na už naznačenej jazykovej bohatosti a tvorivej hre s významom. V tvorbe Vadkerti-Gavorníkovej nechýbajú nárečové či subštandardné slová, lexikálne okazionalizmy, kváziidiómy i rozličné útvary ľudovej slovesnosti v pôvodnej alebo aktualizovanej podobe.

Hra na pár-nepár, v korunách nestromov, až nežensky nesentimentálna. Podľa mňa však skôr odvážna, demaskujúca dôležité životné javy a popierajúca spiatočnícke mýty o slovenskom ľude a ženách v slovenskej literárnej prevádzke. A že bolo jej tvorivé smerovanie obdivuhodné, najmä počas predošlého politického režimu, ktorý zo všetkých možných strán natískal do povedomia predstavu šťastného plebejského národa. Mnohotvárna estetizácia skutočnosti spätá s výrazným senzualizmom je v podaní Vadkerti-Gavorníkovej vždy vnútorne problematizovaná. Nie všetko je totiž krásne a idylické, životné podmienky a medziľudské vzťahy niekedy skôr zraňujú.

Otec ako pulzujúce srdce a mama prebleskujúca medzi svetlom a tmou. Psychoanalýza rodinných vzťahov je dominantnou témou autorkinho poetického sveta. V jej básňach môžeme legitímne odčítať prítomnosť odkazov na Oidipov či Elektrin komplex. Nemusíme však siahať až do ďalekej antickej literárnej tradície. Dialektický boj protikladov ženských a mužských rolí, rodinné archetypy a vzťahy k mladším pokoleniam sú nevyčerpateľným zdrojom umeleckej inšpirácie aj v dobe dotýkajúcej sa prvej štvrtiny 21. storočia, ktorého sa autorka už nedožila. Stačí spomenúť diskurz rodových štúdií, problematiku rešpektujúceho a uvedomelého rodičovstva, teóriu intersekcionality a pod.

Lyrická hrdinka „zavadzajúca sama sebe“, pohybujúca sa „vo svete, ktorý sa usmieva a aj tak akoby ju uhľom počmáral“ by zdanlivo mohla opisovať aj duševné rozpoloženie dnešného človeka, člena neoliberálnej spoločnosti, ktorý čelí toľkým informáciám a možnostiam, až si nedokáže vybrať nič, na čom by v pevných základoch vystaval svoju identitu. Kategórie ľudského života a svedomia, ako je vina, úzkosť, strach, hanba, bolesť, dedičná trauma či regionálna príslušnosť sú nadčasové. Vadkerti-Gavorníková ich uchopuje aj cez strohé a nemilosrdne úprimné dialogické texty evokujúce formu divadelnej hry, čo odráža jej novátorský prístup aj vo vzťahu k básnickej forme.

No a čo s veršom „nemám čas“? Nie je to náhodou najpopulárnejšia konverzačná barlička vysokovýkonných jedincov súčasnosti?

Stále premýšľam o poetkiných studniach. Zdá sa, že tento frekventovaný motív sa u nej spája s vitalitou. Raz je studňa suchá, inokedy plná vody. Je obrátená, ustálená, leje sa z nej, žblnkoce. Odráža rozličné podoby mesiaca, má iskriacu vodnú hladinu i takú, z ktorej sa napil vrah. Ako hlboko siahajú studne v piesočnatých pôdach, kde voda rýchlo presakuje a mizne? Prečo sa viniču darí práve v podloží, kde sa musia jeho korene prebojovať až desať metrov pod zem?

Životný cyklus prírody a človeka. Vzdialenosť a predsa blízkosť. Jedinečný okamih a jeho transcendencia.

Verše básne Návratné sťahovanie zo zbierky Totožnosť (1970) to azda sumarizujú nasledovne: „Modra ťa víta / mladým vínom, / a v tomto ročnom období / už postáčaným, čírym / koštúrom sĺz“.